God Eater (27. Kapitola)

Toto je posledná kapitola fanfiction, po nej už bude následovať iba epilóg. Nie je tak dlhá ako predchádzajúce tak som ju nechala v celku. Dúfam, že sa vám bude páčiť :-)

27. Kapitola

---

To, čo stalo na ostrove bolo ľuďom vysvetlené ako zlyhanie projektu Aegis. Pri tejto nehode tragicky zahynul šéf japonskej pobočky Den, Johannes von Schicksal. Našťastie nikto iný nebol zranený a nikto iný neprišiel o život. Takto to predali správy ľuďom, no my God Eaters sme vedeli pravdu: o projekte Ark, o Arda Nove, o Johannesovi a o zázračnom dievčati menom Shio, ktoré nás všetkých zachránilo.

O mesiac neskôr

"Kouta už sa neviem dočkať, keď sa stretneme s tvojou rodinou," nadšene som hovorila, zatiaľ, čo náš celý oddiel čakal pri informáciách v Dene na vrtuľník, ktorý nás mal zaviesť do Koutovho rodného mesta, kde sme mali stráviť týždeň dovolenky s jeho rodinou. Sakuya zase odišla do svojho rodného mesta navštíviť priateľov.

"Inak to je pekne nespravodlivé. Prečo má len prvý oddiel voľno? A čo mi ostatní? Tiež sme pomáhali pri záchrane sveta," odul sa Peter a Tsubaki, ktorá nás prišla odprevadiť zazrela.

"Spýtaj sa to ešte raz a budeš mať dôvod zobrať si PN-ku," zavrčala a on so strachom cúvol.

"Prepáčte pani," vykoktal.

"Prvý oddiel môžete ísť, vrtuľník je pripravený," prehovorila k nám Hibari a my sme prikývli.

"Tak sa tam majte a užite si to!" zakýval nám Peter a ostatní, čo boli na okolí nám tiež zaželali pekný výlet.

"Jasné a nezraň sa," žmurkla som na Petra a on sa zasmial.

"Súrodenecké gesto," nastrčil päsť a ja som sa usmial.

"Bratum, siststum, švac a pac," tleskli sme si a ja som sa rozbehla za svojim oddielom.

"Inak čo Natsuyo?" Spýtala sa ma Alisa a ja som na ňu šokovane pozrela.

"Robíš si srandu? Myslíš si, že potom, čo bol preradený s ním naďalej udržiavam kontakt?" spýtala som sa jej a ona sa zasmiala.

"Nie, len som si spomenula ako si mu potom všetkom naložila. Škoda bol to pekný chalan," vzdychla si.

"No možno, ale bozkával na prd," povedala som vážne.

"No jasné! Hovorila si, že sa bozkáva skvelé!" dostala ma a obidve sme sa začali smiať.

"No dobre, dobre, ale stavím sa, že v posteli by stál za prd," snažila som sa na ňom nájsť chybu a Alisa na mňa prekvapene pozrela.

"Nebodaj si už s niekým spala?" spýtala sa a ja som na ňu tiež prekvapene pozrela.

"Áno, to som ti nehovorila?" spýtala som sa.

"Biba! Akoto, že si mi to nepovedala?! Kedy, kde s kým a aké to bolo?!" vyhŕkla.

"No len s jedným chalanom, bolo to na moje pätnáste narodeniny, viem trochu skoro, ale...no, vlastne to bol môj nápad, bolo to u neho na izbe a bolo to..."

"A DOSŤ!" prerušil nás Kouta a my sme na neho šokovane pozreli.

"Pozrite dosť čo so Somom musíme počúvať vaše besnenie nad Vocaloidmi, chalanmi, ešte k tomu počúvať kedy a s kým ste sa bozkávali a vaše večné hundranie na vaše mesiačiky, toto fakt vedieť nepotrebujeme, povedzte si to, keď budete sami," vyhŕkol celý červený a Soma za ním sa snažil červenajúcu tvár skryť tak, že sa zahľadel z vrtuľníka. Obidve sme si vzdychli.

"Suchári," zahundrala Alisa a on si vzdychol.

Vrtuľník pristál v meste a my sme z neho vystúpili.

"Dôležitá informácia. Čokoľvek mama navarí zjedzte to a chváľte to, hlavne to zjedzte lebo si bude myslieť, že vám to nechutilo a potom sa bude obviňovať, že zle varí," upozornil nás a my sme prikývli.

