Epic of Friendship (4. Kapitola)

Prepáčte, že to tak trvá, ale začala škola a ja už zase neviem kde skôr skočiť xD

4. Kapitola

Moon Cell

---

Cara pomaly otvorila oči a potom ich znovu privrela lebo ju oslepilo ostré svetlo.

"Cara už si hore?" Ozvalo sa pri nej a ona otočila hlavu na bok. Vedľa nej sedela Shinjiho sestra Sakura.

"Čo sa stalo?" Spýtala sa zachrípnutým hlasom Cara, potom si však spomenula na udalosti, ktoré sa jej prihodili a vystrelila z postele ako riadená strela.

"Panebože, Sakura ty žiješ! Myslela som si, že ťa tie tiene pohltili!" Vyhŕkla na šokované dievča a potom sa zamyslela.

"Vlastne to znamená, že som mala iba zlý sen. To som rada ani nevieš ako som sa bála. Zdalo sa mi, že všetkých pohltili nejaké zvláštne tiene a ja som padala černotou a potom som stretla krásneho muža odetého v zlatom brnení, ktorý vezeral ako boh..." bľabotala radosťou čistej úľavy až kým ju Sakura nezastavila slovami:

"Vlastne tie tiene nás naozaj pohltili,"

Cara sa na ňu neveriacky pozrela.

"Čože?" Zašepkala nechápavo.

"Rozhliadni sa okolo Cara. Toto nie je naša škola. Sem sme sa dostali potom, čo nás tie tiene pohltili," povedala pokojne akoby už bola s celou situáciou zmierená a Cara sa poobzerala po ošetrovni.

Naozaj, podlaha, steny dokonca aj strop boli z dreva. Podišla k dverám a odsunula ich. Vykukla na chodbu, na ktorej sa nachádzali žiaci v čierných uniformách.

Pozrela na svoju uniformu, tiež bola čierna. Všetko tu na ňu pôsobilo ako z typickej starej japonskej školy.

Otočila sa naspäť na Sakuru.

"Čo to má znamenať?" Spýtala sa a Sakura pokrčila plecami.

"Ešte presne nevieme, ale už máme určitú predstavu. Sľúbila som Leovi, že hneď ako sa zobudíš pošlem ťa za ním. Nachádza sa na druhom poschodí v multimediálnej miestnosti. Všetko ti vysvetlí," povedala a Cara prikývla. Vyšla na von a rozbehla sa dlhou chodbou až do veľkej vchodovej sály, kde viedli schody na druhé poschodie. Zobrala ich po dvoch a vybehla hore, kde sa chodba rozchádzala dvoma smermi.

Rozhodla sa ísť doľava a hneď pri prvých dverách sa zastavila. Zračila sa na nich ceduľka, kde bolo napísané 2.C. To bola predsa jej trieda. Zvedavosť jej nedala a ona vkročila dovnútra.

Miestnosť bola tak hrobovo tichá, že dokonca počula praskanie dreva pod svojimi nohami.

Okrem nej tu nebolo ani živej duše, teda, aspoň na začiatku mala ten pocit potom si však uvedomila, že s ňou niekto v triede je a stojí hneď pri katedre.

Úplne automaticky otočila tým smerom hlavu a hneď na to sa ozval prenikavý mužský smiech, ktorý už počula.

Pri katedre sa zjavil muž v zlatom brnení, ktorý sa jej pred tým predstavil ako Gilgamesh.

Takže nakoniec ani jej stretnutie s ním nebol iba sen.

"Dosť neskoro si, si ma všimla na to, že som s tebou od okamžiku ako sme sa stretli v medzisvete," povedal posmešne a pritom sa na ňu pohŕdavo pozrel.

Cara sa zarazila. Celý čas bol s ňou?

"Hej, úbožiačka aspoň niečo povedz či si, si odhryzla jazyk?" Pohŕdavý tón v jeho hlase nezmizol. Zrazu sa už Care nezdal byť tak veľkolepý. Prišiel jej skôr ako úplne namyslený človek, ktorý si myslí, že nad neho niet. Aj keď teda slovo človek nebolo vôbec výstižné. Sálala z neho priam nadpozemská sila.

"Kto vlastne si Gilgamesh?" Spýtala sa ho a on sa zamračil.

"Keď už tak oslovuj ma Vaše veličenstvo," napomenul ju.

"Gilgamesh," zopakovala ako na truc.

Gilgamesh si zachoval svoj namyslený pokoj, ale Cara z jeho pohľadu, ktorý úplne schladol vycítila, že ho naštvala.

