Legend of Wolf Girl (7. Kapitola - Kurosaki Ichigo, ktorého som poznal)

Tak a je tu ďalšia časť Legend of Wolf Girl ale predtým než začnete čítať prosím venujte svoj čas tejto časti článku. Chcela by som totižto pridať pár kapitól (pôvodne to mala byť jedna ale to by mi nevychádzalo) Ichigovej a Grimmjowovej minulosti, čo presne sa medzi nimi odohralo, čo viedlo k ich rozhádaniu. Samozrejme je to aj v tejto kapitole vysvetlené ale len v krátkosti. Prosím vyjadrite sa mi v komentároch či by ste pretrpeli niekoľko kapitól o ich minulosti alebo to mám zhrnúť len do Grimmjowovho krátkeho vycúcu, ktorý podá Masaki.

7. Kapitola

Kurosaki Ichigo, ktorého som poznal

---

Pamätám si na dni, keď sa moji rodičia správali ku mne s láskou. Časy kedy sme si boli blízki a verili jeden druhému. Pamätám si otca, ktorý sa na mňa večne usmieval a hovoril mi "moja malá princezná." Tie časy kedy ma vodil do škôlky a neskôr do školy, navštevoval moje predstavenia, chválil sa a pýšil sa mnou. Časy kedy mi hovoril ako ma má rád a objímal ma. Bolo to však už tak dávno, že tento obraz úžasného otecka sa začal rozplývať až sa mi nakoniec zdal ako sen, niečo čo som si vymyslela, no v skutočnosti to nikdy neexistovalo.

Otec, ktorého teraz poznám je ku mne chladný, neobíma ma, nehovorí, že ma má rád, stále ma poučuje a pripomína mi, že som jedno veľké sklamanie, nechodí na moje predstavenia a nezaváža ma do školy. Keď nemá dobrú náladu úplne ma ignoruje, keď ju má lepšiu zvykne ma aspoň pozdraviť a pozrieť sa na mňa, no inak sa spolu nerozprávame. Veľakrát sa na mňa však díva s opovrhnutím.

Keď sme so svorkou obklukou sa mi vyhýba a keď už sa so mnou aj zrazí iba na mňa zazerá. Je tak chladný a odmeraný, že keď mi teraz Grimmjow povedal:

"Ten somár je síce idiot, ale má dobré srdce," ústa sa mi do široka otvorili.

"Um, ja ho takého moc nepoznám takže neviem," pokrčila som plecami a Orihime na mňa pozrela.

"Možno, že nie je zrovna typ človeka, ktorý prejavuje navonok svoje city," snažila sa ho ospravedlniť.

"Vy to nechápete, ide o to, že moji rodičia sú alfa pár. Alfa pár má mať silných potomkov a ja," rozhodila som rukami.

"Nie som vôbec silná, to vám môžu potvrdiť aj Sora s Grimmjowom, museli to už vycítiť," Pozrela som na nich a Orihime zhrozene pootvorila ústa.

"A čo je na tom? Si predsa ich dcéra," vyhŕkla.

"Orihime ukľudni sa prosím ťa, takto to vo svete vlkolakov funguje, sama to vieš, študovala si všetko okolo vlkov a tak musíš vedieť aj o hierarchii vo svorke," povedal pokojne Grimmjow a ona sa na neho nahnevane otočila.

"Tak napríklad my tu omegu nemáme," odvrkla.

"Áno, ale my nie sme obyčajná svorka," uškrnul sa, "A navyše vieš dobre čo si ja myslím o pridelovaní postu omega, súhlasím s tým, že alfa musí byť aby sa zachoval vo svorke poriadok, ale vyberať aj omegy len preto aby ich ostatní mohli šikanovať je hlúposť. Sme predsa aj ľudia, nie len zvieratá, ktoré sa riadia nejakými zkurvenými pravidlami džungle," zašomral otrávene.

"Grimmjow jazyk! Sú tu aj deti," vyšetekla a Sora si vzdychol. Otočil sa na mňa.

"Ignoruj to, neboj časom si zvykneš," znovu sa na mňa uškrnul a ja som cítila ako sa mi do tváre hrnie krv. Nie, nemôžem sa ním predsa hneď takto vyviesť zmiery! To spútanie predsa nemôže mať až takú silu! No čím dlhšie som mu hľadela do očí tým viac som si uvedomila ako ma priťahuje, hlavne teraz keď sa tak uškŕňa. Do riti so spútaním!

