Legend of Wolf Girl (4. Kapitola - Stará pani)

4. Kapitola

Stará pani

---

Cez ďalšiu prestávku som podišla k Sorovej lavici. Stále hľadel von oknom, aj keď si ma musel všimnúť.

"Sora," prihovorila som sa mu a on sa na mňa konečne otočil. Jeho modré oči sa stretli s tými mojimi a ja som pocítila niečo zvláštne. Bol to pocit, ktorý sa vám stane možno len raz za celý život, pocit, keď sa stretnete s úplne cudzím človekom a z jeho očí dokážete vyčítať, že mu môžete veriť a spoľahnúť sa na neho. Nie, len to, tento pohľad ma úplne hypnotizoval, priťahoval ma až tak, že sa moje srdce divo rozbúchalo.

Potom som sa z toho tranzu prebrala a rýchlo som pokračovala:

"Dnes síce nemám čas, ale zajtra po škole by sme tu mohli zostať a začať s prípravou výzdoby," vyhŕkla som rýchlo zo seba.

Sora si ma chvíľku namrzene premeriaval až som z toho začala byť nervózna a trošku som cúvla, musel si to všimnúť pretože mu pohľad zmäkol.

"Nerád sa dlho zdržujem v škole čo tak zajtra po škole u mňa, dnes kúpim všetko čo bude treba a zajtra už len niečo pomaľujeme a postriháme," povedal a ja som prekvapene zažmurkala.

"A nebude to vadiť tvojim rodičom?" Spýtala som sa a on sa pousmial. Vážne sa pousmial?! To je na titulnú stranu školských novín.

"Určite nie,"

"T-Tak dobre, zajtra po škole u teba, donesiem aj ja nejaké výkresy," usmiala som sa a vrátila som sa na miesto pričom na mňa všetci hľadeli akoby som práve mala nejaký rozhovor s nadpozemskou bytosťou najvyššieho kalibru.

"Tak čo ako to išlo?" Vyzvedala hneď Kitsune.

"Zajtra robíme výzdobu u neho," odpovedala som prosto.

"Óóó, takže vy takto zhurta hneď k nemu domov," zaškerila sa a ja som do nej znovu drgla.

"No tak Kitsune nebuď hlúpa," zašomrala som.

"Ako myslíš, ale ak si s ním nezačneš ty tak ja ti ho na výlete preberiem a isto nie som jediná, ktorá si na neho brúsi zuby aj Sayuri sa už pýtala či je zadaný," zaškerila sa.

"Ak si myslíš, že začnem žiarliť tak si na omyle, veď ho vôbec nepoznám," odvrkla som.

"Zajtra ho spoznáš," zachichotala sa.

Škola tento deň ubehla zase veľmi rýchlo, pretože sme mali plné práce s blížiacim sa festivalom. Po poslednej hodine som sa so všetkými rozlúčila a vybrala sa na jedno z mojich najmilovanejších miest, ktoré je pre mňa ako domov. Tam žije žena, stará pani, ktorá sa na mňa usmieva a príma ma s otvorenou náručou ako mama. Hovorí mi krásne, nežné, povzbudivé slová, chváli ma a čo je najhlavnejšie miluje ma takú akou v skutočnosti som, aj s mojimi chybami presne tak akoby mama mala milovať svoje dieťa. Je smutné že od tej mojej sa mi takejto lásky už veľa rokov nedostalo a táto stará pani ma prijali ako dcéru hneď v prvý deň nášho stretnutia.

Všetko to začalo, keď som si hľadala brigádu na leto, aby som nemusela byť doma. Rómeo mi poradil jednu agentúru, kde posielali mladých ľudí pomôcť tým starým upratovať dom, keď už oni sami nevládali. Najprv sa mi to nepozdávalo, poznala som staršinu z našej vlkolačej svorky a boli to namyslení, uhundraní idioti so všetkým čo k tomu patrí, ibaže nakoniec ma presvedčil s tým, že budem spokojná. Pridelili ma starej pani menom Sachi, ktorá vlastnila malý domček s prekrásnou záhradou plnou tých najpestrejších kvetov. Jej manžel zomrel pred dvoma rokmi a ich dve dospelé deti ju skoro vôbec nenavštevovali.

Pri našom prvom stretnutí ma prekvapilo aká milá bola a s akou láskou sa ku mne správala. V ten deň som bola veľmi smutná, pretože než som odišla z domu otec mi vyhodil na oči, že je na hanbu ako často sa pofľakujem s ľuďmi a mama si ma ako inak nezastala, len ticho stále za otcom a sledovala ma prázdnym pohľadom.

Sachi hneď vytušila, že nie som vo svojej koži, ukázala mi celý dom. V obývačke mala nádherný, starý čierny klavír, na ktorom hrával jej manžel. Povedala mi:

"Mám taký pocit, že miluješ hudbu a tuším, že vieš aj hrať na klavír tak mi prosím ťa niečo zahraj," privolila som a zahrala som jej jednu pieseň. Veľmi sa jej páčila a tak nás hudba zblížila. Neskôr sa odhodlala a povedala:

"Vidím, že ťa niečo trápi dieťa moje, nechceš mi o tom povedať?" Jej slová boli tak nežné a láskavé až ma na moje vlastné prekvapenie rozplakali a ja som jej povedala všetko, úplne všetko, ešte nikdy som nebola k nikomu tak úprimná ako k nej, mojej druhej mame.

