Imperfekt (8. Kapitola)

8. Kapitola

---

Psy nestihli ani zakňučať, keď sa im do hlavy zavŕtali náboje. Okamžite padli mŕtve na zem. Toushirov psychopatický úškrn sa razom vytratil. To bola nuda. Nuda najväčšieho stupňa. Prečo sú jeho protivníci vždy tak slabí?

Otrávene si vzdychol. V tom začul buchot, neznelo to ako Zombie, skôr ako keď sa niekto snaží rozraziť nejaké dvere.

"Do riti!" Ozval sa v tichu dievčenský hlas a jeho oči sa zúžili. Dievča? Tu vonku?

Potichu sa vybral za tým buchotom sprevádzaným nadávkami. Netrvalo dlho a natrafil na bielovlasé dievča, ktoré...sa snažilo vydolovať s nejakého starého automatu na sladké poslednú tyčinku, ktorá tam bola.

Párkrát prekvapene zažmurkal akoby si nebol istý tým čo vidí. Naozaj sa snaží dostať tyčinku z automatu? Vonku, kde je plno Zombie? Buďto je tak hladná alebo fakt prepnutá.

Toushirou si ju lepšie prezrel. Nevyzerala, že by trpela nedostatkom jedla, navyše mala na sebe ženskú, vojenskú uniformu takže musela byť taktiež z tej základne.

Toushirou sa oprel o staré auto, pri ktorom stál a rozhodol sa ju chvíľku sledovať.

Dievčina párkrát kopla do automatu, no s ním to ani nepohlo, nieto, aby jej to vyhodilo zaseknutú tyčinku. Potom prestrčila ruku cez otvor odkiaľ sa dali tie sladkosti brať, no aj tak k tyčinke nedosiahla. Naštvane zavrčala, obišla automat zozadu, pevne ho chytila a zatriasla ním. Nič, tyčinka zostala pevne na svojom mieste.

"Ale no tak," hlesla dievčina zúfalo a znova do automatu koplo.

Celé toto divadielko vnuklo Toushirouvi, podľa neho, skvelú myšlienku ako zahnať nudu. Na perách sa mu zjavil úškrn a vydal sa k dievčine. Tá si ho ani nevšimla, bola až príliš zažratá do dolovania čokoládovej tyčinky. To, že je vedľa nej si uvedomila až vtedy, keď jej priložil zbraň k hlave.

"Ani sa nepohni, lebo ti vyletí mozog," zašepkal varovne Toushirou a ona prekvapene pozrela z neho na zbraň.

"No teda, to je ale krásna pištoľ! A tí draci, ktorí sú na nej vyrytý sú absolútne úžasný. Kde si ju zohnal?" Spýtala sa ho nadšene a on od prekvapenia skoro zabudol zatvoriť ústa. Je tá baba v poriadku? Práve jej drží zbraň pri hlave a jediné čo ju zaujíma je, kde tú zbraň dostal. Prečo vždy musí stretávať samých divných ľudí.

Naštvane pozrel na tyčinku zaseknutú v automate.

"Och, 3bitka moja obľúbená," uškrnul sa a jediným kopnutím rozrazil sklo na automate. Vybral si odtiaľ tyčinku a zubami ju otvoril. Dievčina šokovane vytreštila oči.

"Tak to teda nie! Ja som ju našla prvá!" Zavrčala a chcela mu ju vytrhnúť, ale zbraň na jej hlave ju zastavila.

"Jeden pohyb a si mŕtva," zašepkal a ona nenávistne zovrela ruku v päsť.

"Dobrú chuť," zaželal si Toushirou a dievčine nezostávalo nič iné na výber len sa prizerať ako tyčinku, ktorú mala na dosah zjedol nejaký arogantný, sebecký idiot.

"Hmm....veľmi chutná...priam sa rozplýva na jazyku, úžasne. Už dlho som nejedol niečo tak skvelé, ešte že som mal tu česť na teba naraziť."

