Rukia in Madness (2. Kapitola)

Som rada, že sa vám Ichigo ako kocúr páči. Som zvedavá čo poviete na ostatné zvieracie obsadenie :D

2..Kapitola

---

"Mama som pekná?" Spýtala sa osemročná Rukia svojej mamy a tá sa na ňu s úsmevom pozrela. "Samozrejme prečo sa pýtaš?" Nechápala.

"Pretože klobučník mi povedal, že som pekná, ale, že keď vyrastiem budem ešte krajšia." Zatočila sa a jej biele šaty s modrými mašličkami sa zavlnili spolu s ňou.

"Už zase ten tvoj vymyslený svet?" Vzdychol si otec, ktorý doteraz čítal noviny.

"On nie je vymyslený! Je skutočný! Soul Wonderland existuje!" Odula sa a jej otec sa začal smiať. "Samozrejme. Prepáč srdiečko." Postrapatil ju po vlasoch.

Táto spomienka sa Rukii vybavila. Konečne si na niečo spomenula, ale ako to, že zabudla na takú vec ako bol jej Soul Wonderland? Ďalej kráčala tmavou uličkou až sa dostala do jej slepej uličky, kde boli smetné koše. Príšerne to tam smrdelo, ale stále to bolo lepšie ako na trhoch, keď predávali ryby. Poobzerala sa dookola, ale ryšavého kocúra nikde nevidela.

"Ichigo!" Zakričala, no potom zostala zarazene stáť. To meno jej bolo také známe. Isto ho už niekde predtým počula. Ozvalo sa mňaučanie a z tmavého kúta vystúpil kocúr. Rukia sa usmiala a kľakla si. "Ahoj Ichigo. Niečo som ti doniesla." Vystrela pred seba kúsok salámy, ktorý jej dal pre neho Aizen. Kocúr k nej pristúpil, ale salámu odignoroval. Miesto toho sa jej zahľadel do modrofialových očí akoby jej chcel niečo povedať.

"Eh...si zvláštny." Zašomrala, keď z nej nespúšťal svoje hnedé oči.

"A navyše si mi nejaký povedomý. Nevideli sme sa už Ichigo?" Spýtala sa a nato sa stalo niečo zvláštne. Kocúr sa uškrnul, alebo aspoň jej sa zdalo, že sa uškrnul.

"Čo to..." Zašepkala a v tom sa za ňou ozvali kroky. Otočila sa, ale nikoho nevidela. Cúvla dozadu. Prestávalo sa jej to páčiť.

"J-Je tu niekto?" Spýtala sa, ale odpoveď nedostala. Otočila sa na miesto, kde mal byť obrovský ryšavý kocúr, ale nebol tam.

"Ichigo!" Zakričala na neho, ale nič. Pustila na zem kúsok salámy a chcela sa rozbehnúť preč, no keď sa otočila smerom k výhodu z uličky zbadala niečo, čo ju úplne zaskočilo. Oproti nej sedel veľký zajac. Kedysi biela srsť bola teraz pokrytá zaschnutou krvou a špinou. Tyrkysové oči pôsobili veľmi chladne až prázdno. Polka pravého ucha mu chýbala. Vyzeralo to akoby mu ho niekto odkusol. Pozrel na rozbité strieborné hodinky pokryté ryhami.

"Je čas." Prehovorila Rukia od šoku vykríkla.

"Čo to má byť?!" Začala pred ním cúvať zozadu.

"Ale ja nie som ten koho by si sa mala báť, to skôr ich." Vzdychol si zajac a pozrel za seba, kde z tieňov začali vyliezať monštrá s bielymi maskami na hlave. To už na Rukiu bolo veľa. Prestrašene zaspätkovala k stene a po nej sa zosunula na zem. Schúlila sa do klbka, chytila si hlavu a začala sa knísať na nohách.

"Nie je to skutočné, je to len moja fantázia, nie je to skutočné." Šepkala neustále dookola. Vtom ju niekto štuchol do nohy a ona k dotyčnému zdvihla zrak. Bol to ten zajac.

"Počúvaj ak odtiaľto nevypadneš jediná skutočnosť, ktorá tu zostane budú roztrhané časti tvojho tela." Povedal. Obludy sa k nej začali približovať

"Musíme preč. Naspäť do Soul Wonderlandu. Pamätáš si, keď si ma nasledovala?" Spýtal sa jej a ona znovu pozrela do jeho tyrkysových očí a vtedy... sa jej vybavil tikot hodín na jeho krku. Áno, keď bola malá vždy bežala za týmto zvukom a našla bieleho králika, ktorý ju zaviedol do jej vysnívaného sveta, do Soul Wonderlandu.

"Áno! Poďme!" Vyhŕkla a zajac sa zasmial.

"Tak teda poďme." Povedal a zjavila sa pred nimi brána. Obidvaja do nej vbehli a tá sa na poslednú chvíľu pred monštrami zavrela. Rukii sa vybavila ďalšia spomienka. Vždy, keď bola malá a vbehla do tej brány objavila sa vo veľkom tunely posiatym krásnymi modrými ružami. Tak bolo tomu vtedy, ale teraz...sa ocitla v tuneli s príšerným hnilobným zápachom, kde miesto ruži na stenách viseli kúsky ľudských tiel. Zo stien stekala krv a kvapkala na ňu. Oči sa jej rozšírili hrôzou, nebola schopná ani len zakričať, celá zbledla, padla na kolená a vyvrátila všetko, čo jej žalúdok obsahoval. Zajac sa na ňu nezaujato pozrel.

