Legend of Wolf Girl (1. Kapitola-Vlkolačica Masaki)

Oukej, predom upozorňujem, že tieto prvé kapitoly budú veeeeeeľmi nudné lebo tam predstavujem len postavy, prepáčte. Tiež táto kapitola je dlhšia sú to vlastne spojené dve kapitoly v jednej.

1. Kapitola

Vlkolačica Masaki

---

Na svete sú tri miesta, ktoré naozaj milujem. To prvé je škola, škola plná priateľov a tých najkrajších zážitkov, to druhé je malá ulička za našim domom, kde ma vždy čaká mačiatko menom Kimi a to tretie je domček milej láskavej starej pani Sachi, ktorá si na záhrade pestuje tie najkrajšie kvety.

Pýtate sa kde je domov? To je miesto, kde chodím nerada. Necítim sa tam v bezpečí, necítim sa tam vítaná, necítim sa tam milovaná. Jediný kto ma tam víta s otvorenou náručou plnou lásky je moja izbietka. Je malá, ale poskytuje mi kúsok domova. Jednoduchá posteľ, jednoduchá stolička a stôl, jednoduchý nočný stolík. Na tom stole fotky zo školy, na nočnom stolíku budík v tvare Pikachua, narodeninový darček, a oznámenia od žiakov, ktorí už opustili strednú školu, jedna celá stena, tá, kde mám posteľ zapísaná mottami, citátmi a vtipnými výrokmi od mojich kamarátov a cez to všetko ešte aj otlačky ich rúk. Takto mám vždy pocit, že sú so mnou a keď som smutná dokáže ma to zakaždým rozosmiať. Na posteli plyšiaci, ktorých som dostala darom, na parapete zase tri kaktusy, na poličkách suveníry z výletov a knihy. Čierny notebook položený na stole a polepený najrôznejšími lepkami. To je moje malé kráľovstvo.

Moje meno je Kurosaki Masaki, najmladšia dcéra rodiny Kurosaki. Je mi šestnásť a som vlkolak. Kiežby som ním nikdy nebola.

Vyšla som zo školy obklopená svojimi spolužiakmi, ktorí sa horlivo dohadovali o prichádzajúcom výlete na Okinawu.

"Určite si musím kúpiť nové plavky," štebotala Kitsune. Kamarátka, ktorá ako jedna z mála vedela o mojom tajomstve lebo sama nebola úplne človek. Bola líščí démon a to nie len tak nejaký. Jej klan totižto tvorili len potomkovia deväťchvostej líšky Kyubi. Boli oveľa mocnejší ako ostatní líščí démoni a to z nich robilo vodcov líščieho pokolenia. Bolo to niečo podobné ako alfa páry vo svorkách, ktoré sme tvorili my vlkolaci. Ibaže líščí vodcovia nemali potrebu si zakaždým dokazovať svoju nadradenosť ako to robili alfa vlkolaci. Vedeli, že keby potupovali ostatných líščích démonov mohlo by ich to stáť krk a preto boli spravodliví vodcovia. Ako hovorí Kitsune, s líškami je neradno sa zahrávať, pretože sú až moc prefíkané.

"Uvedomujete si však, že hneď po výlete budeme mať školský festival a ešte stále sme nevymysleli program," prerušil Kitsune neprestávajúce rozprávanie Kazuki, syn doktora Ishida Uryu, ktorý mal v meste nemocnicu. Kazuki bol taký mozog našej triedy, vždy všetko vedel a na všetko mal pripravený plán.

"Prosím ťa, niečo vymyslíme na výlete," mávol rukou Rómeo. Optimista, ktorý stále nosil úsmev na perách. Aj vy sa čudujete jeho menu? Nuž, aby som skrátila dlhý príbeh, jeho mama je snáď najväčšia fanúšička Shakespearovho diela Rómeo a Júlia.

"Rómeo, Rómeo, prečo si len tak hlúpy? Myslíš si, že na výlete sa budeme zaoberať nejakým festivalom? Zobuď sa z toho sna," odbila ho Sayuri, ktorá snáď bola jediný človek, ktorý vedel svojou absolútnou nezaujatosťou Rómea vytočiť.