"Toto ti len tak nedarujem....zabijem ťa." zazrela do strany a prepichla ho pohľadom. Pobavene sa usmial.: "Mňa?? Môžeš to prosím zopakovať???" položil si tvár na jej plece a s tým istým úsmevom sa zabodol do jej zelených očí.: "Naozaj ma chceš zabiť??? Neviem či si si všimla, ale držím ti hlaveň pri spánku. A ty vyslovíš niečo takéto... Žasnem z teba." neveriacky krútil hlavou ako dokázala vypustiť niečo tak smiešne. Keby je človek a to na jej mieste, asi by prosil o milosť a držal by hubu ale niee...ona sa mu musí ešte aj vyhrážať. "Aby si nepovedala, že som taká kurva....nech sa páči dám ti obal z tyčinky." dal jej ho do ruky a ona mala čo robiť aby toho idiota vďaka svojim nadávkam fakt nevyprovokovala k tomu aby ju nakoniec odstrelil. "No ja zas pôjdem....bol som dosť zle naladený, pretože zombie ma moc svojím rýchlym umieraním nezabavili ale ty.... Radosť sa pozerať na to ako si sa snažila získať uprostred opusteného mesta zamoreného zombie jednu malú tyčinku. Za to, že sa ti ma podarilo zabaviť ťa nechám žiť. Prajem prijemný zvyšok večera." uškrnul sa, žmurkol na ňu a už ho nebolo. Hneď ako sa ocitla na mieste sama, hodila obal od čokolády o zem a začala nadávať.: "Parchant!! Ja si ťa nájdem!! Len aby si sa nečudoval, keď ti ten mozog vystrelím ja!!"

Len tak postával na streche a obzeral si svet naokolo. Pomaly si začínal uvedomovať, že je v nehoráznom stave, že všetko to krásne čo tu kedysi bolo je proste fuč. Začínalo ho to štvať.... Pretože celý život narážal len na jedno a to na nebezpečne. Nech šiel kdekoľvek bolo všade.... Aký bol asi život pred tým?? Vtedy, keď toto ešte nebolo.... Pretože Ichiga stvorili dávno po tom čo svet zanikol. Dokonca aj tá obloha akoby vedela čo sa deje a svojím smútkom tomu dávala ešte väčší apokalyptický nádych. Slnko bolo vidieť zriedka kedy....

Nechal svoje myšlienky už tak a išiel skontrolovať Annie či spí, či je v poriadku. On proste neverí, že sa sem zombie v jedného dňa nedostanú. Vždy nájdu nejaký spôsob. A to nemusia ani myslieť....

Otvoril dvere do jej izby a zbadal to malé dievčatko ako spokojne spí v posteli a objíma svoju najmilšiu hračku a to plyšového medvedíka. Pousmial sa. Vypadala tak bezmocne a osamelo, také malé chudiatko. Pre deti to musí byť veľmi ťažké žiť v takomto svete a neustále mať za pätami zombie. Možno, že má schopnosti, ale stále je ešte primladá, dieťa v jej veku by malo zažívať iné detstvo, no nie?? Tichým krokom sa k nej priblížil tak aby ju nevzbudil a s túžbou v očiach za ňou natiahol ruku s cieľom ju pohladiť po tvári. Nevedel prečo, ale niečo v nutrí ho k nej priťahovalo.... Pri spomienke na to, že by ju mal na dobro opustiť mu prišlo smutno.

Netrvalo dlho a o pár hodín nastal konečne deň, čas v ktorý si mohli všetci vydýchnuť že to prežili. "Raňajky!!! Všetci k stolu!! Rýchlo lebo vám to vychladne!" skríkla na celu väznicu žena, ktorá mala na starosti varenie.

Toushirou vyrazil dvere zo svojej izby a ospalo sa povystieral.: "To je otrava kto to tak skoro hučí..... Práve sa mi sníval tak príjemný sen...." šiel chodbami, kde už stretol v diaľke aj Ichiga. Ale na miesto toho aby sa mu ukázal sa schoval za roh, pretože mu na ňom niečo nesedelo. Bol ako vymenený, to decko držal za ruku a usmieval sa s ňou jedná radosť. "Čo to robí?? Zbláznil sa??? Prečo už toho fagana nenechá tak....." zavrčal ale v tom niekto doňho jemne sotil.: "Poď sú raňajky! Ak sa nebudeš ponáhľať nič ti nezostane!" uškrnul sa Hisagi, ktorý utekal chodbou ako na pretekoch. "Počul som. Nie som hluchý....."

"Niečo vám poviem!! Včera som stretla takého arogantného sebca, že to svet ešte nevidel! Mali ste ho vidieť ten potkan mi zožral čokoládu, ktorú som sa pol hodinu snažila dostať z automatu!! Ani sa nerozdelil a ešte sa mi aj vysmieval parchant jeden, bodaj by ho tí zombie už niekde požierali...." v tom ho uvidela ako kráča do kuchyne, a lá som najväčší borec a jej skoro oči z jamôk vypadli. "Čo je Shandris?? Vypadáš akoby si videla ducha!" vyhŕkla jej spolu sediaca. "To je on!!! To on sa ma včera pokúsil zabiť a ešte aj okradnúť! Čo tu robí?!!!" ukázala na Toushira a on v diaľke zbadal akúsi povedomú ženu. Kde ju len videl... "Ach jasne, to je ta šibnutá!" uškrnul sa na ňu.