Legend of Wolf Girl (3. Kapitola - Incubus Sam)

3. Kapitola

Incubus Sam

---

Incubus je démon, ktorý sa vkráda v noci ženám do mysle a obdarováva ich erotickými snami alebo sa sám s nimi vyspí. Robí to preto lebo tak získava od nich energiu, ktorú potrebuje k prežitiu, ibaže musí byť opatrný lebo ak ukradne tejto energie veľa žena môže zomrieť. Niektorí na to dbajú, niektorým je to ukradnuté. Sam spadá do prvej skupiny. Podobná rasa démonov ako Incubus sú aj Succubus, to sú však ženy, ktoré sa vkrádajú do mysle mužov.

"Perverzný ako vždy, čo si, si ešte túto noc nezašiel k nejakej dievčine?" Spýtala sa ho Celestia.

"No vlastne..." Ani to nestihol dopovedať a v hlave mu pristála ohnivá guľa, ktorá ho odhodila pekný kus dozadu.

"Sam ty perverzné prasa!" Zvrieskla Kitsune.

"Nehovor mi, že si sa vkradol do mysle Kitsune," neveriacky som z Kitsune pozrela na neho.

"Ale áno vkradol! Najprv to začal ako krásny sen, bola som na pláži, mala som na sebe nové sexy plávky a pila nejaký kokteil. Zrazu sa pri mne z ničoho nič pristavil Channig Tatum, vieš ako ho zbožňujem preto som sa nebránila, keď ma začal bozkávať a zašiel rukou dole, ale potom sa mi niečo nezdalo. Ten tupý úškrn na jeho sexy tvári, hneď som vedela, ktorá bije!" Zvrieskla a nasrdená sa pokúsila trafiť ešte jednu ohnivú guľu do Sama, ten sa jej však úspešne vyhol, pretože sa premiestnil z jedného konca na druhý a tam zostal vznášajúc sa vo vzduchu, sedieť.

"Mohlo to mať tak dobré pokračovanie keby si neuvedomila, že som to ja," uškrnul sa pričom odhalil špicaté zuby. To bol jeden zo znakov ako rozpoznať Incubusa a nie len to, prezrádzali ho aj špicaté uši a ostré nechty.

Sam bol naozaj vychcaný, už aj mne sa takto pokúsil dostať do sna ibaže mne to zaplo hneď. V prvom rade mi bolo divné, že vôbec snívam, pretože ja často sny nemávam, v druhom rade sa mi nezdalo, že je to tak pekný sen, keď sa mi už totižto niečo sníva vždy sa to zmení na nočnú moru. Dokonca sa už pokúsil dostať aj do mysle Celestie, no dopadlo to tak, že keby nemal regeneračnú schopnosť musel by si hľadať po zemi zuby, ktoré mu Nuit vybil.

Po chvíľke škriepok sme sa konečne usadili a do útočiska začali prichádzať aj ostatné bytosti.

Kitsune samozrejme každému v okruhu sto kilometrov vytárala, že sa chystáme na výlet do Okinawi a že budeme mať festival takže väčšina bytostí sedela okolo nášho gauča a zahŕňala nás radami o tom čo by sme mohli dať do programu.

"Nuit ja ti tak závidím, tiež chcem ísť na pláž," zašomral jeden upír. Bol to chalan tak v našom veku, ktorý bol premenený pred rokom úplným nešťastím. Upíri si síce nástupcov vyberajú, ale niekedy sa im pri love stáva, že niekoho úplne nezabijú a on sa potom premení. Takýchto premenených je celkom dosť a majú to niekedy oveľa horšie ako dhampiri pretože ich upíria spoločnosť považuje za úplnú "zberbu" nehodnú sa k ním pridať. Títo odvrhnutí upíri si hovorili Freedom a presne aj pre nich tu bol Nuit, ktorý im vždy ponúkol svoje ochranné krídla.

Keď tak nad tým premýšľam Nuit na svojich pleciach niesol naozaj veľkú zodpovednosť.

"Prosím ťa o nič neprídeš," zamrmlal Nuit znudene no potom si na chlapcovej tvári všimol smutný, sklamaný výraz a pohľad mu zmäkol.

"Dan, keď tam tak túžiš veľmi ísť tak tam môžeme ísť, keď budem mať prázdniny. V noci zoberiem dhampirov aj Freedom a pôjdeme k pláži čo ty na to?" Spýtal sa a Danova tvár sa hneď rozjasnila.

"To by bolo super," povedal a Nuit prikývol.

