Epic of Friendship (2. Kapitola-part 2)

Po dlhom čase konečne pokračovanie. Prepáčte, ale najko som nemala čas to prepisovať zo zošita :D

Epos o Gilgameshovi svietil v jej poznámkach ako pripomienka toho, že na všetko zabudla.

V tom sa z konca chodby ozval krik, ktorý prerušil Caru z hľadania stratených spomienok.

---

Preľakane zdvihla hlavu od zošita, ktorý následne hodila naspäť do tašky a úplne bezmyšlienkovite sa rozbehla smerom, ktorým zaznel výkrik.

To čo zbadala, keď dobehla do obrovskej hlavnej chodby jej vyrazilo dych.

Študenti ležali na zemi v bezvedomí a okolo ich tiel boli obtočené nejaké čierne tiene, ktoré ich pomaly pohlcovali.

Nie len to. Tiene sa snažili dostať aj cez uzamknutý hlavný vchod.

Sklo na vchode začalo praskať a Cara zhrozene zaspätkovala.

Sklený vchod sa pochvíľke rozletel a črepiny s ohlušujúcim trieštením dopadli na zem. Čierne tiene vtrhli dovnútra a Carin strach nakoniec prekonal obrovský šok tým, že prinútil jej nohy pohnúť sa.

Najprv chcela bežať smerom k Sakure, no len čo sa tam otočila zistila, že úzka chodba je taktiež plná čiernych tieňov, ktoré sa k nej pomaly plazili ako hady.

Zalapala po dychu, jediná jej cesta viedla hore schodmi. Otočila sa na päte a vybehla na prvé poschodie, no tiene ju z každej strany sledovali a pomaličky sa k nej približovali.

Vybehla na ďalšie poschodie, všade okolo nej ležali na zemi študenti, ktorých tiene pomaly pohlcovali. Jej spolužiaci, kamaráti, dokonca aj učitelia.

Dopadne aj ona takto?

Chcela im pomôcť, ale jej pud sebazáchovy kričal niečo iné: "Uteč, zachráň sa!"

A ona ho úplne opantaná strachom poslúchla. Vybehla na ďalšie poschodie a tam uvidela niekoho kto bol ešte pri vedomý a aj keď sa ho tiene snažili pohltiť on im vzdoroval.

Zrazu Carin strach o samú seba nahradil strach o niekoho iného.

"Shinji!" Vykríkla a rozbehla sa k nemu.

Na rozdiel od ostatných stál Shinji na nohách a snažil sa tiene, ktoré ho zospodu obklopovali zo seba strhnúť.

"Cara pomôž mi!" Vystrašene na ňu pozrel.

Cara sa k nemu rozbehla, chytila ho za ruky a začala ho ťahať. No tiene ho odmietali pustiť. Práve naopak, začali ho pohlcovať ešte agresívnejšie.

"Shinji hlavne sa ma nepusti, dostaneme ťa odtiaľto," Care bolo jasné, že jej slová spolu s trasúcim sa hlasom pôsobili dosť žalostne, nepresvedčila nimi ani samú seba nie to Shinjiho.

Znovu ho skúsila odtiaľ vytiahnuť, no bolo to zbytočné.

"Toto nikam nevedie," zašepkal Shinji plačlivo.

"Sklapni! Dostanem ťa odtiaľto," Aj Cara mala slzy na krajíčku od tej bezmocnosti, ktorú cítila.

Znovu sa pokúsila Shinjiho vytiahnuť, no tentokrát tiene, ktoré obklopovali Shinjiho ruky prešli aj na tie jej. Shinji si to všimol a zhrozene zhíkol.

"Cara pusť ma!" Zvrieskol.

"Nie!"

"Okamžite ma pusť!" Jeho krik znel priam hystericky.

"Nie!" Zavrtela hlavou a znovu sa ho pokúsila vytiahnuť z tieňov. Na to však Shinji prudko trhol rukami a vyšklbol sa z jej zovretia, následne na to ju tak silno odsotil, že padla na zem.

