Legend of Wolf Girl (8. Kapitola - Mám ťa rada)

8. Kapitola

Mám ťa rada

---

So Sorom sme sa pustili do tvorenia výzdoby a pri tom sme sa neustále rozprávali. Bola som k nemu tak otvorená ako ešte k nikomu. Akoby sme sa poznali roky. On mi zas rozprával o sebe, o svojej rodine. O tom ako veľmi obdivuje svojho otca preto čo všetko obetoval aby mohol byť s nimi. Boli to naozaj príjemné strávené hodiny.

"Aj tak nechápem akoto, že som si nikdy v triede nevšimla, že si vlkolak," zamrmlala som zamyslene.

"Otec ma naučil skrývať svoju auru, aby sme sa nedostali do potyčky s vašou svorkou. Nie som v tom taký majster ako on, ale keď sa vlkolakovi nepozriem do očí nič si nevšimne. Dokonca ani ten Dhampir a líščia démonka to nepostrehli," pokrčil ramenami. Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam Sora sa vždy v triede vyhýbal očnému kontaktu.

"Ty vieš ale tiež veľmi dobre zakrývať svoju auru," podotkol.

"Naučil ma to dedko, hovoril, že mi to v budúcnosti veľmi pomôže a mal pravdu," usmiala som sa.

"A tvoj dedko?" Spýtal sa opatrne Sora.

"Žije, ibaže sú s otcom rozhádaní, tiež iné názory na svet. Otec nám zakázal sa s dedkom stýkať, sú to už tri roky čo som ho naposledy videla, ale stále si píšeme potajomky listy, ktoré mi posiela na adresu starej pani Sachi, ktorú som ti spomínala," vysvetlila som a on s pochopením prikývol.

"Musíš ma s ňou niekedy zoznámiť a to ešte počkaj keď sa stretneš s mojimi starými rodičmi z maminej strany. Sú strelení," uškrnul sa.

"Si tak iný keď si doma, neustále sa usmievaš a uškŕňaš, podpichuješ a vtipkuješ prečo sa v škole správaš tak odmerane?" Spýtala som sa ho a jeho tvár potemnela. Pozrel do zeme na papier, na ktorom sme zrovna vymaľovávali nadpis a na dlhšiu chvíľku sa odmlčal.

"Myslím si, že mi je samému lepšie. Žiadny priatelia, žiadne problémy. Navyše ľudia majú zo mňa strach, keď sa mi dívajú do očí akoby som mal v tvári napísané, že som vlkolak. Buďto utečú alebo sa ma snažia zmlátiť," trošku sa pousmial, ale bol to veľmi smutný úsmev.

Chvíľku som si ho bez žmurknutia premeriavala a potom som ho chytila za ruku. Prekvapene na mňa pozrel.

"Zoznámim ťa s mojimi kamarátmi, uvidíš, že si ťa obľúbia len sa im musíš trošku otvoriť, nechcem od teba, aby si sa hneď zmenil veď to nejde, ale skús sa im len trošku otvoriť, usmiať sa a tak, neboj ja ťa povediem," žmurkla som s úsmevom a on sa zasmial. Venoval mi krátku pusu a potom si ma so záujmom premeral.

"Keď už sme pri tom aj ty si v škole iná ako doma, však?" Spýtal sa a ja som prekvapene zažmurkala.

"Chcem povedať, že v škole si taká veselé, láskavá, šťastná a veríš si, ale hneď ako prekročiš prach svojho domu zosmutnieš, prestaneš si veriť a prepadne ťa strach," povedal a ja som v šoku pootvorila ústa.

"Ako to všetko vieš?" Zašepakala som a on sa uškrnul.

"Sme spútaní môžem rýchlo vycítiť tvoje emócie a tak som ich dosť študoval potom čo sme do seba narazili," povedal a tváril sa pri tom akoby vyhral nejaký jackpot v lotérii.

