Legend of Wolf Girl (5. Kapitola - Mačiatko a rodina Jeagerjaquez)

No takže dnes idem na intrák na skúšku zo štatistiky. Samozrejme celý týždeň bolo pekne ale nie Tsuki má dnes cestovať tak bude búrka, juchúúú. Mám posledný pokus, ak to nedám budem musieť prenášať, nie, že by to znamenalo koniec sveta ale keďže ma nabudúci rok čaká aj financovanie nemám vôbec chuť prenášať šatistiku. Takže ak sa hodnú chvíľu neozvem a nebudem obiehať blogy je to preto lebo som upadla do ťažkej depresie z toho, že som to nedala xD ale nie robím si srandu zajtra sa vidíme :D Alebo pozajtra :D

5. Kapitola

Mačiatko a rodina Jeagerjaquez

---

Pomaličky som vošla do malej tesnej uličky a poobzerala sa dookola.

"Kimi," zvolala som a pochvíľke z malého pootvoreného okienka pivnice vyliezlo malé čierne mačiatko. Nahlas zamňaučalo a so zdvihnutým chvostíkom pribehlo ku mne. Šťastne som sa usmiala a objala ho.

"Kimi ako si sa mal? Niečo som ti priniesla," usmiala som sa a položila ho na zem. Maličký kocúrik začal priasť a obtierať sa mi okolo nôh zatiaľ čo som z čiernej tašky cez plece vyťahovala mačaciu konzervu a umelú misku. Nasypala som mu tam obsah celej konzervy a do ďalšej umelej misky som mu naliala čistú vodu. Samozrejme, že sa hneď do toho s veľkým pradením pustil.

"Zajtra sa zastavím až neskoro večer musím totižto robiť výzdobu do triedy, ale ráno ti sem donesiem jedlo. Teraz už musím ísť je osem hodín večer a ja som od rána nebola doma, nie, že by sa mi tam chcelo," vzdychla som si a Kimi s mňaučaním prišiel ku mne a začal sa mi obtierať o nohy. Zobrala som si ho na ruky a pritúlila k sebe.

"Ty vieš veľmi dobre ako rada by som si ťa zobrala domov, ale nemôžem, poznáš mojich rodičov," zašepkala som smutne. Nakoniec som sa tam zostala s ním hrať ešte pol hodinu. Keď som pomaličky vošla do domu všetci ešte boli hore. Chcela som prejsť nepozorovane do izby, ale to sa mi nepodarilo pretože taška plná nákupu z papiernictva sa zošuchla na zem, keď som ju oprela o stenu, aby som sa vyzula a všetko sa rozsypalo po podlahe. Tresla som si rukou po čele. Šikovnosť moja neopúšťaj ma. Mama sa hneď vykukla z kuchyne aj s otcom a brat vyšiel z obývačky.

"Em...som doma," zamrmlala som a začala som zbierať veci zo zeme. Brat si otrávene povzdychol a podišiel ku mne. Pomohol mi pozbierať veci, no pritom sme sa ani raz jeden druhému nepozreli do očí.

"Zase tak neskoro?" Zamrmlal otec trochu podráždene. No super, má zlú náladu, je to z neho cítiť, niečo sa stalo.

"Musela som vybavovať veci okolo festivalu," vyhovorila som sa.

"A kedy presne máte ten festival?" Spýtala sa ma mama. Čo ju to tak zrazu zaujíma?

"No, bude to tri dni po splne," zašomrala som.

"A ty sa tam chystáš?" Spýtal sa ma neveriacky brat.

"Samozrejme, veď je to festival našej školy a samozrejme bude aj súťaž o najlepší triedny nápad, hádam nenechám svojich spolužiakov v štychu," rozprávala som so zápalom. Brat si však len posmešne odfrkol.

"Si fakt krava. Čo si to za vlkolaka? Stýkaš sa s tými hlúpymi ľuďmi a kamarátiš sa s nimi. Ešte sa aj zapájaš do takých idiotských aktivít, to si fakt klesla až pod takú úroveň? Máš úžasných kamarátov, prekliatych ľudí, gratulujem ti si skvelý vlkolačí príklad..."

"To by stačilo Kai," ohriakla ho mama a Kai sa okamžite stiahol. Naštvane som zaťala ruky v päsť a tašku s vecami mu tak nečakane a surovo vytrhla z ruky až som ho skoro zhodila. Prekvapene na mňa pozrel.

"Jedna vec je, keď urážaš mňa, ale mojich kamarátov urážať nebudeš. Čo ty o nich vlastne vieš? Nie sú hlúpi a nie sú nejaká zberba. Moji spolužiaci a moji kamaráti znamenajú pre mňa všetko pretože mi vždy pomohli a vždy stáli pri mne, keď som ich potrebovala. To ty im nesiahaš ani po päty!" Vychrstla som mu do tváre a rozbehla sa hore schodmi do svojej izby.

"To si mu vážne povedala?" Nuit neskrýval svoje prekvapenie.