"Kouta!" rozbehlo sa k nám malé oranžovo vlasé dievča a vrhlo sa Koutovi do náruče. Ten sa s ňou zatočil a obidvaja sa začali smiať. Všetci sme sa usmiali. Keď ju konečne pustil z náruče dievčatko s veľkým úsmevom na perách pristúpilo k nám.

"Decká toto je moja malá rozkošná sestrička Nozomi. Nozomi toto sú Alisa, Soma a Bibi," predstavil nás.

"Rada vás všetkých spoznávam. Ďakujem, že sa staráte o môjho brata," povedala.

"Ale, to nestojí za reč, navyše Kouta je skvelý bojovník, zvláda to aj bez nás," usmiala som sa na ňu a Kouta sa zasmial.

"Zase mi lichotíš, ale je to pravda. Som fakt dobrý," uškrnul sa a Soma prevrátil očami.

"Tak to rada počujem," všetci sme sa otočili na krásnu ženu s tmavo oranžovými vlasmi aké mala Nozomi.

"Mama!" vyhŕkol Kouta a ona ho šťastne objala.

"Som rada, že ste konečne tu, už sme sa vás nevedeli dočkať. Volám sa Rin," predstavila sa.

"Teší nás, ja som Biba, toto je Alisa a Soma," predstavila som ich a oni sa tiež pozdravili.

"Tak poďte dovnútra, všetko mi porozprávate. Chcem vedieť čo môj syn stvára," usmiala sa a Kouta nahodil otrávený výraz.

"Ale mama, ja nič zlé nerobím," odul sa.

"No to si viem predstaviť," vzdychla si a my sme sa zasmiali.

"Nedáš si ešte? Predsa len si chlapec vo vývine a navyše bojovník musíš byť silný," spýtala sa Rin Soma a ten prikývol.

"Samozrejme také dobré jedlo som už dlho nemal," zašepkal ticho. Počuť Somu povedať nejakú lichôtku bol ako zázrak, ale Koutovu mamu si celkom rýchlo obľúbil, všetci sme si ju obľúbili, pretože sa k nám správala ako k svojim deťom takže jej nevedel povedať nie. Navyše Som sa za tento posledný mesiac dosť zmenil, pomalými krôčikmi sa učil ako vychádzať s ľuďmi a tie zmeny sa dali zreteľne pozorovať, hlavne pri styku s civilistami. Vždy, keď sme ich zachraňovali už k ním nebýval odmeraný, ale snažil sa byť milý, dokonca ich aj upokojoval aby sa nebáli. Alisa sa stala veľmi silnou bojovníčkou, tak ako ju všetci predtým podceňovali si ju teraz vážili a mali pred ňou rešpekt. Veľa krát ju so sebou volali na misie, aby im pomohla. A navyše ju chalani obletovali jedna radosť, išli sa potrhať o jej priazeň, čo dosť štvalo Kouta. Ten bol samý úsmev ako vždy, no stal sa oveľa rozhodnejším, pretože zistil, že dokáže ochrániť rodinu a aj priateľov, nemusí už nikoho opustiť pre dobro druhého. Ako sniper bol tak skvelý, že sa stal konkurenciou pre Ginu. So Somom sa stali veľmi dobrí priatelia, aj keď si to Soma odmietal priznať. Neustále sa spolu rozprávali, chodili si jeden k druhému po rady, kamarátsky sa pošťuchovali a robili si také tie bratské naprieky. Sakuya sa po tom, čo sa stalo na ostrove Aegis nakoniec dokázala zmieriť s Rindovovou smrťou a rozhodla sa pokračovať v jeho odkaze chrániť tých, na ktorých jej záleží takže z módu veľkej sestry prešla na mód veľkej mamy, ktorá nás neustále napomínala, dávala rady a rozdávala lásku. Tensai zostal ako vždy ukecaný. Neustále sme sa spolu rozprávali. Keďže bol tak dlho Jinkou veľa vecí v ľudskom svete mu uniklo a o to viac ho zaujímajú. Verila som mu nadovšetko. Bol to môj partner, môj priateľ, môj brat a preto ma mrzelo, že som nedokázala splniť jednu jedinú vec, po ktorej v hĺbke srdca túžil. Byť zase človekom. No on hovoril, že si z toho nemám nič robiť, pretože je šťastný, že môže byť so mnou. Vždy sa snažil byť veselý.