"Si fakt hlupaňa," zašepkal pred tým než ho tiene úplne pohltili a zmizol.

Cara zostala sedieť na zemi v absolútnej hrôze. Najprv si ani nedokázala uvedomiť čo sa stalo.

Jej kamarát Shinji, ten s ktorým hrala na hodinách hry, s ktorým sa neustále hádala a smiala zmizol. Z hrdla sa jej vydral vzlyk. Hrôzou sa celá triasla.

Čo sa to, preboha, deje?

Prečo sa to deje?

Ráno bolo všetko v úplnom poriadku a teraz?

Tiene sa jej začali oblepovať okolo nôh. Keď si to uvedomila s krikom ich začala zo seba skopávať. Potom sa znovu postavila a rozutekala sa hore až na strechu kde chodili cez obedňajšie prestávky.

Zatresla za sebou kovové dvere a s hlasným prerývaným dychom od nich odstúpila. Pochvíľke za nimi započula šum tieňov.

"Konečná," ozval sa z ničoho nič neznámy dievčensky hlas. Cara sa poobzerala okolo seba, ale nikoho nevidela.

"Kto si?" Zašepkala a dievčina sa zasmiala.

"Som tá, ktorá zničí tento svet a pošle vás do nového, lepšieho sveta," povedala.

"Tým myslíš, že tie tiene sú tvoja práca?" Spýtala sa v nemom úžase Cara.

"Samozrejme," znovu sa zasmiala. Všetok ten strach a hrôza, ktoré doteraz Cara prežívala sa zmenili na čistý hnev.

"Ty špina, okamžite vráť všetkých naspäť! Vráť Shinjiho!" Zvrieskla a zaťala ruky, ktoré sa jej neuveriteľne triasli, v päsť.

"To nepôjde," povedala neznáma s hrozivým pokojom.

"Navyše ja chcem hlavne teba sen-pai," posledné slovo povedala so zvláštnou radosťou a láskou.

"Senpai?" Zašepkala Cara. Niekde už to slovo počula. V tom sa na kovové dvere ozval silný buchot a Cara sa rýchlo rozbehla na bok. Hneď na to sa dvere rozrazili a tiene vtrhli na strechu.

"Zbohom senpai alebo by som mala povedať vitaj? Veď zachvíľku budeš v mojich rukách," znovu sa zasmiala.

Tiene sa ku Care začali približovať a ona sa v čistej hrôze poobzerala okolo seba. Pohľad jej spočinul na strieške nad dverami. Rýchlo sa k nej rozbehla a začala sa šplhať hore. Pozrela pod seba na tiene, ktoré k nej naťahovali svoje chápadla. Rozhliadla sa po strieške.

Čo teraz?

Je len otázkou času kým sa k nej dostanú.

V tom jej mysľou preblesla zvláštna myšlienka. Tak čudesná až mala pocit, že jej ju niekto cudzí našepkal a nanútil.

Je jedna možnosť ako tomu uniknúť, skočiť zo strechy veľkej budovy.

Cara sa meravo zahľadela dole na tú obrovskú černotu.

Akoby zem a vlastne celý školský dvor zmizli a budova sa vznášala v nekonečnom vesmíre.

Neznáma dievčina, ktorá ju niekde z úzadia sledovala musela prekuknúť jej myšlienky pretože zhrozene zalapala po dychu.

"Nie, to neurobíš, neopováž sa! Ak skočíš zomrieš!" Vyhŕkla.

Zrazu sa Cara vôbec nespoznávala. Všetok strach, šok a hrôza z nej úplne opadli. Jej myseľ zostala úplne pokojná, až strašidelne kľudná.

"Nie, nezomriem," zašepkala, "Aspoň nie bez boja!" Vykríkla pevným hlasom plným odvahy, rozbehla sa a čo s najväčšou silou sa odrazila zo striešky do tej čierno čiernej temnoty.