Imperfekt (2. Kapitola)

2. Kapitola

---

"Hej, Ichi, kde si bol tak dlho? Chýbal si nám," zašepkala jedna zo žien a pritisla sa, čo najbližšie k nemu. V bordeli nebolo plno. Všetci muži sa pratali preč, keď prišiel Ichigo s Toushirom, nechceli skončiť ako tí predchádzajúci, bez hláv.

"Ichi, sľúbil si, že prídeš skôr, ale týždeň si tu nebol," druhá žena mu rukou zašla pod nohavice.

Ichigo sa uškrnul a pobozkal ju pričom jej vysal trochu zo životnej energie. Ďalšia žena mu začala bozkať krk. Najprv ich nechal než sa s ním pomaznajú a potom jednu z nich zvalil na posteľ. Chcel sa na ňu vrhnúť no v tom momente sa mu z čista jasna pred očami objavila tvár drobnej dievčiny, s bledou pokožkou, krásnymi plnými perami a tmavými krátkymi havraními vlasmi. Jej fialovo modré oči sa na neho s láskou zahľadeli.

Tak ho ten výjav rozhodil, že sa chvíľku nedokázal ani pohnúť. S vytreštenými očami hľadel na ženu pod sebou a tá prekvapene žmurkala.

"Ichi, čo sa stalo?" Spýtala sa ho.

Uvedomil si, že ma podobné fialovo modré oči ako dievčina z jeho výjavu a jeho tvár potemnela.

"Ichi prečo si prestal v tom najlepšom?" Sťažovali sa ďalšie dve. Ichigo len zavrčal a v ruke sa mu sformovala čierna energie ani nie o sekundu na to už všetky tri ležali mŕtve na zemi v obrovskej kaluži krvi.

Vyšiel von a namrzene skočil na jednu zo starých, hrdzavých železných striech.

Prečo práve teraz musí myslieť na ňu? Na ženu, ktorá mu najviac ublížila, no ešte bola taká špina aby mu najprv dala nádej a potom mu ju bez jedinej ľútosti zobrala.

"Rukia," vyslovil jej meno akoby to bol nejaký druh choroby.

Pracovala ako asistentka jedného z vedcov na jeho vývoji, vždy ho navštevovala a pomáhala mu zmierniť bolesť, ktorá sa mu vždy dostavovala, keď na ňom robili pokusy. Neustále dookola mu opakovala ako ho miluje a on jej to zožral ako nejaký malý naivný chlapček, no potom, keď už tú bolesť nemohol vydržať sľúbila mu, že v noci príde a spolu s ním utečie a začnú nový život. Odporná klamárka. Od toho rozhovoru ju viac nevidel. Dokonca ešte vedcovi prezradila, že chcel utiecť a jeho zatvorili do väzenia nonstop stráženého vojakmi.

"Kurva," zavrčal a švihol rukou sprava doľava. Vyletela z nej znovu tá čierna energia a roztrieštila prvý dom, na ktorý narazila.

"A jeje niekto tu má depku...." objavil sa pri ňom Toushirou.: "Skoro si ma za živa pochoval...." "Teraz nemám na teba náladu. Môžeš ma chvíľu nechať o samote?" pozrel na Toushira s vážnym výrazom. "Zase tá žena? Vykašli sa už konečne na ňu.... Proste ťa oklamala a podviedla. Takí sú už ľudia....tak čo sa nad tým toľko zaťažuješ. Kto to ma furt po tebe upratovať. A ešte keď to robíš každú chvíľu..." sťažoval sa mu. "Máš pravdu, nestojí mi za to, veď predsa môžem získať všetko čo len chcem!" postavil sa a dal ruky do strán akoby všetko okolo patrilo len a len jemu! A Toushirovi..... "Presne tak...ak raz na ňu narazíme, zabijeme ju?? Ako pomsta za to čo ti spôsobila." uškrnul sa.

"Dúfam, že sa jej telo už niekde rozkladá... Nemám záujem ju stretnúť..." jeho slova ale mali jeden háčik, nevravel tak celkom pravdu. Niekedy túži opäť stretnúť tu nádhernú osobu, ktorej venoval cely svoj život. Lenže po tom čo mu spravila?? Prečo je tak ťažké na ňu zabudnúť?!!