"To bude super," povedal a ja som sa mimovoľne usmiala. Bola som na Nuita nesmierne pyšná. Bol tak mladý a pritom tak dospelý. Viedol celý svoj rod a bol im dobrým vládcom. Niekedy by som si želala mať aspoň polku z jeho sily a odhodlanosti.

Ešte chvíľku sme sa rozprávali a potom Celestia pozrela na čierne hodinky v tvare ruže, ktoré mala zavesené na krku.

"Nerada som poslom zlých správ, ale už budú štyri hodiny. Musíme to tu rozpustiť," povedala a všetci si sklamane vzdychli. Útočisko bolo jediné miesto, kde sa v pokoji mohli stretávať všetky nadprirodzené bytosti bez toho aby mal niekto proti druhej rase hocijaké predsudky.

To, že museli toto miesto opustiť znamenalo, že sa museli vrátiť do každodenného života, kde sa s inými nadprirodzenými bytosťami nemohli priateliť iba na nich počúvať nadávky od svojej rasy a pri najhoršom sa pozerať ako sa dve nadprirodzené bytosti v rozpore zabíjajú tak ako dnes môj otec zabil...

Pera sa mi zachvela, prečo ich musel zabiť, nie prečo musel zabiť toho dhampira? Plnil len príkaz svojho pána, nemohol za to, že musel slúžiť zrovna jemu. Keby bolo na ňom isto by si zvolil iný život, lepší život.

Výhoda vlkolakov a vlastne väčšiny nadprirodzených bytostí je v tom, že vydržíme viac dní po sebe nespať. Hlavne teraz, keď sa blíži spln, no keby sa naopak blížil nov bez spánku by sme nevydržali ani jeden deň.

Ráno mi preto vôbec nerobilo problém vstať. Pomaly som zišla dole, všetci raňajkovali. Len som krátko nahliadla do kuchyne a pozrela som aká je situácia. Všetko vyzeralo byť v kľude necítila som žiadnu napätú atmosféru, no na druhej strane už nebola ani taká veselá ako včera.

"Dobré ráno," zamrmlala som. Brat sa ani neunúval zdvihnúť hlavu nie to ešte niečo zmysluplné povedať. Otec sa na mňa iba pozrel, zazrel akoby som mu zjedla večeru a vrátil sa naspäť k novinám. Mama sa na mňa bez slova otočila a potom sa zase vrátila naspäť k pripravovaniu raňajok. Mala som čo robiť, aby som nahlas sklamane nezastonala a neposlala ich všetkých do čerta, no roky praxe ma naučili ignorovať to tak ako oni pravidelne ignorovali mňa.

Zvrtla som sa na päte a chystala sa na odchod. Obula som si tenisky a upravila si v zrkadle krátke ryšavé vlasy. Nachvíľku som sa zahľadela na svoj odraz. Dievčina so smutnými fialovo modrými očami, ktorá na mňa z neho hľadela mi niekedy prišla poľutovania hodná tak ako teraz. V tom sa v odraze objavila aj moja mama a ja som sa na ňu otočila.

"Masaki stalo sa niečo?" Spýtala sa ma.

"Nie, len som sa zamyslela," rýchlo som povedala a ona prikývla.

Podala mi do ruky bento. Prekvapene som sa na ňu pozrela.

"Veľa šťastia v škole," usmiala sa. Chvíľku som jej neodpovedala len som prekvapene z benta hľadela nespäť na ňu.

"Ďakujem," zašomrala som nakoniec a skryla som si ho.

Vyšla som von a rozbehla sa preč. Neodvážila som sa naspäť k nášmu domu pozrieť.

Za ďalšou ulicou ma čakal Nuit, ktorý mi na pozdrav zakýval.

"Dobré ráno," zaželal mi.

"Aj tebe," usmiala som sa ne neho. Obidvaja sme sa spolu vybrali do školy, po ceste sa k nám pripojil ešte aj Rómeo a Sayuri.

Keď sme zrovna vchádzali na školský dvor na parkovisku zaparkovala veľká, čierna, draho pôsobiaca Audi, z ktorej vystúpila Kitsune. Dvere na mieste šoféra sa tiež otvorili a z nich vystúpil vysoký striebro vlasý muž, ktorý mal na tvári veľký úsmev. Bol to jej otec Gin Ichimaru, ktorý bol svojim večným, niekedy až hrôzostrašne pôsobiacim úsmevom známy.

Otvoril kufor a vytiahol odtiaľ dve tašky. Prišli sme k ním.

"Dobré ráno pán Ichimaru, ahoj Kitsune," pozdravili sme sa a Rómeo s Nuitom zobrali tašky.