Šťastne som prešla jej nádhernou záhradkou a odomkla si dvere kľúčom, ktorý mi dala.

"Sachi, som doma!" Vyhŕkla som šťastne, bolo nádherné povedať tieto slová a vedieť, že vám ich niekto s láskou oplatí. Z kuchyne vyšla malá, stará pani so šedivými vlasmi a s tým najláskavejším úsmevom na svete.

"Vitaj doma," povedala a mne sa na tvári vykúzlil obrovský úsmev.

Vošla som s ňou do kuchyne, kde už rozvoniaval obed.

"Vieš čo Sachi? Rodičia mi dovolili ten výlet do Okinawi," usmiala som sa, keď sme obidve zasadli k obedu.

"No vidíš ja som ti hovorila, že keď sa ich pekne spýtaš pustia ťa," povedala a mne úsmev na perách zamrzol.

"Nemyslím si, že to bolo tým," zašepkala som a Sachi na mňa prekvapene pozrela.

"Súvisí to s vlkolačími záležitosťami?" Spýtala sa ma a ja som prikývla. Rozpovedala som jej o tom ako môj otec zobral život mladému chlapcovi menom Tsukishima len preto, že si plnil svoju povinnosť, od ktorej nemohol utiecť. Sachi ma v tichosti počúvala a keď som dorozprávala nastalo ticho.

"Nenávidíš svojho otca za to čo urobil?" Spýtala sa ma po chvíľke.

"Áno," zašepkala som to čo som si celý čas myslela, ale nedokázala som vysloviť nahlas.

"Nemala by si ho nenávidieť, je to tvoj otec," povedala smutne.

"Ja viem ale...ja...možno za to môže fakt, že tým ublížil Nuitovi, možno kvôli tomu ako sa ku mne správa," povedala som a Sachi sa zdvihla a podišla ku mne.

"Moja malá Masaki," pritisla si ma k sebe a začala ma hladkať po hlave.

"Oni ťa majú radi, ja to viem akoby niekto mohol nenávidieť tak šikovné a usmievavé dievča ako si ty? A ešte k tomu si ich dcéra," hovorila mäkko.

"Lenže ako vlkolačica stojím za nič a to je jediná vec, na ktorej im záleží," zašepkala som smutne.

"Nie, len na tom im nezáleží, viem, že ťa milujú ibaže ste si medzi sebou postavili hradby a bojíte sa priznať svoje pravé city, to je váš jediný problém," s úsmevom na mňa pozrela. Prikývla som, no v duchu som aj tak s ňou nesúhlasila.

"Dnes mi mama po dlhej dobe spravila bento," povedala som nakoniec a Sachi sa zase zoširoka usmiala.

"No vidíš keby ťa nemala rada nerobila by ti bento,"

Keby ma mala rada robila by mi ho stále, pomyslela som si, ale nahlas som sa to neodvážila povedať.

Po jedle sme sa presunuli do obývačky, kde sme si sadli k čaju.

"To mi pripomína, že zajtra nebudem môcť zase prísť," spomenula som medzi našim rozhovorom.

"Prečo?" Spýtala sa.

"Musím urobiť výzdobu našej triedy, neuveríš kto sa dobrovoľne prihlásil mi pomôcť,"

"Kto?" Spýtala sa zvedavo.

"Sora Jeagerjaquez, vieš ten delikvent, ktorý sa nikdy do ničoho čo sa v našej triede deje nezapája," pripomenula som jej ho a ona po chvíľke uvažovania prikývla.

"Už viem, ten modro vlasý, modrooký," spomenula si a ja som prikývla.

"Nuž, to musí znamenať, že sa mu páčiš," jej modré oči sa na mňa šibalsky pozreli.

"Sachi už aj ty? Určite sa mu nepáčim," vyhlásila som. A ona sa zasmiala.

"To som si aj ja myslela o mojom drahom Akirovi," jej oči zjemneli pri spomienky na muža, potom na mňa znovu pozrela s veľkým úsmevom na perách, "Zahrala by si mi niečo na klavíri?" Spýtala sa ma a ja som prikývla. Milovala som, keď som pre ňu mohla hrať. Sadla som si za klavír, ale na niečo som si spomenula.

"Sachi prídeš sa pozrieť na náš festival?" Spýtala som sa jej. Mala som pre ňu aj pozvánku skrytú v taške s ďalšími tromi, ktoré som dostala pre rodičov a brata.

"Pravdaže, niečo také by som si nenechala nikdy újsť," povedala natešene a moje tvár sa tiež rozžiarila čírou radosťou. Rodičia a brat síce na festivaly mojej školy nechodili, ale Sachi vždy prišla, nikdy ma tam nenechala samú.