Imperfekt (1. Kapitola)

1. Kapitola

---

U prostred púšte Sahara sa nachádzali tajuplné kamenné obrovské poloblúky. Vypadali ako budova bez okien, no nebola to až taká pravda. Boli to strechy, totiž...to najdôležitejšie sa nachádzalo hlboko pod zemou...

Tam pracovali veľké skupiny ľudí len na jednom a to bolo vytvoriť zbraň, zbraň, ktorá vykúpi tento svet a očistí ho od všetkého toho hnusu. Boli uprostred experimentovania, keď sa im to o čo sa tak úpenlivo snažili deň čo deň, 24 hodín konečne vyplatilo. Bytosť, ktorá sa nachádzala v inkubátory pod vodou pripojená na hadičky, otvorila konečne svoje tajomné oči. Bola pripravená povstať a vyplniť svoje poslanie. Lenže....Project Ragnarok nechce nič riskovať. Pred tým, ako zbrane vyšlú do bitky s nemŕtvymi, z nich najprv musia spraviť absolútne dokonalú bytosť. Prejde si veľkým množstvom skúšok a experimentovania na základe ktorých vychytajú všetky chyby a spravia tak ďalšiu generáciu ešte vyspelejšiu a dokonalejšiu.

Vedci si však jedno neuvedomovali. Vytvoriť ľudskú zbraň a správať sa k nej ako k obyčajnej veci je to isté ako spustiť časovanú bombu.

"Vojna musí priniesť nejaké obete," vysvetľovali ľudským zbraniam zakaždým, keď za nimi prišli s injekciami, ktoré pre ne značili len bolesť a utrpenie. Zbrane to najprv v tichosti prijímali, ale neskôr sa im veta vedcov zdala byť tak bezvýznamná ako začali pre nich byť bezvýznamné ľudské životy.

Načo všetku tú bolesť podstupujeme? Prečo by sme mali vôbec chrániť ľudí? Sú sebeckí, myslia len na seba. Nezaslúžia si žiť. Tak nech všetci zomrú, nech vyhynie celá táto odporná rasa, ktorá aj keď je potláčaná monštrami má pocit, že je ešte stále na vrchole potravinového reťazca. Prestali ľudí rozdeľovať na dobrých a zlých, splynuli im všetci dokopy ako banda špín, ktorá nestojí za to byť zachránená.

Zbrane sa vzbúrili, ovládnuté hnevom a vlastnou pýchou, zničili skoro celú základňu a s ňou aj ľudí, ktorí v nej pracovali a utiekli nehladiac na celý svet, ktorý v ich očiach pôsobil naozaj úboho.

Lenže človek, aj keď sa zbraniam zdal ako úbohý slaboch, mal veľmi silnú dušu. Vzburu starých zbraní síce zobral ako zlyhanie, ale nie ako porážku. Urobil presný opak ako si zbrane mysleli. Znovu sa postavil na nohy a začal pracovať na novom projekte. Podarilo sa mu vymyslieť dokonalejšie zbrane ako boli ich predchodcovia, ktorí sa vzbúrili. To starú generáciu ľudských zbraní veľmi pobúrilo, síce si to nikdy nepriznali v hĺbke duše, cítili sa byť zradené, prišli si ako stará vec, ktorú proste vyhodili do koša a nahradili novou, oveľa lepšou.

Znenávideli ľudí tak moc, že sa na nich už nedokázali pozrieť inak ako na svoj bezvýznamný majetok, ktorý môžu vlastniť a robiť si s ním čo sa im zachce.

Lenže nákaza, ktorá sa ďalej šírila svetom nedbala na pocity starých zbraní a už vôbec ju nezaujímali pocity ľudí. Išlo jej len o jedno, napadnúť, čo najviac obetí.

Ľuďom bolo jasné, že s novými zbraňami môžu nákaze uderiť silnú ranu, ale nedokážu ju úplne zlikvidovať. Uvedomovali si, že budú potrebovať pomoc od starej generácie, ktorá pyšne blúdila svetom a brala si, čo uznala za vhodné. No aj keď staré zbrane pôsobili navonok pyšne a nezničiteľne ich vnútro sa pomaly rozpadalo. Keďže boli nedokonalé ich telom prúdil jed, ktorý ich pomaly zabíjal. Vedeli, že ak budú chcieť prežiť budú potrebovať ľudí.

