9. Kapitola

9. Kapitola

---

Ggio zadumane hľadel na oblohu pokrytú šedými mračnami. Boli tomu už dva mesiace, čo ho Soifon opustili. Všetko bolo na hovno, absolútne všetko. Celé to pokazil. Nikdy si nemyslel, že tak bude na niekom lipnúť, že bude vôbec tak niekoho potrebovať. Pozrel na prázdne miesto na posteli kde spávala. Ešte stále odtiaľ cítil jej nádhernú zmyselnú vôňu. Pri odchode si tu zabudla jednu mikinu, mal ju odloženú v šatníku a každý deň sa pristihol ako k nej vonia. Akoby to nestačilo Soifon ho úplne ignorovala: nerozprávala s ním, nepozrela sa mu do očí, obchádzala ho na úplne kilometre. Povedala síce, že mu potomka dá, ale on ho nechcel, nie takýmto spôsobom, nie bez nej!

Úplným vrcholom ľadovca toho všetkého bolo, že sa znovu kamarátila s tým prašivým vlkom Hisagim. Ak to takto pôjde ďalej tí dvaja naozaj skončia spolu.

Ggio nahlas zavrčal a od zlosti tresol svojim mobilom o protiľahlú stenu. Mobil nepríjemne zachrupčal a rozletel sa na kúsky.

V tom niekto zaklopal na dvere jeho izby.

"Zmiznite!" Zasyčal ako podráždená šelma, ale dvere sa aj napriek tomu otvorili. Stál v nich Yylfordt.

"Čo tu zase chceš?! Vypadni domov!" Osopil sa na neho Ggio.

"Kaoru mi volal, že sa z teba pomaly, ale isto stáva stopercentné, nefalšované emo. Tak som ťa prišiel zachrániť. Poďakuješ s a mi neskôr," uškeril sa.

"Ja nepotrebujem tvoju pomoc!" Vyprskol.

"Samozrejme," Yylfordt zavrel dvere a sadol si k nemu.

"Tak, aby sme si boli na jasnom. Neviem či si to chlapček uvedomuješ, ale tým čo si urobil si Soifon ranil tým najhorším spôsobom aký existuje. Tým čo si povedala si ju vlastne nazval len nejakým strojom na rodenie tvojich potomkov," spustil prednášku a Ggiove oči sa nebezpečne zaleskli. Mal tak málo od toho, aby sa premenil na šabľozubého tigra a roztrhol ho ako handru. Načo mu sem prišiel dávať kázanie?!

"Neopováž sa na mňa skočiť kamoško lebo to nedopadne dobre, ale pre teba," varoval ho Yylfordt a v jeho očiach sa zalesklo niečo nebezpečné čo prinútilo Ggia ustúpiť lebo vedel, že proti svojmu staršiemu bratovi by nemal šancu.

"Tak uvedomuješ si čo si spravil?" Spýtal sa ho Yylfordt.

"Áno, uvedomujem! A čo teraz?! Vráti sa ku mne len preto, že som si vedomý toho akú kokotinu som povedal?!" Vyštekol tak hlasno, že ho určite museli počuť aj dole.

"Áno, ak si to priznáš pred ňou," odpovedal kľudne Yylfordt a Ggio prekvapene zažmurkal.

"Braček nemôžeš stále čakať kedy ti všetko padne do rúk a príde k tebe. Teraz musíš konať ty. Jediné, čo Soifon potrebuje počuť je, že ju miluješ," povedal a Ggio pozrel do boku.

"Miluješ ju?" Spýtal sa Yylfordt.

"Áno," zašepkal Ggio.

"Tak choď za ňou a povedz jej to. Lenže nezabudni, že si jej veľmi ublížil takže ju budeš musieť prosiť aj o odpustenie a ver tomu, že tak ľahko ho nedostaneš," uškrnul sa.

"A čo ak to neurobí, čo ak mi neodpustí?" Spýtal sa s obavami.

"Ale, áno, odpustí,"

"Prečo si, si tým taký istý?"

"Pretože mi povedala, že ťa miluje," usmial sa a Ggio prekvapene vytreštil oči.

"Viem, že ťa veľmi milovala a taká láska nevyprchá len tak za dva mesiace. Tak padaj kým nebude neskoro," sotil do neho a Ggio vyletel z postele.

"Dobre, idem teda za ňou," vyhlásil plný novej sily a rozbehol sa preč. Yylfordt sa za ním len zostal usmievať.

"Máš ešte dlhú cestu pred sebou než dospeješ, braček," zašepkal si s úsmevom sám pre seba.

Ggio dobehol pred dvere do bytu kde bývala Soifon a párkrát zazvonil na zvonček. Otvorila mu Unohana a šokovane zaklipkala očami.