"A navyše len by si skúsil nejaké delenie detí na omegu nakopala by som ti prdel, to by si videl alfu!" Z tranzu ma prebrala Orihime. Prekvapene som na ňu pozrela. Grimmjow sa rozosmial a pritiahol si ju k sebe do objatia.

"To vieš, že by som nikdy neurobil," pošteklil ju a aj ona sa rozosmiala. S úžasom som na nich hľadela. Grimmjow bol tak odlišný od vlkolakov okolo mňa. Mal ľudí rád, veď jeho družka bola človek a bolo na ňom vidno ako neskonale ju miluje. Muselo sa mu stať to čo v našej svorke volajú "absolútne nešťastie." Spútanie nastáva medzi obidvoma partnermi, ale iba ak sú vlkolaci, keď sa vlkolak spúta s človekom, čo sa niekedy stáva, nevzniká tam vzájomé prepojenie keďže človek nie je vlkolak a tým pádom nemá gény, ktroré by vyvolávali spútanie. Je to ako jednostranná láska a veľakrát neopätovaná čo je pre spútaného vlkolaka veľmi bolestivá situácia. Keďže človek, pre ktorého spútanie neexistuje, mu nemusí lásku opätovať často sa stáva, že si nájde iného partnera z čoho vznikajú veľké problémy, veľakrát sa už stalo, že vlkolak zo žiarlivosti zabil človeka, s ktorým sa spútal len preto lebo mu lásku neopätoval.

Grimmjow sa tiež tak musel spútať s Orihime, ale mal to šťastie, že ona sa rozhodla stáť po jeho boku.

"Mama, oco kašlite na to," zamrmlal Sora, ktorého vôbec nebavilo pozerať sa ako na to ako sa tí dvaja zabávajú. Orihime rýchlo odskočila od Grimmjowa, ktorý ju prestal štekliť a odkašľala si.

"Viem, že niektoré Ichigove názory boli dosť...vlkolačie," ozval sa znovu Grimmjow, "Ale nejde mi do hlavy, že by dal dopustiť na vlastné deti, takého ho nepoznám," zamrmlal zamyslene.

"Grimmjow hovorili ste, že ste boli ako bratia čo vás rozdelilo ak sa smiem spýtať, pretože nemám pocit, že by ste boli viac kamaráti," spýtala som sa a on pozrel na svoju ženu. Obidvaja si vymenili smutné pohľady.

"Mali sme rozdielne názory na svet," zašepkal. Jasné, chápem. Grimmjow sa s ňou spútal a chceli spolu začať žiť čo sa určite nepáčilo môjmu otcovi. Stavím sa, že mu dal na výber: buďto ľudská žena alebo svorka. Grimmjow sa rozhodol tak ako on nechcel a bolo po priateľstve. A to len preto, že môj otec neznáša ľudí. Obyčajný sebec, odhodiť dlho trvajúce priateľstvo kvôli vlastnej pýche.

"Tak vidíte, keď môj otec bol schopný vzdať sa vás ako brata nemyslíte si, že je schopný správať sa odporne aj k svojej nepodarenej dcére?" Nadvihla som obočie a Grimmjow sa s povzdychom zahľadel do zeme.

"Síce to neznie ako Ichigo, ktorého som poznal, ale ľudia sa menia, teda vlkolaci," opravil sa a ja som sa zachichotala. Tiež sa uškrnul, zdvihol sa z fotelky, podišiel ku mne a postrapatil ma po vlasoch.

"Masaki, nemysli si o sebe, že si slabá, práve naopak, vyžaruje z teba veľká sila a ak to Ichigo nevidí je ešte väčší debil ako som si o ňom doteraz myslel," uškrnul sa a ja som sa zapýrila.

"A ešte raz. Vitaj v rodine, som rád, že som dostal ďalšiu dcéru," povedal a ja som prekvapene zažmurkala. V tom ma objala Orihime.

"Mám tri krásne dcéry, to je úžasné! Tak a teraz," potisla ma k Sorovi.

"By ste mali ísť do jeho izby aby ste si všetko vyjasnili medzi sebou a SAMI," zdôraznila. Okamžite som sčervenala.

"Žena daj im pokoj, vážne ty dokážeš človeka vždy dostať do trápnej situácie," vzdychol si Grimmjow.

"To nerobím," odula sa.