"Teraz nám tu budú zase loziť tí nechutní zombie jedná vec je ich hľadať a druhá keď nájdu oni teba, ty sa preberieš a do ksichtu ti dýcha mŕtvola ktorá si popod nos mrmle mozgy...." odkráčal s frflaním preč upratať jatky, ktoré spôsobil Ichigo. "Možno by sme mali odísť...opustiť toto miesto a ísť niekam ďaleko. Ženy sa tu už minuli..." "Hej lebo je furt zabíjaš.... Kvôli tebe trpím nedostatkom energie...." započul medzi stenami Toushirovu odpoveď. "To iste robíš aj ty tak čo sa sťažuješ.... A neodídeme teda?? Nájdeme si hojnejšie miesto, nejakú ľudskú pevnosť pri ktorej sa niekde v blízkosti usadíme aby sme mali na nich výhľad..." "Nie som proti...aj tak je to tu stále o tom istom." nechal teda mŕtvoly tak a vrátil sa ku Ichigovi.: "Kam teda pôjdeme??" "Proste rovno za nosom." ukázal rukou pred seba a potom obaja s nezaujatým pohľadom zoskočili z budovy a odkráčali preč smerom von z prázdneho mesta. Samozrejme po ceste narazili na pár zombie, ktorí sa ich pokúsili zožrať ale to ešte netušili s kým majú dočinenia. Úbohé mŕtvoly...

Už týždeň prechádzali zničenými, tichými mestami. Ichigo sa porozhliadol okolo seba. Samé obrovské budovy, množstvo ciest, chodníkov, rozbité výklady rôznych obchodov. Bolo jasné, že toto mesto bývalo kedysi rušné a plné ľudí. Teraz tu však zívala prázdnota, nie len to. Vo vzduchu visela temná atmosféra, ktorá akoby chcela upozorniť, že sa každú chvíľu môže niečo stať. Ichigo si otrávene vzdychol.

"Toto miesto naozaj smrdí," zašomral.

"Tak ako všetky ostatné," odpovedal mu nezaujato Toushirou.

Ichigo sa uškrnul, keď v tom mu do hlavy udrela silná bolesť a v ušiach sa mu rozozvučalo ako na poplach. Zaškrípal zubami a trochu s ním zatackalo. Toushirou sa na neho prekvapene pozrel a keď videl, že si s bolestnou grimasou drží hlavu oči sa mu rozšírili šokom.

"Ichigo to nemyslíš vážne! Teraz, uprostred ničoho?!" Vyprskol.

"Ja si nevyberám kedy sa to stane," zavrčal. Tentokrát mu bolesť vystrelila aj do rúk a nôh. Nachvíľku sa musel skrčiť a zhlboka sa nadýchnuť a vydýchnuť, kým sa znovu prinútil postaviť. Po tvári mu stekali studené kvapky potu a päste silno zatínal až mu z toho beleli hánky.

"To je, ale otrava a všetko vďaka tomu, že bezdôvodne používaš svoju silu, kde ti tu mám zohnať človeka?" Poobzeral sa Toushirou po okolí.

"Budeme musieť pokračovať ďalej," zašepkal Ichigo cez bolesť.

"Ako myslíš, ale v tomto stave to dlho nepôjde," zašomral a už sa chystal na odchod, no v tom niečo započul. Otočil sa smerom dozadu, aj Ichigo už pozorne načúval.

"To je auto?" Spýtal sa ho a Toushiro sa uškrnul.

"Práve načas, ja musím tých ľudí svojou dokonalosťou priťahovať," uškrnul sa a postavil sa doprostred cesty. Ani nie o minútu nato sa zo zákruty vyrútilo auto. Ozvalo sa škrípanie bŕzd a auto zastavilo len milimeter pred Toushirom, ktorý ho nezaujato sledoval. Potom pomaly pristúpil k dverám a vytrhol ich. Vo vnútri sa ozval krik a hneď na to už za sebou Toushirou ťahal nejakého muža, ktorého hodil pred Ichiga a pristúpil mu hlavu tak, že sa nemohol ani pohnúť.

"Dobrú chuť," zaželal mu.

"Robíš si zo mňa prdel? Ešte nie som tak zúfalý aby som bozkával muža!" Vyhŕkol Ichigo.