"Skurvení ľudia! Myslia si, že nás to zničí, lenže my sme prišli na spôsob ako ten jed potlačiť. To mi ale nestačí! Chcem protiliek!!" kričal rozčúlene do okolia akoby tým chcel dosiahnuť, že ho vypočuje a hodí mu sérum k nohám. "No ták...Toushirou..." chytil ho ryšavý urastený muž za plece.: "Len tými rečami privoláš nemŕtvych...." "No a čo, aspoň budem mať komu rozkopať prdel. Tento krát ale dúfam, že bude z mäsa a nie len z kostí, nechcem si medzi jeho rebrami zaseknúť ruku ako naposledy. Kurva Ichigo rob niečo!!!" zajačal po ňom a on si vzdychol.: "Ja neviem prečo si taký tvrdohlavý a proste si vždy keď je možnosť z ľudí nevysaješ energiu...." "Pretože ich nenávidím! Hnusia sa mi ako tento svet a len pri pomyslení na to sa mi chce grcať." padol k zemi. Ten tlak bol strašný. Bolel ho každý kúsok tela a nie len to mal pocit, že mu hlava praskne. Dokonca to narúšalo aj jeho schopnosti a občas ničil okolité prostredie bez toho aby chcel. Tým sa ešte viac vyčerpával. "Ichigo...nenávidím túto slabosť, musíme rýchlo niečo nájsť." "Fajn poď." pokúsil sa ho postaviť na nohy a potom sa spolu vybrali zdevastovaným mestom vpred. Bolo prázdne ako púšť, po okolí sa len premávali smeti, dokonca ani zombie tu neboli. Na takýchto miestach bolo naozaj ťažké nájsť živú bytosť.

No potom...po úpenlivom hľadaní narazili konečne na nemŕtvych ako niekam smerujú. "Paráda..." usmial sa.: "Kde sú zombie tam sú aj ľudia." pustil Ichiga, vytiahol si z kabáta 2 pištole a rozbehol sa do húfu s cieľom sa konečne "navečerať". Ichigo sa len vzpriamil a dal si ruky križmo. Bolo fajn, že nemusel ani prstom pohnúť. Len sa díval na to divadlo ako je Toushirou vo svojom živly.

"Auaaah!! Toto nikdy neskončí?? Prosím pomôžte mi niekto!!" kričala vystrašená žena, ktorá sa ukryla pred zombie v aute. Ale tí ju našli a pokúšali sa nedočkavo rozbiť okna. Nie len, že bola nútená sa im pozerať rovno do tváre ale musela sa aj prizerať ako sa k nej pomaly dostanú a začnú ju bez citu za živa požierať. Ako jej začnú trhať kožu aj s mäsom a zakúsavať sa do jej orgánov.

V tom ale niečo jednému zombie vyskočilo na chrbát a odrazilo sa to tak silno, až ho hodilo k zemi. Toushirou namieril svoje pištole do strán a ako letel do každého zombie strelil jednu guľku priamo do hlavy. Jediné zraniteľné miesto, ktoré už zombie nerozdýchajú. No nerozumel tomu, pretože mozog nepoužívajú.... Prečo práve miesto, z ktorého majú hotové piliny je ich najzraniteľnejším?? Často sa nad tým zamýšľal ale nikdy nedospel k žiadnemu názoru.

Miestom sa ozvalo pár výstrelov a potom už len žena sediaca v aute začula buchot na streche auta akoby na ňu niečo dopadlo a videla ako tie odporné obludy padli nehybne k zemi. Trasúci sa pokúsila siahnuť na dvere od auta a otvoriť ich.: "Ď-ďakujem...." prehovorila na chlapca stojaceho na aute. Ten sa svojimi tyrkysovými očami pozrel na ňu akoby bola pod jeho úroveň, nabil zbraň a bez znamenia proste vystrelil a vpálil jej to priamo do hlavy.: "Nie je zač, aj na budúce..." odpovedal a schoval si pištole. Zoskočil z auta k jej telu, najprv do nej kopol aby sa uistil či je naozaj mŕtva a potom si k nej kľakol. Svoje pery napriahol k tým jej a daroval jej bozk cez ktorý z nej prijímal všetku energiu. Konečne...ten pocit slobody, keď všetka bolesť zmizne behom sekundy a svet sa zdá o to viac ružovejší. Ani reklama na ibalgin sa tomu nemohla rovnať. Načerpal energiu a potom sa spokojne postavil. "Toushirou! Prečo si ju zase zabil?!! Koľko krát som ti vravel aby si ženy nezabijal?!!" rozhodil Ichigo nahnevane rukami, keď zbadal mŕtve telo krásnej ženy vedľa neho. "Čo nekrofília ti robí problém??" "Nie, ale prečo ich vždy zabiješ bez toho aby si mi dal šancu sa s nimi zoznámiť??!!" "A na čo sa chceš s nimi zoznamovať? Takto aspoň mlčia a nebránia sa...."

"Takto mi je na hovno. Odchádzam," povedal unudene a Toushirou na neho prekvapene pozrel.

"Kam ideš?" Spýtal sa.

"Užiť si s nejakou tou špinou, ktorá ešte žije," ani sa na neho neotočil a Toushirou si otrávene vzdychol.

"Mal by si, si založiť hárem," zamumlal.

"Ale veď ja ho mám. Všetky tie špiny mi patria," na perách sa mu objavil úškrn.

Toushirou sa tiež uškrnul a vybral sa za ním. Presne tak. Tento svet im patrí.