"Úbožiačka, ty si asi neuvedomuješ čo sa môže stať, keď ma nebudeš rešpektovať," chlad v jeho hlase bol úplne hmatateľný.

"Moje meno je Curtis Cara a nie žiadna úbožiačka," zazrela.

"Budem ťa volať ako ja uznám za vhodné, nemysli si, že len preto lebo sme spolu uzavreli kontrakt ti budem slúžiť ako si pískneš. Ja neslúžim nikomu, to mne slúži celý svet," rozprestrel ruky ukryté v zlatom brnení akoby tým chcel ukázať na ten celý svet, ktorý myslel.

"Aký kontrakt? Ja vôbec neviem o čom hovoríš," zatvárila sa zmätene.

"Pozri na svoju pravú ruku," ukázal tým smerom a Cara ju zdvihla do výšky.

"Na chrbte dlane mala veľké červené tetovanie. Boli to zvláštne spletité znaky, ktoré vôbec nedokázala rozpoznať.

"Tento kontrakt nás spolu zaväzuje, ale ja ho môžem hocikedy zrušiť keďže vznikol dosť neoficiálne. A súdiac podľa tvojho správania to asi spravím hneď," triumfálne sa uškrnul.

"Je ten kontrakt tak dôležitý? Myslím tým, uškŕňaš sa tak akoby si mi mal jeho zrušením nejako moc uškodiť," nedôverčivo si ho premerala.

"Bezo mňa nemáš šancu sa z tohto virtuálneho väzenia dostať a už vonkocom bezo mňa neporazíš Temnotu a ostatných služobníkov," povedal velevýznamne. Cara prekvapene zažmurkala očami. Virtuálne väzenie? Čo tým myslí?

Akoby jej čítal myšlienky nahlas sa rozosmial.

"Ty si vôbec na nič nespomínaš? Tak to je naozaj smutné, takto ťa vlastná sprostosť zabije," ten jeho škodoradostný úškrn jej začínal vážne vadiť.

"Toto kde sa nachádzaš je Moon Cell. Virtuálny svet, ktorý bol vytvorený pre vás. Škola Memento, kde si bola akože študentka bola jeho súčasťou. V skutočnosti to však nebola škola, ale aréna kde ste bojovali vojnu o Svätý grál. Už to chápeš? Tento svet nie je skutočný je to niečo ako veľmi reálna hra na počítač s tým bonusom, že tu môžeš naozaj zomrieť. Toto nie je ani tvoje pravé telo, to je teraz pripojené k nejakému počítaču, aby si tu mohla byť. Ale aj keď je toto telo virtuálne stále môžeš cítiť bolesť," podotkol s ešte väčším úškrnom.

Cara mala pocit akoby jej uštedrili silnú ranu presne do brucha. Cítila ako stráca farbu z tváre a telo sa jej mimovoľne zachvelo.

Prečo by sa do takého šialenstva zapojila? Snažila sa nájsť nejaký dobrý dôvod, ale nemohla lebo okrem spomienok na školu Memento, kde žila obyčajný život študentky žiadne iné nemala. Vôbec žiadne. Nemohla si vybaviť rodičov, súrodencov, susedov, rodné mesto, domov a už vonkoncom si nevedela vybaviť svoje Ja, ktoré existovalo mimo školu.

Znovu pozrela na Gilgamesha tentokrát opantaná čistou hrôzou. On sa však naďalej len uškŕňal.

"Tak ak chceš aby som ti pomohol popros tak ako sa patrí inak odchádzam pretože tento svet vôbec nie je tak zaujímavý ako som si myslel," zatváril sa znudene a Cara si zakusla do pery.

Nechce tohto namyslenca o nič prosiť, no niečo v nej kričalo, že naozaj bude potrebovať jeho pomoc.

Keď Gilgamesh videl ako váha sklamane si vzdychol. Nechápal prečo sa tak ľudia vzpierajú rozkazom, keď boli zrodení k tomu, aby slúžili mocnejšim, aby slúžili jemu.

"Maj sa bastard," zakýval jej a vyšiel von z triedy. Spravil len pár krokov a stalo sa presne to čo predpokladal. Dvere sa hlučne odsunuli a dievčina z nich vybehla von.

"Prosím, Vaše veličenstvo!" Vyhŕkla a on sa zastavil. Na perách sa mu zjavil škodoradostný úškrn. Ani sa len nenamáhal na ňu pozrieť len nezaujato dodal:

"Správne rozhodnutie," a potom zmizol.