"Hej, neviem čo to do mňa vošlo. Možno, že je to tým blížiacim sa splnom,"

"Panebože, Masaki to je super. Chcela by som vidieť výraz toho namysleného bastarda, keď to počul, bože, ako veľmi by som sa v tom vyžívala," Kisune sa veselo škerila.

"Ale čo ak mi teraz naši zatrhnú tú Okinawu, od včera som sa s nimi nerozorávala. Dnes som z domu zdrhla skôr," zašomrala som.

"Ako skôr?" Nechápala Kitsune.

"Asi tak o dve hodiny," zašepkala som.

"A kde si dovtedy bola?" Prekvapene nadvihla obočie.

"Hrala sa s Kimim," usmiala som sa a Kitsune si vzdychla.

"Išiel som na naše obvykle miesto kde sa čakávame a ona tam už stála. Vážne Masaki ty si prípad," vzdychol si aj Nuit.

"Vám sa to povie, ale kto má počúvať tie prednášky rodičov: Musíš byť ako riadna vlkolačica. Si predsa dcérou alfa páru očakáva sa od teba, že budeš silná, že budeš budúca alfa alebo beta, nesmieš sa preto takto chovať musíš byť silná," začala som ich napodobňovať. Vety, ktoré omieľali stále dookola ako nejakú modlitbu, ktorú som si musela vždy pred spaním povedať.

"Som z toho unavená a čo ja? A moje pocity? To nikoho nezaujíma, stále musím hrať dobré dievča s úsmevom na perách, aj keď sa cítim príšerne a smutne a tak...tak sama," zašepkala som a zastavila sa. Nebavilo ma už hrať druhé husle a byť boxovacie vrece, nevybehla som na brata kvôli blížiacemu sa splnu, ale kvôli tomu, že moje múry, kde som uzavrela všetky svoje city začali pomaly praskať.

V tom ma Kitsune pevne objala.

"Hlupáčik ty nie si sama. Máš predsa nás," zašepkala a ja som prekvapene zažmurkala.

"Kitsune," zašepkala som. V tom ma objal aj Nuit.

"Hej, veci pre nás niekedy nie sú ľahké, ale musíme byť silní, pretože nesieme na pleciach budúcnosť našich rodov. Zmýšľania rodičov už možno nikdy nezmeníš, ale môžeš zmeniť zmýšľanie budúcej generácie. Preto buď silná, navzájom si pomôžeme," zašepkal aj on a ja som im objatie vrátila.

"Ste tí najlepší kamaráti akých som si kedy mohla želať," usmiala som sa.

"A čo sa týka tých tvojich rodičov buďto ťa pustia alebo ťa unesiem," žmurkla Kitsune a ja som sa zasmiala.

"Ani by si nevšimli, že som zmizla pokiaľ budú mať môjho tupého brata," podotkla som a Nuit ma slabo tresol po hlave.

"Ty si fakt tela," dodal veselo.

Po vyučovaní som nervózne kráčala k bránam školy aj s taškou plnou veci na zdobenie.

"Ja neviem, je to dobrý nápad? Ani neviem o čom sa mám s ním rozprávať," zašomrala som Nerobilo mi problém rozprávať sa s chalanmi, ale keď on bol delikvent a introvert a s takým som sa nikdy nerozprávala.

"Však vieš tie typické záležitosti ako záľuby, obľúbená skupina a film," začala vymenovávať Sayuri.

"A spýtaj sa ho či má dievča to je podstatné pre váš vzťah," podotkla Kitsune a ja som na ňu zazrela.

"A keď už v tom budeš spýtaj sa ho aj či je pravda, že zabil bossa najobávanejšieho gangu v meste ako sa hovorí," dodal natešený Rómeo a tentokrát som hodila škaredý pohľad na neho.

"To ti môžem aj teraz povedať, že je pekná blbosť, nemusíš uveriť každej klebete, ktorá sa mihne okolo, ako nejaká stará babka," odbil ho Kazuki a vele významne si napravil okuliare.

Vyšli sme pred školu.

"Tak mi pôjdeme na pred aby to nebolo trápne, že sme išli s tebou," uškrnula sa Kitsune a než som sa stihla spamätať boli preč. Vzdychla som si a pomaly sa vybrala k bráne, keď som z nej vyšla všimla som si, že sa opieral o múr. Trošku nadvihol pohľad aby sa pozrel kto práve prišiel a keď uvidel, že som to ja odlepil sa od steny a podišiel ku mne. V škole sme sa moc nerozprávali, povedala som mu len dobré ráno, no keď som s ním chcela nadviazať reč moc nereagoval.

"A-Ahoj," pípla som nervózne, on pozrel na moju tašku a potom si povzdychol.

"Veď som ti hovoril, že ja pokúpim tie blbosti," zašomral.

"Ja viem, ale chcela som aspoň niečím prispieť," rýchlo som vyhŕkla a on sa poškrabal za hlavou.

"Daj," natiahol ku mne ruku a ja som najprv zostala úplne zamrznutá až som pochopila, že chce tašku.

"J-Jasné," podala som mu ju a on sa vybral na odchod.

