Epic of Friendship (1. Kapitola-part 1)

1. Kapitola

(Kto sú tvoji rodičia?)

Cara Curtis si bola vedomá prečo bojuje. Vedela aj aké následky to prinesie. Bola však rozhodnutá vytrvať, pretože jej prianie mohlo ovplyvniť veľa vecí a zmeniť mnohé životy.

No jedného dňa Cara stratila svoj cieľ.

Nie, nestratila ho, zabudla naň.

***

Rok 2035

Cara sa z ničoho nič prebrala z hlbokého zamyslenia a s prekvapením zistila, že sa už dávno nachádza pri škole. Hnedé oči uprela na žiakov, ktorí sa medzi sebou rozprávali a v skupinách vchádzali do areálu.

Zafúkal studený jarný vietor pričom jej pár dlhých hnedých, vlnitých prameňov padlo do očí. Rýchlo si účes napravila a znovu sa poobzerala okolo seba. Nikoho známeho nevidela a tak sa rozhodla vkročiť do areálu cez veľkú bránu, na ktorej sa veľkými písmenami týčil názov:

"Memento."

Tak sa totižto volala stredná škola, ktorú Cara navštevovala. Bol to naozaj zvláštny názov, ale nikto sa tým moc nezaoberal. Navyše toto pomenovanie malo vo svete veľmi silný význam, pretože ktokoľvek úspešne ukončil túto prestížnu školu mal zaručené veľmi dobre platené miesto.

Cara vstúpila do obrovského areálu, ktorý bol oddelený od zvyšku sveta veľkým kamenným múrom.

Všimla si chalanov hrajúcich futbal, asi sa pred vyučovaním moc nudia. Potom pozrela na veľké digitálne hodiny týčiace sa na škole. Bolo pol ôsmej takže mala ešte dosť času keďže im vyučovanie začínalo až o ôsmej.

"Hej, Cara!" Ozvalo sa zrazu za ňou a ona sa otočila na modro vlasého chlapca, ktorý jej už z diaľky kýval.

"Ahoj Shinji," pozdravila ho.

"Dnes si tu nejako skoro," podotkla a on sa zasmial.

"Pomáhal som Sakure doniesť nejaké koláče," povedal a obidvaja sa spolu vybrali ku vchodu do školy.

"Koláče? Čo majú sestričky nejakú ožran párty?" Uškrnula sa a on sa znovu zasmial.

"Dalo by sa to tak nazvať, ibaže im chýba to najpodstatnejšie, alkohol," žmurkol na ňu.

"Ale to predsa nemôžeš vedieť," potmehúdsky sa usmiala.

"Nikdy by som Sakure nedovolil ísť na takú párty," vyhlásil.

"Samozrejme, veľký, zlý brat, ktorý svojej sestričke nič nedopraje," podpichla ho.

"Zase zapáraš? Veď teba to prejde, keď ťa znovu porazím v hre Monster Hunter, Lentilka," uškrnul sa a ona mu podkopla nohy. Skoro padol na zem, ale nakoniec sa mu podarilo udržať rovnováhu.

"Krava," zazrel na ňu a buchol do nej, čo mu hneď oplatila.

Matou Shinji, tiež známy ako druhý najlepší hráč sveta, bol dosť namyslený človek. Vždy si myslel, že má pravdu a samozrejme to musel náležite dokazovať, nehladiac na to, že niekedy kvôli tomu pôsobil ako úplný hlupák. No aj tak bol veľmi populárny.

Cara, ktorá vedela byť pekne tvrdohlavá, ironická a drzá mu však musela vždy odporovať a všetky jeho slová vyvracať. Zakaždým sa kvôli tomu hádali a všetci si mysleli, že sú zarytí nepriatelia, no v skutočnosti mali skôr nepriateľsko - priateľský vzťah. Aj keď na seba veľakrát nakričali vždy si podali pomocnú ruku.

Po menšom pošťuchovaní sa Shinji zase dal do rozprávania o tom ako jeho milovaná sestra včera piekla.

"A s mamou potom..." V tom sa sekol.

"Čo s mamou?" Nechápala Cara.

"Moja mama..." zopakoval Shinji a chytil sa za hlavu.

"Kto je moja mama?" Spýtal sa a Cara na neho začudovane pozrela.

"Shinji ak sa snažíš byť vtipný tak potom vôbec nie si," zazrela a chytila kľučku na dvojdverách, ktoré viedli do školy. Len čo to urobila pravou rukou jej prešla ostrá, bodavá bolesť, ktorá sa rozšírila do celého tela. Pred očami sa jej zazrnilo a trochu s ňou zatackalo.

"Je-to-lož," zaznelo jej v hlave tak vzdialene, že to ledva počula.

"Hej, Cara, všetko v poriadku?" Zachytil ju Shinji, keď videl ako zbledla.

"Ja...asi áno, prepáč, nachvíľku sa mi zahmlilo pred očami," zašepkala a zhlboka sa nadýchla a potom vydýchla.

"Už je dobre, môžeme ísť," usmiala sa.

"Jasné, o čom sme sa to bavili? Aha, už viem, o tej párty, ktorú má moja sestra," znovu sa rozpovedal, otvoril dvere a obidvaja sa zažratí do rozhovoru stratili v dave študentov.

Keď vošli do triedy hneď ich s veľkým úsmevom na perách privítal drobnejší blonďavý chlapec so zelenými očami.

Leonardo B. Harway bol dedičom trónu Harway, kráľovskej a veľmi vplyvnej rodiny po celom svete. Človek by si hneď o ňom pomyslel, že je to obyčajný namyslenec, ale v skutočnosti bol veľmi zdvorilý a samozrejme ako každý šľachtic rodený vodca.