"Prestaň byť vyberavý tu si asi ťažko zoženieš nejakú ženskú," odpovedal mu stále pokojne Toushirou.

"Takže ty mi chceš povedať, že ty by si, si zobral životnú energiu od muža?" Ichigo nadvihol obočie.

"No...nie, ale,"

"Tak prečo to chceš odo mňa?" Prerušil ho Ichigo. Toushirou zostal chvíľku ticho a potom mu hnevom zamykalo obočím.

"Dobre, fajn!" Vyštekol, zdrapil muža za golier a odhodil ho takou silou za seba, že jeho telo s nepríjemným zachrapčaním narazilo do budovy, kde ho roztrhlo na viacero častí.

"Ideme nájsť nejaké zkurvené mesto. Nasadaj do auta," ukázal za seba na auto a Ichigo sa aj cez bolesť uškrnul.

"To znie oveľa lepšie," povedal. "Toushirou, riaď ty!" rozhodol Ichigo a on po ňom vytrieštil oči.: "Ja?!! Zbláznil si sa?! Musíš riadiť ty Ichigo! Viem, že je to ťažké, ale...stále je to lepšie ako moje dovednosti s jazdou." "Nie, proste ideš riadiť ty!! Dupni na plyn!" stal si za svojim. "Ale veď vieš čo sa stalo naposledy!! Od vtedy sme usúdili, že mne volant do ruky nepatrí! Veď...pamätáš??"

Minulosť:

Utekali pred poriadnym húfom zombie a nie len to medzi nimi sa nachádzala obrovská príšera, ktorá zametala so zemou všetko čo jej stálo v ceste. Dokonca aj zombie....

Boli už slabí, neschopní bojovať pomocou schopností a náboje im došli, takže...čo im zostáva??? Jedinou cestou bol taktický ústup, lenže monštrum, ktoré sa na nich rútilo obrovskou rýchlosťou ich pomaly ale isto doháňalo. "Toushirou! Auto!! Rýchlo!!" ukázal naň Ichigo a v okamžiku vytrhol dvere a nasadol, zatiaľ čo Toushirou preletel cez rozbité okno a pristal na sedačke. Naštartoval a keď sa konečne rozbehli preč, cez hory, kde boli útesy a zákruty Toushirou strhol tak silno volant, že ho odtrhol a ostal mu v rukách.: "O-ou...." "Ty kokot!! Chceš nás zabiť?!!! Čo si to spravil!!!" chytil sa Ichigo hystericky za tvár. "To samé!!! Čo je to potom za kvalita, keď len troška pritlačíš a ono sa to celé rozpadne! " v tom obaja pozreli na prudkú zákrutu ktorá sa nachádzala neďaleko nich a potom už len z nej vyleteli s presvedčením, že toto je ich koniec.

Prítomnosť.:

"Ja odmietam riadiť!" zamietol to Toushirou na plnej čiare. "Poznámka....naučiť Toushira riadiť auto... Hm.... V tvojom mene je po h tvrdé alebo mäkké i??" pozrel pýtavo naňho a Toushirou mu rozčúlene čapol denníček a vyhodil ho von oknom.: "Mäkké!! Už si to konečne zapamätaj! Rozčuľuješ ma s tým!" "Ja viem, preto sa ťa to furt dookola pýtam..." vydýchol si. Na chvíľu bolesť konečne ustála.: "Fajn vymeníme sa teda, ale....ak ti poviem výmena, tak budeš riadiť ty..." "Hm..." prevalil očami a potom sa vymenili. Znova sa vydali preč z mesta, no tento krát smerom akým šiel muž ktorého Toushirou zabil. Možno, že mieril niekam, kde sú ďalší ľudia. Zvyčajne to tak býva...kde je jeden tam je aj neďaleko nejaké útočisko. Tak ako zombie, ľudia sa zvyknú tiež skupovať.

A mali aj pravdu... Netrvalo dlho a narazili na budovu obkolesenú múrom okolo ktorého sa obšmietali hladoví zombie. Na múroch sa prechádzali ľudia s pochodňami v rukách a pozorovali situáciu, museli dávať pozor na tu nechutnú háveď a vymyslieť spôsob ako sa dostať preč...