"Ty," drgla som do neho so smiechom, "že sa nehanbíš takto ma špehovať a povedať to akoby to bolo nič!" Vyprskla som a zo srandy som na neho skočila. Začal sa smiať, no dlho nezostal podo mnou ležať a tentokrát ma on prevalil pod seba. Zreničky sa nám zúžili a oči zažiarili, vyzerali ako vlčie, taktiež sme na seba cerili tesáky. Tak dávno som nemala príležitosť zahrať sa s nejakým vlkolakom, okrem Faux, až teraz som si uvedomila ako mi to chýbalo. Hravo som po ňom skočila ale on sa mi vyhol. Rozbehla som sa za ním a zvalila ho na posteľ. Začali sme sa po nej kotúľať až kým sme nenarazili na stenu a ja som zase nezostala ležať pod ním.

"A takto to bude vyzerať aj pri milovaní, vždy budem nad tebou," podotkol s tak obrovským úškrnom, že som mohla vidieť všetky jeho tesáky.

"Ty jeden perverzák," zasmiala som sa a pokúsila sa spod neho dostať. Keď sa mi to po dlhom boji podarilo, rozbehla som sa preč z postele, ale on na mňa zase skočil, obidvaja sme pristáli tvrdo na zemi, tentokrát ja na ňom, no pritom sme zhodili pohárik s vodou, ktorý bol na zemi položený kvôli vodovým farbám a ten sa vylial zrovna na náš nápis, ktorý sme doteraz kreslili. Obidvaja sme na to zhrozene pozerali než sme prepukli v nekontroľovateľný smiech.

"Do riti, týmto tempom to neurobíme ani do zajtra," smial sa Sora.

"Musíme to znovu prekresliť veď to úplne zničilo písmo," s úsmevom som sa z neho zvihla.

"Ale na čo? Tvárme sa, že to tak malo byť, veď vieš abstraktné umenie," povedal s úškrnom a ja som znovu vybuchla smiechom.

"Alebo vieš čo, mám lepší nápad. Serah, Mikomi!" Zakričal a dovútra hneď vbehli jeho sestry.

"No konečne, to vám trvalo to zoznamovanie, vieš Sora aj my sa chceme so svojou sestrou zoznámiť," Mikomi nahnevane našpúlila ústa.

"Presne aj my sa chceme hrať s veľkou sestričkou!" Dupla si nohou Serah a ja som sa na obidve usmiala.

"Jasné, jasné, budeme sa hrať, ale najprv potrebujem, aby ste mi pomohli urobiť výzdobu do triedy. Mikomi ty chodíš na umeleckú takže by to nemal byť problém, Serah ty si šikovná verím, že niečo vymyslíš a ešte mama!" Zakričal a o chvíľku bola hore aj jeho mama.

"Áno, čo by si rád?" Spýtala sa ho s veľkým úsmevom na perách.

"Pomôcť s výzdobou, prosím, zavolám aj otca," už sa chystal nadýchnuť aby na neho zakričal, ale zdola sa ozvalo:

"Tak na to zabudni, som síce dokonalý, ale aj ja mám svoje chybičky krásy! Kresliť neviem!" Zakričal a Sora si vzdychol.

Všetci sme sa pustili do maľovania, bolo to príjemné ani som si neuvedomila ako rýchlo si ma adoptovali do rodiny, vedela som, že vlkolaci si dokážu rýchlo osvojiť nového člena, ale aj tak ma to zaskočilo. Hlavne kvôli tomu, že aj ja som sa s nimi cítila ako doma. Bola som odviazaná, smiala som sa, rozprávala som im čokoľvek ma napadlo, nechala som sa od dievčat objímať a sama som ich objímala. Nakoniec sa k nám pridal aj Grimmjow, ktorého Serah dotiahla za ruku a prinútila ho aspoň vymaľovať kvety.

Tak toto je ten úžasný pocit, keď ste svorkou chcený. Vždy som potom túžila, ale vždy som sa len ako omega mohla so žiarlivosťou prizerať na tých "vyvolených", ktorý sa spolu zabávali a prejavovali si bratskú lásku. Teraz som to konečne mohla mať aj ja bez toho, aby niekto musel trpieť ako omega.

Keď sme domaľovali s úsmevom sme pozreli na svoje diela.

"Ja si myslím, že to je perfektné ak sa vám aj program nepodarí vyhráte vďaka tejto výzdobe," povedala s istotou Mikomi.