Vau, tak toto bude trápne, pomyslela som si keď som mu hľadela na chrbát a pomaly kráčala za ním. Ani sa mi len poriadne nepozrel do oči, no nič, nie je typ, ktorý by začal prvý konverzáciu tak je to na mne. Trošku som pobehla aby som išla zarovno s ním a pozrela sa na neho.

"Tak Sora máš nejakú obľúbenú spevácku skupinu?" Spýtala som sa ho.

"Ani nie,"

"A čo obľúbený film?"

"Nemám," Môj úsmev z tváre zmizol a nahradilo ho zachmúrenie. Zabudnite na to, s takýmito ľuďmi sa proste nedá viesť reč!

Skúsila som ešte posledný pokus, téma, ktorá vás vždy zachráni, keď už naozaj neviete čo povedať.

"Dnes je, ale pekné počasie však?" Nasilu som sa znovu usmiala.

"Ujde to," To bolo všetko čo mi k tomu povedal. Dobre, keď už aj táto téma zlyhá tak viete, že ste v absolutných koncoch. Už som sa s ním ani nesnažila rozprávať. Išli sme mlčky vedľa seba a po pár minútach sme sa ocitli pred veľkým krémovým rodinným domom. Otvoril bránu a vošli sme na veľkú záhradu. V tom sa zastavil a otočil sa na mňa. Všimla som si, že je nejaký nervózny.

"Vieš," začal, "chcel som ti to povedať už pred tým, ale nevedel som ako," mumlal jedno cez druhé.

"Čo také?" Prekvapene som nadvihla obočie, keď mi v tom do nosa udrela veľmi známa vôňa. Tá vôňa, ktorú mal každý trochu inú, ale v jednom sa zhodovala. Vôňa nespútanosti, sily a krásneho prastarého lesa , vôňa vlkolakov. Párkrát som vo vzduchu zavetrila a potom s neskrývaným šokom pozrela naspäť na Sora.

"Ty si vlkolak," zašepkala som a on sa s povzdychom poškrabal za hlavou.

"Áno a nie len ja," schytil ma za ruku a začal ma ťahať dovnútra. Mňa sa, ale zmocnil obrovský strach. Bála som sa vlkolakov aj z našej svorky nie to ešte cudzích. Malo to dôvod, vždy sa mi snažili ako omege ublížiť.

Sora musel zacítiť moju paniku a aj si uvedomil, že sa vzpieram a zastavil sa. Vytrhla som sa z jeho zovretia a začala cúvať dozadu. Prekvapene zažmurkal.

"Čo odo mňa chceš?!" Vyštekla som.

"Poslal ťa môj brat alebo jeho hlúpi kamaráti?! Ak je to tak mal by si vedieť, že sa len tak ľahko nedám!" Zavrčala som ako divoké zviera pričom som na neho namiesto zubov vycerila tesáky. Bola som si úplne istá, že aj moje modrofialové oči sa z ľudských zmenila na oči predátora. Sora zdvihol ruky do výšky na znak toho, že mi nechce ublížiť a pomaly sa ku mne začal približovať.

"Masaki upokoj sa prosím ťa. Prísahám, že ti neublížim. To by som ti nikdy neurobil, rozumieš? Nikdy," posledné slovo zdôraznil a moje telo sa samé začalo uvoľňovať čo ma veľmi prekvapilo. Akoto, že sa mu podarilo ma tak rýchlo upokojiť? A ako to, že som ešte stále na jeho teritóriu, mala som už dávno utiecť. No tie jeho modré oči...nemohla som si pomôcť, ale niečo na nich bolo tak nežné a upokojujúce až ma to presvedčilo, že mu naozaj môžem dôverovať.

Chytil ma za ruku pričom so mnou neprerušil očný kontakt.

"Všetko ti vysvetlím, sľubujem, ale teraz prosím ťa poď za mnou," zašepkal a začal ma pomaly viesť. Mala som strach, ale už ani nie tak z neho ako z toho, že som cítila prítomnosť aj iných vlkolakov v tomto teritóriu, nevedela som čo ma môže za tými dverami domu všetko čakať. Zovrela som jeho ruku silnejšie a obidvaja sme vstúpili dovnútra. Na chodbe už stáli traja ľudia. Karamelovo vlasá žena, ktorá bola určite človek, po jej boku stál modro vlasý muž, ktorý sa veľmi ponášal na Sora a vedľa neho dve dievčatá modrovláska mohla byť tak v mojom veku a tá menšia karamelovo vlasá mohla mať tak okolo jedenásť. Muž aj dievčatá boli s istotou vlkolaci.

"To sú moji rodičia, moje dvojča Mikomi a mladšia sestra Serah," predstavil mi ich Sora. Karamelovo vlasá žena, ktorá bola Sorova mama ku mne priskočila.

"Tak ty si teda Masaki? Si nádherná, som veľmi šťastná, že môj syn sa s tebou spútal. Už som sa začínala báť, že si nenájde žiadnu frajerku s jeho povahou," vypískla šťastne a ja som po jej slovách prekonala aj šok z toho, že som sa ocitla v dome plnom vlkolakov.

"Tak počkať," zašepkala som.

"Vy ste povedali, že sme sa spútali?" Vhŕkla som priam až hystericky.