Čo sa týka mňa neviem či som sa zmenila. Soma hovorí, že som šibnutá ako som vždy bola, Kouta a Alisa tvrdia, že som tá najlepšia kamarátka akú kedy mali. Sakuya hovorí, že sa v mnohom podobám na Rindouva.

Každý má o mne svoj názor, no myslím si, že som sa naozaj trošku zmenila, že som trošku zosilnela.

Dlho do večera sme sedeli v kuchyni, rozprávali sa s Rin a hrali s malou Nozomi.

Predtým než sme sa všetci vybrali spať do Koutovej izby k nám ostýchavo podišla Nozomi.

"Nozomi ideš spať s nami?" spýtala sa Alisa a jej zažiarili očká.

"Môžem?"

"No samozrejme," usmiala sa a pohladkala ju po vlasoch.

"No ešte pre niečo som sem prišla, chcela som vám dať toto," ukázala na malé hlavy vyšité z látky, ktoré sa podobali na nás. Presne niečo také my ukazoval Kouta a hovoril, že to dostal od Nozomi.

"To je pre šťastie a ako poďakovanie za všetko," povedala a každému podala prívesok do ruky. Pozreli sme sa na seba a usmiali.

"Ďakujeme to je krásne. Vieš, aj ja mám niečo pre teba. Počula som, že máš veľmi rada Bugarally ako tvoj brat tak som ti doniesla toto," podala som jej malú figúrku hlavného hrdinu a jej oči sa rozžiarili ešte viac.

"To je úžasné! Kouta pozri!" pribehla k nemu.

"Je to naozaj skvelé," zasmial sa.

"Tak a teraz už do postele je veľa hodín," povedal a my sme prikývli.

Uprostred noci som sa z ničoho nič zobudila. Párkrát som zažmurkala a prevrátila sa na bok. Tak som sa prevracala hodnú chvíľku než som pochopila, že sa mi spať už nechce, čo ma šokovalo ešte viac pretože takéto veci sa mi uprostred noci nestávajú. Rozhodla som sa teda, že sa skúsim prevetrať na čerstvom vzduchu. Opatrne som sa zdvihla a čo najtichšie preliezla von z izby tak, aby som nezobudila ostatných, ktorí spali na zemi na futónoch. Na svoje fialové pyžamo som si navliekla zelenú bundu, obula sa a vyšla von. Februárová noc bola ešte stále studené a mňa striaslo. Poobzerala som sa dookola a v tom som si všimla Soma. Sedel na lavičke vedľa Koutovho domu a hľadel na oblohu, hľadel na mesiac.

Pomaly som k nemu pristúpila, keď ma spozoroval posunul sa kúsok na bok, aby som si mohla k nemu prisadnúť. Posadila som sa vedľa neho a tiež sa zahľadela na mesiac. Poslednú dobu sme to všetci robili veľmi často, rozprávali sme sa tak so Shio.

"Nedalo sa ti spať?" Spýtala som sa pochvíľke ticha.

"Áno, ani tebe?"

"Ani mne. Z ničoho nič som sa zobudila a zistila som, že už nezaspím," zamrmlala som. Znovu nastalo ticho.

"Myslíš..." prehovoril z ničoho nič, "Myslíš si, že sa má dobre? Že je šťastná?" Spýtal sa a ja som na neho pozrela mäkkým pohľadom.

"Samozrejme, stavím sa, že si teraz niekde v nebi veselo pobieha a spieva svoje prekrásne pesničky," usmiala som sa.

"Myslíš si, že existuje niečo ako nebo?" Posunul si kapúcu viac k tvári.

"Áno, verím v to, že keď človek zomrie, dostane sa na miesto, kde môže byť navždy šťastný a odkiaľ na nás môže stále dávať pozor. Moja babka a aj Luky mi zvykli hovoriť, že keď človek zomrie neopustí nás, pretože jeho najbližší si ho uchovajú v spomienkach, uchovajú si ho v srdci," dotkla som sa svojho srdca. "Preto jeho duša žije navždy v našom srdci a keď zomrieme my tiež si nás niekto uchová v srdci a my tam so sebou zoberieme duše z našich sŕdc a tie zase duše svojich blízkych a tak žijeme všetci spolu," dohovorila som.

"Nie som si istý či si duša môjho otca zaslúži byť v mojom srdci," zašepkal a moje oči sa prekvapene rozšírili. Takže predsa len myslí aj na svojho otca.