"Ahojte Cara, Shinji," pozdravil ich.

"Ahoj Leo," usmiala sa Cara.

"Čus," kývol hlavou Shinji.

"Ty si tu dnes akosi skoro," skonštatoval Leo.

"Neurobte sa všetci z toho, že raz za čas sa mi podarí prísť ešte pred vyučovaním," pregúľal očami.

"Keby si nehrával do rána hry bol by si tu vždy pred vyučovaním," podotkla Cara.

"Nemôžem si pokaziť povesť najlepšieho hráča sveta," pyšne sa nadul.

"Myslíš druhého najlepšieho hráča sveta," opravil ho s milým úsmevom Leo. Samozrejme už zase predviedol svoju úprimnú povahu neuvedomujúc si, že zasadil priamu podpásovku Shinjimu. Ten len zaškrípal zubami.

"Jedného dňa JC prekonám," vyhlásil. Cara si vzdychla. JC bola prezývka najlepšieho hráča sveta, ktorého sa Shinji už dlho snažil prekonať.

"Inak Leo nie si trochu škodoradostný?" Zazrel na neho Shinji.

"Nie, prečo myslíš?" Nechápavo sa ho spýtal. Obidvaja chlapci začali debatu a Cara zamyslene pozrela von oknom. Mala pocit, že na niečo zabudla, ale na čo? Z myšlienok ju vyrušil zvonček, ktorý hlásil začiatok vyučovania.

Všetci čakali na ich nešikovnú učiteľku, ktorá každé ráno nezabudla zakopnúť o vlastné nohy a vždy sa rozprestrela na zemi aká dlhá, taká široká. Miesto nej však do triedy pochvíľke vošla mníška. Všetci prekvapene vytreštili oči a Shinji nezabudol potichu uznanlivo zapískať tak, aby ho počuli len študenti v zadných laviciach. Bolo to preto, že mladá žena mala naozaj vyvinutý hrudník.

Leo na neho zazrel.

"Shinji, je to mníška," zašepkal.

"A čo? Ale stále je žena," uškrnul sa.

"Dobrý deň, rada vás všetkých spoznávam. Moje meno je Kiara Sessyoin. Som nová učiteľka na škole a dnes budem zastupovať vašu triednu," usmiala sa na nich. V tom Care znovu do pravej ruky vystrelila tá ostrá, bodavá bolesť.

"Majster-ty-nemôžeš-klame-nepomôžem-musíš-"

"Cara!" Od šoku ňou trhlo. Po tvári jej stekal studený pot a prerývane dýchala. Vyplašene pozrela na Lea, ktorý ju držal za plece a ruku.

"Slečna ste v poriadku? Nepotrebujete ísť do ošetrovne?" Spýtala sa jej nová učiteľka.

"N-Nie, potrebujem len nachvíľku ísť na čerstvý vzduch," vykoktala.

"Pani profesorka ja ju zoberiem," ponúkol sa Leo a Kiara vážne prikývla.

Pomohol Care na nohy, objal ju okolo pliec a vybral sa s ňou von z triedy. Pomohol jej sadnúť si na lavičku pred školou a čakal než znovu naberie svoju farbu.

"Už je lepšie?" Spýtal sa s obavami a ona prikývla. Vydýchol si a usmial sa.

"Skočím ti do automatu pre vodu, nikde nechoď," zdvihol sa.

"Ďakujem Leo. Vždy mi pomáhaš," pousmiala sa aj ona.

"To nestojí vôbec za reč Cara. Sme predsa kamaráti," Cara z jeho úsmevu nemohla spustiť zrak. Potom si však uvedomila, že na neho civí viac ako je slušné a tak odvrátila tvár.

"Samozrejme, preto ak budeš mať nejaký problém vždy sa na mňa obráť," povedala s úsmevom a on prikývol. Vybral sa pre vodu a Cara osamela. S povzdychom sa zadívala na modrú oblohu.

Prečo sa dnes cíti tak zle? Nie len fyzicky, ale aj na duši. Cíti sa úplne prázdno.

Čo sa vôbec stalo v triede keď jej prišlo tak zle? Nemohla si spomenúť.

Leo sa pochvíľke vrátil aj s plechovkou studenej Pepsi. Otvoril ju a podal jej ju. Cara ju vďačne prijala a on sa posadil vedľa nej.

"Dneska nad celou školou vládne nejaká zvláštna atmosféra," skonštatoval.

"Ako to myslíš zvláštna?" Spýtala sa ho.

"Neviem, proste mám pocit akoby sa k niečomu schyľovalo," na jeho tvári, ktorú väčšinou zdobil úsmev sa mihol zvláštny tieň obáv a neistoty.

"Teraz, keď tak nad tým rozmýšľam," zašepkal zamyslene, "Neviem si spomenúť na dôvod prečo-" Zrazu sa rozozvučal zvonček a celú školu naplnila vrava študentov. Obidvaja sa automaticky otočil k dverám, z ktorých začali decká vychádzať.

Pochvíľke sa znovu pozreli na seba.

"Ten zvonček vie kedy nás ma prerušiť," zasmial sa Leo.

"O čom sme sa to rozprávali? Och, už viem. Tá kniha Atlas mrakov, ktorú si mi odporučila bola vážne dobrá," povedal a Cara sa uškrnula.

"Vidíš, predsa som ti hovorila, že sa ti bude páčiť. Odporučila som ti už niekedy niečo zlé? Samozrejme, že nie," obidvaja sa rozosmiali, no Cara sa aj tak nemohla zbaviť tej úzkosti pri srdci, ktorá ju pred niečím nebezpečným varovala.

************************************************************

Cara