Epic of Friendship (1. Kapitola-part 2)

Prepáčte, že je to také krátke, ale pôvodne som túto poviedku písala do zošita a teraz, keď to prepisujem do notebooku zisťujem, že kapitoly sú dosť nerovnomerne rozdelené takže sa často bude stávať, že jedna z častí bude oveľa dlhšia ako tá druhá.

---

Cara sa nakoniec vyhovorila aj z ďalšej hodiny a miesto toho sa rozhodla ísť si posedieť k fontáne, ktorú mali na zadnom dvore školy pri veľkom kostole, ktorý tam stál už predtým ako školu postavili. Keď však prechádzala okolo nepoužívanej miestnosti, ktorá slúžila ako sklad začula odtiaľ nejaký buchot. Prekvapene pozrela na dvere a chvíľku načúvala. Vážne sa odtiaľ ozývalo dunivé trieskanie na nejaký plech.

Najprv rozmýšľala, že radšej odíde preč, čo ak to bude niečo nebezpečné? Nakoniec však iba pokrútila hlavou. To je predsa blbosť, sú v škole, čo by odtiaľ na ňu už len tak mohlo skočiť? Príšera? To asi ťažko.

Otvorila dvere a vošla do miestnosti celej zapratanej starými učebnicami a rôznymi škatuľami.

Tiež sa tu nachádzali staré dlhé kovové skrine, kde si študenti kedysi odkladali veci. Tie už však boli veľmi dávno nahradené skrinkami, ktoré sa otvárali a zatvárali len tým, že si ich majitelia priložili palec na malý skener.

A práve z jednej tejto starej zhrdzavenej skrinky sa ozýval ten buchot.

"Haló, je tam niekto?" Spýtala sa Cara.

"Jinako, mohla by si mi pomôcť?" Ozvalo sa zo skrine a Cara prekvapene pootvorila ústa.

Vážne je tam zamknutý nejaký študent? To ešte aj na tejto škole sa nájdu takí idioti, ktorí musia šikanovať iných?

Cara pristúpila ku skrinke a prezrela si okrúhly zámok, na ktorom boli číslice.

"Um, asi nevieš aký je kód," spýtala sa .

"Nie, neviem," odpovedala jej dievčina a Cara si sama pre seba potichu zahrešila.

Pokrútila zámkom, no ako predpokladala, nič sa nestalo.

"Počkaj, ja na niečo prídem," povedala dievčine, aj keď skôr utešovala samú seba. Obišla celú skrinku, ale nenapadlo ju nič lepšie len so skrinkou zatriasť načo dievčina vo vnútri s hrôzou vykríkla.

"Prepáč," ospravedlnila sa a znovu skúsila pokrútiť zámkom, ale bez výsledku.

"Tak, do riti, povoľ!" zvrieskla naštvane a kopla do dverí skrinky. Okamžite sa ozval dunivý, kovový zvuk a naraz dvere povolili. Cara v poslednej chvíli uskočila a na zemi sa rozpleštilo malé, zavalité dievča. Bolestne zastonalo, zdvihlo sa a napravilo si okuliare s hrubým čiernym rámom.

Cara si ju s neskrývaným úžasom premerala.

Drobná dievčina pôsobila dosť zanedbane. Jej dlhé, hnedé vlasy určite nevideli hrebeň dobrý týždeň. Mala na sebe vyblednuté, obnosené, voľné marhuľové tričko a staré čierne legíny. Aj čierny balerínky mala celé otlčené.

"Ty nie si z tejto školy," vyhlásila Cara skôr ako stihla dievčina niečo povedať. Nemohla byť, nemala ich typickú slabohnedú uniformu.

"Nie, ja tu bývam," ukázala na miesto v kúte, kde si až teraz Cara všimla starý, špinavý matrac a na ňom modrú deku, ktorá jediná pôsobila zachovane.

"Aha," zamrmlala šokovaná Cara, "To je...milé," dodala, no usúdila, že vybrala veľmi zlé slová.

Dievčina sa zatvárila zmätene a potom zalapala po dychu.

"Čo sa stalo?" Zľakla sa Cara.

"Človek v mojej izbe! Okamžite vypadni!" Začala ju tlačiť von. Než sa Cara stihla spamätať zaplesla jej dvere priamo pred nosom. Chvíľku na ne hľadela v absolútnom šoku, no potom, keď si uvedomila čo sa vlastne stalo zlostne zazrela.

"Hej, nemáš za čo! Nabudúce si v tej skrini skysni!" Zakričala a odpochodovala preč,

Prečo ona má vždy šťastie na divných ľudí?

Vážne, kamaráti sa s egoistom, je zaľúbená do budúceho následníka trónu, obľúbil si ju učiteľ, ktorý neustále ospevuje boha, navyše ju začala učiť prsnatá mníška a špičkou celého toho ľadovca je, že chodí do školy pre extra nadaných a hlavne bohatých študentov.

Ona, ktorá má vo vreckách ledva na obed a navyše jej rodina...

V tom zamrzla pred dverami, ktoré viedli do zadného dvora školy s rukou na kľučke.

Tak počkať, kto sú jej rodičia? Z akej rodiny pochádza?

Len čo sa nad tým zamyslela v pravej ruke ju zase ostro bodlo.

"Spoj-s-Gilgamesh-" Slová zneli tak zle akoby počúvala rádio, ktoré veľmi zrní.

V šoku si k hrudi pritiahla ruku a prikryla si ju druhou dlaňou akoby si ju chcela chrániť.

"Hej, uhneš sa konečne?" Ozvalo sa za ňou nejaké dievča a Cara ešte stále zmätená cúvla nabok.

"Prepáč," zašepkala a zahľadela sa na svoju pravú dlaň. Pochvíľke sa však len prekvapene poobzerala okolo seba.

Čo to chcela?

Jasné, ísť si sadnúť k fontáne.

*********************************************

Jinako