"Tvoj otec ťa miloval, spravil naozaj veľa zlého, ale miloval ťa," povedala som a on pokrútil hlavou.

"Tým si nie som vôbec istý," zamrmlal. Vzdychla som si a schovala ruky do vreciek. V tom som v pravom vrecku niečo nahmatala. Bol to malinký tablet, zabalený v ochrannom vrecku, ktorý som stále nosila so sebou a hľadala možnú príležitosť ukázať ho Somovi. Myslím si, že práve teraz tá chvíľa nastala.

"Soma už dlhšie som ti to chcela ukázať, ale nevedela som ako," podala som mu tablet do dlane a on naň prekvapene pozrel.

"Patril tvojmu otcovi," zašepkala som a on ho pochvíľke zapol. Začal si prezerať fotky, na ktorých bol on ako malé dieťa fotený sám, ale aj s Johannesom.

"Som si istá, že tvoj otec ťa ľúbil, ale nedokázal si odpustiť to, čo robil a preto si myslel, že nemá právo, aby si ho miloval lebo ti zničil život. Preto sa k tebe správal tak chladne. Chcel, aby si ho nenávidel, trestal tak sám seba za všetko zlé, čo urobil," šepkala som a on pochvíľke tablet vypol.

"Debil," povedal ticho, "Hlúpy debil," silno ho zovrel v ruke.

"Chýba mi. On a hlavne Shio," hlas sa mu zatriasol a ja som si pochvíľke uvedomila, že plače.

"Aj mne chýbajú," zašepkala som a prehltla hrču, ktorá sa mi tvorila v krku.

"Soma...môžem ťa objať?" Spýtala som sa ho a on po chvíľke prikývol. Silno som ho objala.

Somov plač bol tak tichý ako býval Petrov, jediné, čo ho prezrádzalo boli iba natriasajúce sa plecia. Nič som nehovorila, čakala som než zo seba dostane všetky tie smutné pocity.

"Oni sú tu stále s nami," prehovorila som až, keď prestal plakať. "Stále sú v našich srdciach a dávajú na nás pozor. Aj Shio, aj Johannes a aj Rindou. Stavím sa, že Rindou jej teraz vysvetľuje ako chutí pivo a Johannes do neho hučí nech neučí také sprostosti deti," povedala som. Na to sa Soma vymanil z môjho náručia a uškrnul sa.

"To znie presne ako oni," povedal a ja som sa zasmiala.

Obidvaja sme znovu pozreli na mesiac.

"Som si istý, že Shio žije v mojom srdci, stále počujem jej piesne," povedal a ja som prikývla.

"Stala sa našim strážnym anjelom," povedala som.

Vtedy, keď Somova Jinka požrala jej telo stalo sa niečo nečakané. Dovtedy čierna zbraň celá zbelela a taká už zostala. Akoby sa duša Shio premiestnila do nej. Teraz jeho Jinka vyzerala ako anjelské krídlo, bola prekrásna.

"Decká čo tu robíte?" ozvalo sa zrazu vedľa nás a my sme pozreli tým smerom. Blížili sa k nám Kouta a Alisa.

"Ale, nedalo sa nám zaspať," vzdychla som si.

"Prišli ste sa porozprávať so Shio?" spýtala sa Alisa.

"Hej, boli sme sa pochváliť ako výborne tvoja mama varí," žmurkla som na Kouta.

"No varí síce skvele, ale naložila mi toho toľko, že ma skoro roztrhlo. Nabudúce si nedám Refund vtedy sa môj apetít vyšvihne ako Aragamiho takže to bez problémov všetko zjem bez toho, aby mi išiel prasknúť žalúdok," zašomral Soma a my sme sa zasmiali. Všetci sme sa natlačili na lavičku a zadívali sa na mesiac.

"Som zvedavý, čo nám život ešte prinesie," ozval sa Kouta.

"Nech to bude hocičo spolu to prekonáme," usmiala som sa.

"Samozrejme sme predsa ten najlepší oddiel pod slnkom," zasmiala sa Alisa.

"Nie len oddiel, sme tá najlepšia rodina," usmial sa Soma a my sme prikývli.

Za to všetko, ale vďačíme hlavne snehovo bielemu dievčaťu, ktoré sa stalo nie len našim strážnym anjelom, ale aj celého sveta. Všetkých nás chránila svojimi prekrásnymi bielymi krídlami.

Ďakujeme Shio.