Rukia in Madness (6. Kapitola)

6. Kapitola

---

Ukitake vyzeral byť naozaj nahnevaný. Prechádzal sa sem a tam, občas pozrel vyčítavo na Rukiu a zase sa dal do pochodu.

Nakoniec sa zastavil a sadol si vedľa nej na posteľ.

"Rukia vieš veľmi dobre, že máš zákaz stretávať sa s Kaienom," povedal vážne.

"Ale to..." Chcela sa brániť, ale hneď sa sekla. Uvedomila si, že keby povedala, že to nebol Kaien, ale Ichigo Ukitake by zistil, že sa zase pokúsila dostať do Soul Wonderland a nechal by ju v blázinci zavretú na bohvieako dlho.

"Čo to?" Spýtala sa Ukitake.

"Nič, ja som nechcela, on sa za mnou prikradol, čo som mu mala povedať? Stále je to môj bratranec," previnilo sa na neho pozrela a Ukitake si vzdychol.

"Ja viem, že ty za to nemôžeš, ale uvedom si, že je to kriminálnik, ktorého hľadá polícia, zabil svoju ženu Rukia, stavím sa, že by nezaváhal a zabil aj teba," chytil ju za ruku a ona pochvíľke prikývla.

Čo to všetci s tým Kaienom majú? Bol to Ichigo na sto percent to bol Ichigo alebo...ju klame vlastná myseľ? Je vôbec Soul Wonderland skutočný? Alebo si skutočný svet premenila podľa svojich predstáv?

Nech je to ako chce, jedno vedela s určitosťou povedať. Soul Wonderland poznal pravdu o tom prečo jej domov vyhorel a prečo jej rodina zomrela. Nech je skutočný alebo nie je to jej jediné vodítko a ona sa ho musí držať!

"Takže mi tvrdíš, že ten tvoj Soul Wonderland naozaj existuje?" Nadvihol obočie Aizen, keď spolu predávali čaj.

"Ja neviem Aizen, vôbec neviem čo si mám o tom myslieť," zašepkala.

"No, ale podľa teba je Soul Wonderland odpoveď na smrť tvojej rodiny, na ktorú si zabudla," povedal a ona prikývla.

Nastalo ticho.

"Rukia myslím si, že dôvod prečo si na to nevieš spomenúť je pretože nechceš," ozval sa pochvíľke a ona neho prekvapene pozrela.

"Ako to myslíš?" Nechápala.

"Keď sa niekedy ľuďom stane niečo zlé snažia sa na to zabudnúť a predstierajú, že sa to nikdy nestalo. A tá spomienka sa naozaj zatlačí niekde hlboko do úzadia tvojej mysle, no nie vždy tam zostane. Niekedy vypláva na povrch a keď si na to človek spomenie zostane mu len bolesť, smútok a prázdnota, pretože má pocit akoby tú udalosť zažíval znovu," s nehou jej pozrel do očí.

"Ver mi, možno, že je lepšie, keď nevieš pravdu lebo jej zistenie ti môže ešte viac ublížiť," smutne sa pousmial.

"Aizen ako to môžeš povedať? Ide predsa o moju rodinu. Musím vedieť čo sa v ten deň skutočne stalo. Prečo náš dom vyhorel. Všetci tvrdia, že to bola naša mačka, ktorá zhodila petrolejovú lampu, ale ja tomu neverím," odmietavo pokrútila hlavou.

"A čo potom, keď zistíš pravdu a ublíži ti? Budeš schopná s tým žiť? Nechcem aby si dopadla ako ja," vyhŕkol a Rukia na neho s údivom pozrela.

"Ako ty?" Spýtala sa. Nastalo ticho, no Aizen si pochvíľke unavene povzdychol.

"Mal som dcérku, zomrela, keď mala šesť rokov na tuberkulózu. Nechcel som to prijať a tak som sa tváril, že sa to nikdy nestálo, stále pre mňa žila. Stále som ju videl hrať sa s jej obľúbenými hračkami, spievať, smiať sa, behať okolo mňa, no potom jedného dňa ma pravda dobehla, nikdy som sa necítil tak mizerne, tak bolestivo a tak prázdno ako vtedy," šepkal smutne. Rukia na neho s ľútosťou pozerala.

"Aizen to mi je veľmi ľúto," zašepkala a on pokrútil hlavou.

"To je v poriadku navyše som našiel druhú dcéru," usmial sa na ňu a Rukia ho objala. Bola šťastná, že ju niekto považoval za viac ako len bláznivú sirotu bez zdravého rozumu, že pre niekoho bola milované dieťa.

"Neboj sa Aizen, sľúbim ti, že nedovolím, aby ma smútok prekonal," zašepkala a on ju tiež pevne objal.

"Ja viem Rukia, si veľmi silné dievča," pohladkal ju po vlasoch.

Rukia sa pochvíľke od neho odtiahla.

"A ako sa volala tvoja dcérka ak sa smiem spýtať,"

"Momo, jej meno bolo Momo," usmial sa a Rukiine oči sa prekvapením rozšírili.

"Stalo sa niečo?" Nechápavo sa na ňu zahľadel.

"Ale nič, vôbec nič," zamávala rukami. Aizen pochvíľke prikývol a vytiahol z kapsy svoje vreckové hodiny.

"Je šesť, čas na prestávku a náš obľúbený čaj," usmial sa a ona mu úsmev opätovala.

Obidvaja nachvíľku obchod zavreli a uvarili si chutný zelený čaj.

Ich prestávka však bola pochvíľke vyrušená obrovským ryšavým kocúrom, ktorý sa vynoril z tmavej uličky.

"Och, Ichigo zase si sem prešiel pre jedlo?" Spýtal sa Aizen a kocúr nahlas zamňaučal.

"Ty jeden nenažranec, týmto tempom prestaneš chytať myši," usmial sa a potom pozrel na Rukiu. "Dole v debničke je nejaká stará saláma, nakŕmila by si ho?" Spýtal sa a ona prikývla.

Pribehla k debničke pod stánkom a vytiahla odtiaľ salámu. Len čo sa otočila na kocúra spokojne švihol chvostom a utiekol naspäť do tmavej uličky.

Rukia neváhala a rozbehla sa za ním. Kocúr ju doviedol až k múru, kde ulička končila a veľmi zreteľne sa uškrnul. Hneď na to sa premenil do svojej ľudskej podoby.

"Dúfam, že ma tým naozaj nechceš kŕmiť," pozrel na starú salámu v jej ruke a ona ju s povzdychom odhodila preč.

"Samozrejme, že nie," zamrmlala a on sa zasmial. Potom k nej natiahol ruku.

"Si pripravená vrátiť sa naspäť do Soul Wonderlandu?" Spýtal sa. Nastalo ticho, no pochvíľke Rukia prikývla, prikročila k nemu a vložila svoju malú dlaň do tej jeho. S úškrnom si ju k sebe pritiahol a pevne ju objal, hneď na to sa obidvaja začali prepadať do obrovskej černoty.