"Dobrá ráno decká a ďakujem chlapci. Chcel som to Kitsune zobrať sám lebo by tie haraburdy neuniesla, ale som rád, že ste takí gentlemani," povedal pán Ichimaru a chalani prikývli.

"A to všetci hovoria, že gentlemani už vymreli," zaškeril sa Rómeo. V tom pri nás zaparkovalo ďalšie auto, z ktorého vystúpil Kazuki. Jeho mama Uryu Nemu len stiahla okienko, aby mu zakývala a vybrala sa preč. Pán Ichimaru sa tiež rozlúčil so svojou dcérou a odišiel. Nuit nakukol do tašky.

"Čo je to za odpad?" Spýtal sa a Kitsune na neho zazrela.

"To nie je odpad, ale veci na festival. Musíme predsa všetko pripraviť ešte skôr než odídeme na výlet potom už nebudeme mať čas,"

"Mohla si nám povedať aj my by sme niečo doniesli," zamumlala Sayuri.

"Vlastne som sa o tom dnes chcela s vami dohodnúť, ale boli sme včera s mamou na nákupy tak som sa zastavila aj v papiernictve a niečo som už pokúpila," usmiala sa.

"Dobre tak dnes sa ešte v triede dohodneme čo kto donesie," povedal Kazuki a my sme prikývli.

Po prvej hodine sa začali rozdeľovať úlohy.

"Koláče buďto napečiete vy, vaša mama, tato, babka alebo pes, je mi to jedno, ale na festival ich tu chcem vidieť od každého z vás," hovoril Kazuki a jeden môj spolužiak sa prihlásil. Kazuki si vzdychol.

"Čo chceš zase Kaichi?" Spýtal sa ho.

"Môžem tie koláče aj kúpiť?"

"Pre mňa za mňa ich aj vyhrab zo smetiaka kým to nezistím," zašomral.

"Tak a teraz rozdelenie. Výzdobu triedy bude mať na starosti Masaki. Nezabúdajte najprv budeme robiť cosplay kaviareň, na ktorej všetkých pozveme na naše večerné predstavenie.."

"Tak počkať!" Vyhŕkla som a všetci na mňa prekvapene pozreli.

"Nebudem predsa celú výzdobu triedy robiť sama, navyše keď mám na to necelý týždeň," nahnevane som si prekrížila ruky na prsiach a Kazuki si vzdychol.

"Kto jej pomôže?" Spýtal sa. Samozrejme, že sa ani jedna ruka nezdvihla do vzduchu, nikto by dobrovoľne nešiel do výzdoby triedy to radšej budú celý deň vláčiť stoly a pripravovať pódium. V tom sa však jedna ruka predsa len zdvihla a ja som sa pozrela tým smerom. Nie len ja som zostala úplne prekvapená, ale aj zvyšok triedy zamrzol na mieste.

"Ja jej pomôžem," zamrmlal Sora a ja som mohla odprisahať, že Kazukimu sa od šoku okuliare zošuchli skoro až na špičku nosa.

"T-Tak dobre, vidíš a máš partnera," povedal a znovu začal rozdeľovať úlohy.

Ešte chvíľku som prekvapene hľadela na Sora, ale ten sa už zase nezaujato pozeral von z okna. V tom do mňa štuchla Kitsune, ktorá sedela vedľa mňa.

"Náš milý Sora už asi viac nechce byť introvertom alebo by som skôr mala povedať, že sa mu veľmi páčiš," zazubila sa a ja som na ňu namrzene pozrela.

"Prosím ťa Kitsune nebuď smiešna," pokarhala som ju.

"Ako myslíš, ale vieš, že Sora s nami nechodí na žiadne výlety," povedala akoby len tak.

"Áno viem. Je to samotár a moc o túto triedu nestojí,"

"Tak len pre informáciu dnes sa bol nahlásiť na ten výlet do Okinawi," zanôtila a mne skoro sánka prerazila stôl. To nie je možné!

Kitsune si všimla môj pohľad, znovu sa zaškerila a potiahla si pramienok svojich blonďavých vlasov.

"Je to veľmi krásny chalan a myslím si, že výlet do Okinawi bude najlepšia príležitosť zblížiť sa s ním," žmurkla na mňa a ja som jej tresla peračníkom po hlave. Znovu som sa pozrela smerom na Sora.

Sme spolužiaci už dva roky tak čo tá náhla zmena? Nikdy nejavil o túto triedu záujem, tak prečo teraz? A ešte k tomu za jeden deň.