Epic of Friendship (3. Kapitola)

3. Kapitola

Kráľ hrdinov

---

Cara padala do hlbokej čiernej tmy, ktorá nemala konca. Až po chvíľke si uvedomila, že v tej černote blikajú hviezdy. Boli však malé a nejasné akoby sa od Cari stále vzďaľovali a ich malinké svetielko postupne haslo.

Mala pocit akoby sa ocitla vo vesmíre, ale to bola predsa blbosť nie? Veď skočila zo strechy školy a navyše keby bola naozaj vo vesmíre gravitácia by ju netlačila stále nižšie a nižšie.

Ibaže tento pád nemal konca, čo sa to deje? A prečo vôbec skočila? Čo ju to napadlo?

"Pokúsila si sa utiecť z toho umelo vytvoreného sveta a toto je výsledok," ozval sa v diaľke mužský šepot. Cara sa preľakane poobzerala okolo seba, no nič okrem černoty nevidela. Preto sa teda chcela prehovoriť, no v šoku zistila, že z nej nevyšiel ani hlások iba na sucho otvárala ústa ako nejaká ryba.

"Hlupaňa, ty už teraz nemáš právo na nič, ani len rozprávať. Zmier sa s tým, tu v tejto ničote zomrieš," výsmešný šepot sa Care zaryl hlboko pod kožu až jej prenikol do samého srdca.

Ona predsa nechce zomrieť! Jej vnútro kričalo tie slová stále dookola, no navonok nedokázali vyjsť čo Caru desilo ešte viac.

Tak veľmi to chcela zakričať, no hlások z nej nevyšiel. Miesto toho sa len ďalej prepadávala do tej strašidelnej černoty.

Bola vystrašená, aj tie posledné malinké hviezdy v temnote zanikli, v zúfalstve natiahla pred seba ruku a snažila sa niečoho v tej tme zachytiť, nič tam však nebolo. Do očí jej vyhŕkli slzy. Naozaj zomrie? Znovu sa pokúsila zakričať no nič, to ticho ju úplne desilo, zastieralo všetky jej zmysli a nechávalo ju napospas smrti. Nakoniec jej vôľa bojovať začala opadať.

Nebude lepšie vzdať sa a poddať sa tomu? Pomyslela si a zavrela oči.

Naozaj už začínala premýšľať o tom, že tu zomrie bez toho, aby našla odpovede na otázky o tom kto vlastne je, keď tu sa zrazu znenazdajky zjavila pred ňou osoba zahalená v bielom plášti, ktorý jej spolu s dlhými zelenými vlasmi vytŕčajúcimi spod kapúce vial vo vetre.

Cara neznámej osobe nemohla vidieť poriadne do tváre, ale všimla si ako sa na ňu usmiala. Z toho úsmevu žiarila láska, bol to jeden z tých úsmev, ktorý v človeku vzbudzuje v pocit, že tomu druhému môže dôverovať.

Navyše Cara mala pocit, že ten úsmev veľmi dobre pozná, dokonca, že pozná tú osobu.

"Nemusíš sa báť Cara. Ty vieš predsa kričať naozaj hlasno. Tak zakrič. Zakrič z plného hrdla čo naozaj chceš," povedala osoba prívetivým mäkkým chlapčenským hlasom. Cara párkrát šokovane zažmurkala.

Chlapec v bielom plášti ju objal a následne na to zmizol. Caru zaplavili nové pocity: odhodlanie, túžba bojovať, odvaha. Akoby sa zbudilo jej skryté ja.

Znovu napriahla ruku pred seba akoby sa snažila na niečo dosiahnuť, potom ju zovrela v päsť a najhlasnejšie ako vedela zakričala:

"Chcem žiť!"

Slová sa rozľahli temnotou a po chvíľke sa ozvalo zvláštne praskanie ako keď puká sklo. Potom čo Carine slová zanikli sa ozval hlboký mužský smiech. Černota okolo nej sa rozbila a ona prestala padať.

Hviezdy, ktoré úplne zanikli teraz jasne svietili všade okolo nej.

Uvedomila si, že sa vznáša na mieste, ale to vôbec nebola vec, ktorá ju tak šokovala. Celá jej pozornosť bola upriamená na vysokého muža v zlatom brnení, ktorý stál pred ňou so skríženými rukami na prsiach a s hlavou vysokou vztýčenou dohora.

Pôsobil na ňu ako tá najvznešenejšia socha vytesaná z čistého zlata. Ešte aj jeho blonďavé vlasy pôsobili ako rýdze zlato.

Červenými očami ju opovržlivo sledoval akoby mu snáď nesiahala ani po päty.

"Na bastarda máš dosť veľké odhodlanie," prehovoril pevným hlasom plným sebaistoty a moci.

"To ma veľmi zaujalo. Môžeš byť zaujímavé spestrenie mojich dní," Cara si uvedomila, že v jeho hlase je aj niečo posmešné akoby bral celý tento boj o jej život ako len nejakú hru a ju samú ako hračku.

"Kto vlastne si?" Spýtala sa pošepky a on sa uškrnul.

"Absolútny kráľ, kráľ kráľov a kráľ hrdinov, Gilgamesh," povedal s pýchou.

"Neopováž sa ma zaraďovať do nejakej triedy lebo žiadna ma nie je hodná," pýcha v jeho hlase nemizla a aj keď Cara jeho slovám poriadne nerozumela nemala odvahu sa ho na to spýtať. Jeho veľkoleposť, ktorá vyplnila celý priestor ju tak očarila až mala pocit, že znovu stráca reč.

Gilgamesh sa znovu uškrnul a otočil sa jej chrbtom pričom mu červený plášť trčiaci od trupu skoro až po zem zavial.

"Vidíme sa vo svete živých, bastard," povedal posmešne a zmizol v bielej žiare, ktorá Caru úplne pohltila.

****************************

Gilgamesh