"Čakal som nejakú takúto reakciu, ale teraz nie je čas triasť sa tu na zemi. Červená kráľovná už o nás isto vie. Musíme preč." Podišiel k nej, ale ona sa na nič nezmohla. Nedokázala svoje telo prinútiť k pohybu a ďalej sa šokom triasla na zemi.

"Čo to má byť? Toto nie je môj Soul Wonderland! Toto nie je pravda." Šepkala plačlivo.

"Vieš Rukia veľa vecí sa za tie roky zmenilo." Zašepkal zajac. Prekvapene na neho pozrela.

"Ale prečo?" Slzy jej stekali po lícach.

"Potom ti to vysvetlím. Teraz potrebujem, aby si sa ukľudnila. Zhlboka sa nadýchni a vydýchni, teda radšej zhlboka nie, pretože to tu smrdí. Mysli na niečo pekné a smiešne. Napríklad spomínaš si, keď si ma ako malá stále naháňala, pretože si sa so mnou chcela maznať. A raz si pritom padla do bahna. Bál som sa, že začneš plakať, ale ty si sa miesto toho smiala ako divá." Hneď ako jej povedal o tejto spomienke v mysli sa jej vybavila. Neplakala, pretože to bola zábava. Doma sa tak nikdy nemohla zašpiniť, ale tu hej. A vybavila sa jej aj tvár bielovlasého chlapca, ktorého stretávala v nočných morách a v hypnóze na čajovom posední. Mal tyrkysové oči a na tvári vždy vážny výraz. A to dievča, čo na čajovom posedení sedávalo s nimi bola jeho blízka kamarátka. Na rozdiel od neho vždy usmiata. Dokázala sa meniť na malú hnedú poľnú myšku. Všetci jej priatelia zo Soul Wonderland mali schopnosť meniť sa na zvieratá. Jej meno bolo Momo a ten chlapec...pozrela na zajaca.

"Toushiro to si ty?" Zašepkala a zajac sa usmial.

"Takže si predsa len spomínaš." Povedal a ona ho silno stisla v náručí.

"Shiro-chan!" Tak tuho ho objímala až hrozilo, že ho zadusí.

"Prestaň mi tak hovoriť! Už si ako uplakanec Momo!" Vrčal. Už vie prečo sa vždy na čajovom posedení z jej môr a hypnóz tváril akoby ho niečo hnevalo. Momo mu zakaždým povedala Shiro-chan a on to z duše naznášal.

"Tak prestaň!" Vytrhol sa z jej z objatia a zoskočil na zem. Vtom sa za nimi ozval hrmot. Zbadali ako sa k ním blíži nejaká masa čiernej tekutiny, ktorá veľmi vzdialene pripomínala vlak.

"Čo to je?" Spýtala sa Rukia.

"Do čerta. Tá suka Červená kráľovná už o nás vie." Zašomral zajac, hneď na to ho obklopil ľad, ktorý sa roztrieštil a z neho vybehol bielovlasý chlapec. Schytil Rukiu na ruky a rozbehol sa s ňou k východu. Rukia sa chvíľku nemo pozerala do jeho vážnej tváre a potom pozrela za seba.

"Shiro-chan približuje sa!" Zakričala, keď ju svetlo z vlaku oslepilo.

"Tche, nehovor mi tak!" Vyštekol a pridal do behu, no vlak bol čím ďalej tým bližšie.

"Obidvaja sa držte!" Ozvalo sa niekde v diaľke a tunel nachvíľku pohltilo strieborné svetlo, ani nie o sekundu sa už Rukia aj Toushiro niesli na chrbte veľkého bieleho vlka. Prekvapene sa zadívala na jeho chrbát.

"Kto je to?." Zašepkala. Vlk jej neodpovedal. Miesto toho prudko zastavil a otočil sa čelom k vlaku. "Toushirou si na rade!" Zakričal a Toushirou mávol rukou, z ktorej mu vyletelo obrovské množstvo ľadu. Ľad obklopil celý vlak a pohltil ho v sebe. Ten sa zastavil. Vlk to hneď využil a rozbehol sa k východu, ktorý sa už pred nimi črtal. Vlak však dlho uväznený v ľade nezostal. Po malej chvíľke ho rozbil a vyletel na nich ešte väčšou rýchlosťou. Kým sa k ním však dostal vlk vyskočil von. Ocitli sa vo vzduchu, Rukia sa neudržala na jeho chrbte a začala sa rútiť priamo k zemi s obrovským vreskom.

"Nevrešti, mám ťa!" Chytil ju Toushiro vo svojej ľudskej podobe. Obidvaja padli do zlatej siete.

"To bolo o vlások Shiro-chan!" Pokarhala ho čiernovláska, luskla prstami a sieť sa rozplynula. "Nehovor mi tak, ufňukaná Momo!" Zvrieskol po nej odutý. Ona ho však statočne odignorovala a rozbehla sa k Rukii.

"Som tak rada, že ťa znovu vidím Rukia-chan!" Silno ju objala a mala čo robiť, aby sa nerozplakala. Rukia jej však objatie neopätovala. S hrôzou sa pozerala okolo seba. Lesy boli vypálené, celé pokryté popolom, rieka krvavočervené a slnko zakryté takisto krvavými mrakmi.

"Č-čo sa tu stalo?" Šepkala zhrozene.

"Ovládlo to tu Šialenstvo." Ozval sa hlas za nimi a oni sa otočili na muža zahaleného v čiernom plášti.