Do našej skupiny patril ešte Nuit, ale ten dnes do školy neprišiel, zrejme ho zdržali nejaké upírske záležitosti. Nuit bol totižto dhampir, dieťa upíra a ľudskej ženy, teda jeho mama je teraz už tiež upír, ale v čase jeho počatia a narodenia nebola. Byť dhampirom nie je žiadna sranda, pretože sú odsudzovaný upírmi. Sú to pre nich obyčajní hybridy, zvrátené hračky prírody, využívajú ich len na špinavú robotu a často si z nich robia otrokov. Byť dhampirom je to isté ako byť v našom rode miešancom, do ľudského sveta nikdy úplne nezapadnete a vaša vlastná rasa vám pľuje do tváre. Podľa mňa však upíry dhampirom závidia to, že sú odolní voči dreveným kolom a hlavne slnku. Áno, dhampir vďaka svojim ľudským génom, ktoré sa nachádzajú v jeho tele je imúnni voči všetkým upírskym slabinám, no zrovna tieto gény ho robia aj smrteľnými. Je pravda, že sa tak ľahko nedá zabiť. Človek ho nedokáže zabiť, dokáže to iba nadprirodzená bytosť. Ibaže dhampíri starnú tak ako ľudia.

Aj my vlkolaci starneme ako obyčajní ľudia. Proti tomu ja nič nemám lebo, keď si predstavím, že by som mala so svojou rodinou alebo s celou svorkou žiť ďalších päťsto tokov vlasy mi vstávajú dupkom.

"Som za to, aby sme urobili cosplay kaviareň!" Vyhlásil Rómeo.

"Väčšie klišé si už ani vymyslieť nemohol," odbila ho Sayuri.

"Mne sa ten nápad páči," vyhlásila Kitsune.

"Ty ho láskavo v tom nepodporuj," obrátila sa na ňu Sayuri.

"Podľa mňa by sme mohli urobiť nejaké divadlo, niečo vtipné, to nám ide," Kazuki si ako vždy veľavýznamne napravil okuliare a všetci sme na neho užasnuto pozreli.

"No to je skvelý nápad! Mohli by sme urobiť niečo na taký spôsob, že by sme dostali úlohy a museli improvizovať," rozhadzovala som rukami a poskakovala úplne zažratá do tej predstavy, keď v tom som do niekoho silno vrazila. Odhodilo ma dozadu a zatackalo so mnou. Našťastie som rovnováhu nestratila.

"Au," zamrmlala som a pošúchala si čelo. Pozrela som na osobu, do ktorej som vrazila. Modro vlasý chalan si s bolestivou grimasou pre istotu šúchal hruď, do ktorej som mu evidentne napálila.

Okamžite som ho spoznala. Náš spolužiak Jeagerjaquez Sora. Keď som zistila, že som vrazila do najväčšieho delikventa na škole moje srdce skoro vynechalo úder od strachu, ktorý ma prepadol. Tento chalan bol problémový, večne namočený v bitkách, večný samotár.

"Prepáč Sora, nechcela som.. Nedívala som sa na cestu," začala som sa mu ospravedlňovať.

"To je v poriadku," zašomral a pozrel na mňa. No v tom momente, keď sa naše oči stretli sa stalo niečo zvláštne. Telom mi prešla akási zvláštna iskra a srdce sa mi prudko rozbúchalo. V absolútnom šoku som zistila, že neviem od neho odtrhnúť pohľad. Obidvaja sme na seba bez žmurknutia pozerali so zreničkami doširoka rozšírenými. Prvý sa spamätal Sora. Zmätene sa chytil za hruď, no potom akoby na niečo prišiel, nahlas zavrčal:

"Do riti!" A odbehol preč.

"Čo to malo byť?" Pozrel sa za ním Rómeo.

"Civeli ste na seba hodnú chvíľu, priznaj sa Masaki ty si s ním niečo mala," premerala si ma Sayuri.

"Sayuri keby som s ním niečo mala už by si to vedela," vzdychla som si. Sayuri bola totižto ako chodiace informácie. Skoro o všetkom vedela, čudujem sa, že ešte neprišla na to, že do školy chodí aj s pár démonmi.