Sora si taktiež vzdychol, postavil sa a podal mi ruku.

"Tak poď, naozaj by sme sa mali porozprávať v súkromí," povedal a ja som pochvíľke zaváhanie jeho ruku prijala. Vytiahol ma na nohy a vydal sa so mnou hore po schodoch do dvojej izby.

Otvoril dvere a nechal ma vojsť prvú.

"Dúfam, že sa ti tu bude páčiť, veď toto miesto bude tvoj druhý domov," povedal sebaisto. Bral to ako hotovú vec, lenže ono to bola hotová vec. Spútanie bolo definitívne. Či sa mi to páči alebo nie každý sa po spútaní zamiluje do svojho partnera a vytvoria spolu pár až do svojej smrti.

Poobzerala som sa po veľkej izbe ľadenej do zeleno bielo čiernych farieb. Mal tu televízor, veľa konzól a ešte viac hier. Písací stôl zaprataný komiksmi. Čo ma veľmi potešilo bola veľká knižnica pri čiernom gauči. Mal obrovkú čiernobielu posteľ a nad ňou obraz vlka v lese.

"Niečo ti poviem," s úsmevom som sa na neho otočila, "Keď si zvyknem toto bude môj prvý domov," zasmiala som sa a on mi úsmev opätoval. V tom som niečo pocítila, vychádzalo to z môjho srdca. Uvedomila som si, že je to túžba, ale bola som zmätená nevyzeralo to ako môj pocit. Sora sa poškrabal za hlavou.

"Prepáč to je môj pocit," povedal, musel si všimnúť ako zmätene sa tvárim. Vlastne áno, veď sputaní partneri si môžu navzájom čítať pocity.

"Ale nemôžem si pomôcť si neodolateľná keď sa usmievaš," pozrel na mňa. Jeho slová ma znovu priviedli do rozpakov, ale zároveň ma aj veľmi potešili.

"Ďakujem," zašepkala som. V tom ku mne pristúpil.

"Mohol by som ťa pobozkať?" Spýtal sa. NIE! Neviem sa bozkávať! Kričalo moje vnútro,

"Áno," vyšlo zo mňa von. Sora sa usmial, naklonil sa ku mne a ja som zavrela oči. Jeho pery sa ma dotkli veľmi jemne a nesmelo, pootvorila som ústa a nechala do nich vniknúť jeho jazyk. Poviem vám vo filmoch vyzerajú tie prvé bozky oveľa lepšie a hlavne dokonale. Ten náš bol naozaj neohrabaný až tak, že sme sa od seba zahanbene odtiahli. Sora sa pochvíľke zasmial.

"Vau, tak to bolo..." hľadal správne slová.

"Vieš čo skúsme to znova, nie som spokojná s výsledkom," zamračila som sa a on sa uškrnul.

"Veru ani ja," povedal. Tentokrát sme do toho išli s väčším odhodlaním a náš bozk už vyzeral omnoho lepšie. Dokonca mi spôsobil aj ten pocit kedy vám celé telo zaplaví horúčava a začnú sa vám podlamovať nohy.

Pritisla som sa bližšie k nemu a zaborila si ruky do jeho vlasov. Sora si zase svoje ruky ovinul okolo môjho pásu. Bože, čo to robím? Ledva sa poznáme, ale to spútanie spôsobilo to, že aj keď o ňom nič neviem mám pocit, že ho poznám veľmi dobre a viem, že ma ochráni, že som s ním v bezpečí. Oddelili sme sa od seba, on si ma k sebe privinul a začal ma voňať.

Prečo ma len doma na to nepripravili? Prečo som sa o to viac nezaujímala a nezistila si o tom viac informácii?

"Voniaš prekrásne ako ranná rosa," zašepkal mi do ucha a mňa od vzrušenia striaslo. Aj on voňal nádherne ako škorica.

"Nikdy som sa nechcel s nikým spútať," povedal zastreným hlasom, "Ale tento pocit je úžasný. Si len moja, moja Masaki," pobozkal ma na krk. Cítila som jeho šťastie, svoje šťastie, naše vzrušenie, miešalo sa vo mne toľko krásnych pocitov či už jeho alebo mojich, chcelo sa mi z toho smiať. Ani ja som sa nechcela spútať a keď rodičia zistia, že som sa spútala s miešancom vyhostia ma, ale kašlem na to pretože tento dokonalý pocit šťastia mi za to stojí.