"Dobrý ja viem, že ma teraz isto nenávidíte, ale vážne potrebujem hovoriť so Soifon," povedal a jej šokovaný výraz sa pochvíľke zmenil na úsmev.

"Soifon máš návštevu!" Zakričala a znovu pozrela na Ggia.

"Veľa šťastia," zaželala mu a odišla. Vo dverách sa zjavila Soifon a hneď ako ho zbadala zlostne zazrela, ale aj tak vyšla na chodbu a čakala čo jej povie.

"Pozri Soifon ja viem, že čo som spravil, teda povedal, bolo odporné, neuveriteľne hnusné, ale ja som to tak nemyslel, prisahám. Naozaj ťa milujem Soifon preto mi to prosím odpusť. Vráť sa znovu ku mne," Nespustil svoje žlté oči z jej šedých.

"Ggio ako ti mám potom všetko veriť? Vieš čo, choď domov ja som s tebou skončila. Veď sme sa predsa dohodli, že to dieťa..."

"Nie, nechcem mať tak s tebou dieťa. Nie, takým spôsobom. Chcem, aby sme boli šťastná rodina, chcem aby to dieťa bolo z lásky. A neodídem, zostanem tu dovtedy kým mi neodpustíš aj keby som tu mal sedieť vedľa dverí celý mesiac," vyhlásil neoblomne.

"Fajn, veľa šťastia," odvrkla, otočila sa na päte a zabuchla za sebou dvere. Myslela si, že to Ggio hneď vzdá, bol presne ten typ, ktorý, keď nedostal to čo chcel proste sa na to vykašľal ibaže Ggio si na jej prekvapenie naozaj sadol vedľa dverí a ani sa nepohol. No ju to neobmäkčilo, aj tak to isto do hodiny vzdá. Lenže sa tak nestalo, Ggio tam sedel a sedel tam aj ďalšiu hodinu a potom ďalšiu a ďalšiu, až do večera. Ani sa nepohol. Bol rozhodnutý tam zostať naozaj aj celý mesiac ak to bude treba.

Neskôr večer sa dvere otvorili a vyšla z nich Unohana prichystaná do práce. S úsmevom na neho pozrela a podala mu do ruky tanier s horúcimi hriankami, vodou a teplým kakaom. Tiež okolo neho prehodila deku.

"Tento večer je pekná zima a tiež to vyzerá tak, že bude pršať," prehovorila. Ggio na ňu prekvapene pozrel.

"Prečo mi pomáhate?" Spýtal sa.

"Pretože nie si zlý chlapec, možno trochu nevyspelý. Ale nie zlý a vidím, že Soifon naozaj miluješ," povedala s úsmevom a vybrala sa preč.

"Unohana!" Zakričal za ňou a ona sa zastavila. "Ďakujem vám," povedal a ona sa znovu na neho otočila.

"Nemáš vôbec začo, to je to najmenej čo pre teba môžem spraviť,"

Soifon nezaujato pozerala televíziou. Práve tam bežal nejaký otrasný seriál, jediné prečo to pozeralo bolo kvôli pekným hercom, no teraz sa vôbec na nich nedokázala sústrediť stále rozmýšľala nad Ggiom. Čo si vôbec o sebe myslí? Najprv jej zlomí srdce, potom sa dva mesiace nič nedeje a teraz si sem len tak z ničoho nič nabehne a tvrdí ako neskonale ju miluje, o čo mu ide?! Naštvane zavrčala, vstala z fotelky, podišla k oknu a opatrne cez záclonu nakukla či tam ešte je. Na jej prekvapenie tam stále sedel, zmoknutý ako myš lebo pršalo. Srdce jej začalo prudko biť. Hlupák, nech ide domov! Prečo jej to robí? Prečo jej nedovolí aby na neho zabudla?

Nešťastne odbehla do svojej izby a tam si sadla na futon hľadiac na stenu pred sebou. Zahĺbená do svojich myšlienok si ani neuvedomila, že prešla ďalšia hodina, varovala ju na to až pripomienka v mobile, ktorá hlásila, že má Unohane poliať jej milovaný Bonsaj. No namiesto toho, aby zamierila do obývačky k malinkému stromčeku sa vybrala ku vchodovým dverám a otvorila ich. Ggio tam ešte stále sedel, triasol sa až do morku kostí a bol premočený až po chlp. Keď si uvedomil, že sa otvorili dvere pomaly k nej zdvihol hlavu. Soifon ho prišlo naozaj ľúto, no druhá jej časť bola šťastná, že to nevzdal, že tu naozaj zostal.

"Poď dovnútra, vonku je fakt hnusne," zašepkala a on tak potichu urobil.