"So Sorom? To skôr začnú prasatá lietať. Ten chalan je mimo svet," zašomral Rómeo.

"Možno, že nie je výrečný typ, ale za to sexy áno," uškrnula sa Kitsune.

"No dobre. Dosť bolo rozkoše nad sexy tajuplnými spolužiakmi. Vráťme sa k tomu výletu," zmenila ako vždy tému Sayuri. Celú cestu domov sme už len vymýšľali čo budeme na výlete robiť. Otázkou bolo však ako ja presvedčím rodičov, aby som na ten výlet mohla ísť, pretože deň návratu z neho je deň pred tým než mesiac bude v splne.

S povzdychnutím som sa zastavila pred našim veľkým sídlom. Môj otec Kurosaki Ichigo, vodca jednej z najväčších a najsilnejších svoriek vlkolakov, bol riaditeľom celosvetovo známej firmy Kurosaki, ktorá vlastnila veľa prírodných rezervácii pre ohrozené druhy zvierat a hlavne pre vlkov. Bol neuveriteľne silný, nikto sa s ním nechcel dostať do problémov. Svorka ho rešpektovala, ostatní sa ho báli. Bol perfektným vzorom alfa samca presne ako môj starší brat Kai, ktorý zdedil všetky prednosti po ňom a preto bol tiež rešpektovaný. Bol to jeho nástupca, zázračné dieťa, ktoré určite raz prekoná silu a moc vlastného otca, pretože zdedil gény aj po mame. Kurosaki Rukia, z rodu Kuchiki bola najsilnejšou vlkolačicou vo svorke. Bola malá a útla, no mala silu stovky vojakov. Bola veľmi inteligentná, vedela prekuknúť každé klamstvo, vedela vždy nájsť riešenia, vycítila nepriateľa ešte skôr ako vôbec stihol zaútočiť. Spolu s otcom boli dokonalí alfa pár a spolu s bratom boli dokonalá alfa rodina.

No a nakoniec som tu ja. Kurosaki Masaki, očakávali odo mňa veľké veci tak ako od brata. No na rozdiel od neho som bola vždy slabá, akoby som ani nebola dcéra svojich dvoch hrôzostrašne silných rodičov. To sa ani nezmieňujem o tom, že ako malá som bývala veľmi chorľavá, čo je pre vlkolakov dosť nezvyčajné keďže ledva dostaneme nádchu, taktiež som obrovské nemehlo. Ani z diaľky nepripomínam alfa vlkolačicu, ktorou som sa mala stať. Bola som skôr perfektným vzorom pre omegu a tak ma aj každý bral. Ako malá som to nepociťovala, pretože deti boli pred hierarchiou svorky ušetrené, no potom som si to začala všímať na rodičoch, ktorí sa so mnou prestali hrávať, prestali mi ukazovať lásku a vzdialili sa mi. Veľakrát sa ku mne pred ostatnými správali ako k cudzej a boli ku mne odmeraní, stále mi vyhadzovali na oči aká som slabá. Viem prečo to tak bolo, hanbili sa za mňa.

Brat, pre ktorého som vždy bola milovaná mladšia sestra, ktorý ma vždy chránil a staral sa o mňa začal byť na mňa hnusný a taktiež odmeraný. Doberal si ma pred svojimi vlkolačími kamarátmi, spolu sa na mne smiali. Naozaj to bolelo, tak ako pohŕdanie ostatných členov svorky a ich ohováranie ma za chrbtom. Nikto sa so mnou nerozprával, nikto mi nevenoval najmenšiu pozornosť, bolo to akoby som ani neexistovala.

Očakávali zázrak, dostali sklamanie a dali mi to trpko pocítiť.

Vtedy som si uvedomila, že keby som nebola vlkolakom, nikdy by sa to nestalo. Keby som mala obyčajný, normálny život nikdy by som nemusela takto trpieť. Mala by som milujúcich rodičov, ktorý by boli hrdí na to, že sa mi darí v škole, že mám dobrých kamarátov, mala by som brata, s ktorým by sme sa zo srandy doberali, a ktorý by ma chránil pred všetkým zlým. Miesto toho mám len samotu a kopec nesplniteľných snov.