"Samozrejme, že vyhrajú, bratček vždy vyhráva!" Vyskočila šťastne do výšky Serah. Všetci sa zasmiali a ja som pozrela na mobil, kde mi hodiny oznamovali, že už je skoro pol deviatej.

"Do čerta, meškám!" Vyhŕkla som a pozrela na súrodencov. Zatvárili sa veľmi sklamane.

"Nie, ešte nechoď ešte sme sa nehrali," prikvačila sa mi na ruku Serah.

"To je pravda, veď noc je ešte mladá," pritakala Mikomi.

Sora nič nepovedal, ale zacítila som, že jeho radosť vyprchala.

"A čo keby si zavolala domov rodičom, že dnes prespíš u kamrátky?" Spýtala sa nevinne Orihime.

"Teda, že to zrovna hovorí zástankyňa pravdy," neodpustil si štipľavú poznámku Grimmjow začo schytal od nej lakťom do brucha.

"Milostivá lož nikomu neublíži," podotkla a ja som prikývla.

"Máte pravdu, chvíľku vydržte," vyšla som von zo Sorovej izby a vybrala sa na prvé poschodie, kde som si sadla na stoličku v kuchyni. Vytočila som mamine číslo, po pár zazvoneniach mi to zdvihla.

"Masaki kde toľko si? Už som ti chcela volať," vyhŕkla.

"Prepáč, ale tá výroba výzdoby trvala dlhšie ako som si myslela," zamrmlala som, "a ešte to nie je hotové preto ti volám, že či by ti nevadilo keby som zostala na noc u spolužiačky nech to môžeme dokončiť," dodala som rýchlo. Na druhej strane bola chvíľku odmlka.

"A u ktorej spolužiačky si?" Spýtala sa.

"Kaname Sayuri," zaklamala som aj tak nevedela o koho ide, o mojich spolužiakov sa nikdy nezaujímala.

"Dobre, ale zajtra sa moc dlho nezdržuj preč," povolila.

"Ďakujem a mama..." odmlčala som sa.

"Čo sa deje Masaki?" Spýtala sa.

"Je ešte otec nahnevaný?" Opýtala som sa opatrne pochvíľke.

"Prečo by mal byť nahnevaný? Nebol na teba vôbec nahnevaný," vyhŕkla šokovane.

"Ale kvôli tomu čo som včera povedala, keď Kai..." sekla som sa a ona si pochvíľke povzdychla.

"Pozri Masaki to čo sa včera stalo nebola tvoja chyba, Kai to prehnal, neboj sa nikto nie je na teba nahnevaný," No určite, stavím sa, že Kaia môže od zlosti rozdrapiť. Ale aj tak sa mi uľavilo, že sa na mňa otec s mamou nehnevajú.

"Takže mi nezakážete ten výlet do Okinawi," vyšlo zo mňa automaticky, no hneď na to som si uvedomila čo som povedala a strelila som si po čele.

"Masaki," vzdychla si mama. Zdalo sa mi, že jej hlas znel nejako sklamane a smutne, "Nebuď hlúpa kvôli niečomu takému by sme ti nezakázali výlet, na ktorý sa tak tešíš," povedala nakoniec unavene a ja som sa pousmiala.

"Ďakujem," povedala som s úsmevom.

"Nemáš za čo, tak sa zatiaľ maj," zašepkala.

"Mama," vyhŕkla som ešte pred tým než to stihla zložiť.

"Áno?" Spýtala sa.

"Ja..." začala som. Chcela som jej povedať prosté: "Mám ťa rada" ale nedokázala som sa k tomu prinútiť. Naozaj som chcela, no bála som sa, bála som, že keď jej to poviem zase mi neodpovie, tak ako kedysi. Navyše vždy som sa tak veľmi nútila ju začať nenávidieť za tú bolesť, ktorú mi spôsobila. Chcela som ich nenávidieť, ju, otca aj Kaia, ale nedokázala som, za to som nenávidela samú seba.

"Dobrú noc," vyšlo zo mňa nakoniec a veta mám ťa rada sa rozplynula vo vzduchu.

"Dobrú noc aj tebe Masaki," zaželala mi aj ona a hovor zrušila.