Potichu som vstúpila do domu a čo najtichšie sa presunula ku dverám obývačky. Mama sedela na gauči a sledovala televíziu, otec mal v jej lone položenú hlavu a so zavretými očami odpočíval zatiaľ čo ho ona hladkala po vlasoch. Vedela som, čo to znamená. Má dobrú náladu, musím to využiť, pretože s blížiacim sa splnom to bývalo len horšie a horšie. Na vlkolaka sa dá zmeniť len cez spln. Je to proces, ktorý sa nedá ovplyvniť. Duša akoby opustí telo, človek upadne do tuhého spánku, z ktorého sa preberá až na druhý deň ráno, nepamätajúc si na nič čo ako vlkolak robil. Zostáva mu iba obrovská ospalosť a niekedy aj nevoľnosti, ktoré vedie pretrvať celý deň. Navyše celá premena je veľmi bolestivá, pretože človeku pri premene praská koža a kosti. S blížiacim sa splnom sa stávame silnejšími a silnejšími. Čistokrvní vlkolaci síce starnú a na starobu zomierajú, ale je pre človeka nemožné ich zabiť. Strela do srdca, rana do hlavy, hocijaká zlomenina, všetko sa nám hneď lieči. Naša slabosť je striebro, no aj to niekedy nič nezmôže proti silným vlkolakom. Tak ako u dhampirov našim najväčším nepriateľom je iná nadprirodzená bytosť. No aj my máme jednu obrovskú slabinu. Pre upírov je to slnko, pre nás nov. Tak ako sa cez spln stávame úplnými nepremožiteľnými, silnými vlkmi cez nov sme obyčajnými, smrteľnými ľuďmi. Nov je náš nepriateľ, s blížiacim sa novom sa stávame slabšími a slabšími až sú z nás nakoniec smrteľníci. No teraz sa blížil spln a sila nám len stúpala, mne ani tak nie ako celej mojej rodine. Mohla som tu nebezpečnú auru cítiť už pred domom. Naše uši sa stávali citlivejšie na zvuk, zrak bol oveľa ostrejší a čuch bol tiež oveľa silnejší. Premenený vlkolak je agresívny, schopný mimo svoju rodinu zabiť hocikoho a táto agresivita sa s blížiacim splnom taktiež prejavuje. Človek býva často podráždený a ľahko sa rozzúri, preto som si bola vedomá, že aj keď má otec teraz dobrú náladu po mojej otázke sa to môže behom sekundy zmeniť. Ale inú šancu už nebudem mať. Na sucho som preglgla.

"A-Ahojte," zašepkala som a obidvaja sa na mňa pozreli. Otec sa hneď zdvihol a sadol si.

"Ahoj ako bolo v škole?" Spýtal sa ma čo bolo ďalšie dobré znamenie lebo väčšinou sa ma nikdy na nič nepýta, ani on a ani mama. Takže má extra dobrú náladu.

"Fajn, chystáme festival tak pripravujeme program..." v tom som sa sekla. Čo im to tu rozprávam? Aj tak ich to nezaujíma. Už dávno nechodia na festivaly, ktoré sa konajú na mojej škole. Všimli si moju nervozitu, ktorá musela byť aj cítiť a preto si ma mama ustarostene premerala.

"Masaki stalo sa niečo?" Spýtala sa ma.

"No...ja vlastne...chcela by som sa vás niečo spýtať," zašepkala som.

"Samozrejme, len do toho," povzbudil ma otec.

"Viete budeme mať triedny výlet do Okinawi , na týždeň. Ibaže problém je v tom, že sa vraciame deň pred splnom, ale budeme doma už ráno," rýchlo som dodala a zahryzla si do pery. Ani som sa neodvážila na nich pozrieť, počítala som s tým najhorším scenárom, ako vždy.

"Chceš ísť na ten výlet až tak moc?" Spýtal sa otec a ja som k nemu zdvihla hlavu.

"Áno, veľmi, veľmi moc," vyhŕkla som s väčším zápalom ako som chcela a hneď som strnula na mieste. Otec s mamou sa na mňa len s úsmevom pozreli.

"Tak dobre, keď sa vraciate ráno. Dúfam, ale že ma neklameš," sprísnel.

"Nie, to by som nikdy neurobila, hlavne, keď sa to týka takej dôležitej veci," ubezpečila som ho a on sa zase pousmial.

"Ja viem, tak teda dobre. A kedy to idete?" Spýtal sa.

"Za štyri dni,"

"No a nejaké papiere na podpis?" Spýtala sa tentokrát mama a ja som prekvapene zažmurkala.

"Vlastne áno. Počkajte," podišla som k stolu a otvorila kapsu. Začala som sa v nej prehrabávať až som nakoniec vylovila veľký, hrubý zošit v tvrdom obale, ktorý som používala na angličtinu. Kedysi bol čisto biely, teraz som po ňom mala počmárané rôzne obrázky, citáty, vtipy, výroky a iné blbosti, ktoré mi tam popísali spolužiaci. Otvorila som ho na konci a podala im papier. Tiež som z peračníka vytiahla pero. Kým si otec čítal čo tam všetko bolo napísané, mama si zobrala do ruky zošit, ktorý som tam z neopatrnosti nechala. Najprv som to ani nepostrehla, pretože som hypnotizovala otca pohľadom, aby si to nerozmyslel a konečne to podpísal, no potom povedala:

"Dobrá nálada síce nevyrieši všetky problémy, ale dokáže nasrať toľko ľudí, že stojí za to udržať si ju," obidvaja s otcom sme na ňu prekvapene pozreli a keď som zbadala v jej rukách môj zošit zmeravela som na mieste. Mama sa začala smiať.

"Pekný zošit Masaki to si, si ty popísala?" Spýtala sa ma. Aj otec si ho so záujmom začal prezerať a potom sa slabo zasmial.

"Keď sa smeješ mám pocit akoby si pritom padala dole schodmi," prečítal Rómeove tvrdenie o mojom smiechu.

"To som nevedel," uškrnul sa. Samozrejme, že to nevedeli ani si nepamätám kedy som sa doma naposledy zasmiala. Tu nebolo nič smiešne, aspoň pre mňa nie. Ale dnes majú výnimočne dobrú náladu na to, že sa blíži spln. Čo sa to s nimi stalo?

Zobrala som si od mamy zošit, ktorý mi podávala.

"Spolužiaci mi ho popísali na povzbudenie," pritisla som si ho k hrudi ako najvzácnejší poklad.

"Na povzbudenie? Ako to myslíš?" Nechápala mama.

"To preto lebo..." Odmlčala som sa. Chcela som im to povedať, naozaj chcela, ale medzi nami bola taká obrovská priepasť, že som nedokázala zo seba vydolovať ani jedno slovo z tej pravdivej vety, ktorá mi zamrzla na jazyku. Nemôžem im povedať pravdu lebo by sa nahnevali a to teraz naozaj nechcem.

"Nie som dobrá v angličtine tak preto, aby sa mi z tohto zošita lepšie učilo," nasilu som sa usmiala a oni chápavo prikývli.

"Máš milých spolužiakov," povedala mama. Milí? Boli skvelí lenže pre mojich rodičov to boli stále len ľudia a tí boli nanajvýš len tak milí nič viac, pretože pre nich to bola spodina.

"Viem," zašepkala som a zobrala som si od otca podpísaný papier, ktorý mi dával. Bez slova som opustila obývačku a vybrala sa na horné poschodie. Na schodoch som so sklonenou hlavou prešla okolo Kaia, ani sme sa nepozdravili. Už sme sa pekne dlho nerozprávali. Vošla som do svojej milovanej izby a hodila sa na posteľ. Prečo sa len na tomto mieste, ktorému mám hovoriť domov cítim tak zle, taká nesvoja a plná strachu. Nemal by byť domov miesto, kde sa človek cíti v bezpečí? Tak kde teda toto bezpečné a vítané miesto čaká na mňa?