Rukia in Madness (1. Kapitola)

Dúfam, že sa vám nová poviedka bude páčiť :-)

1. Kapitola

---

"Tri." Rukia sa začala ponárať do svojich myšlienok.

"Dva." Hlas sa začal vzdiaľovať.

"Jeden." Zostalo ticho.

"Čo vidíš Rukia?" Spýtal sa jej hlas znejúci ako utíchajúca ozvena. Poobzerala sa okolo seba. Sedela za nejakým veľkým stolom. Z pravej strany sa na ňu usmieval nejaký bielovlasý chlapec, ktorému však dobre nevidela do tváre. Z ľavej strany sedela nejaká čiernovláska. Asi si ho doberala alebo povedala niečo nevhodné, pretože to tak vyzeralo akoby chlapca nazlostila, ale Rukia si nebola istá, pretože ich tvári videla rozmazane. Ale ten kto ju najviac zaujal bol muž s klobúkom sediaci oproti nej. Nevidela mu do očí, ale jasne videla, že sa usmieval. Niečo jej povedal, ale nerozumela mu. Hneď nato zdvihol šálku s čajom a tak ho nasledovali aj ten chlapec a dievča. Všetci si veselo pripili, mala pocit, že na jej počesť. Cítila sa s nimi šťastne.

"Som na čajovom posedení so svojimi kamarátmi. Je to zábava." Odpovedala hlasu.

"Deje sa ešte niečo iné?" Spýtal sa jej vzdialený mužský hlas. Chcela odpovedať, že nie, keď sa zrazu zákusky, kvety a čaj na stole začali rozkladať a nahradili ich časti mŕtvych tiel. Rukia prestrašene zhíkla a postavila sa zo stoličky, na ktorej sedela. Poobzerala sa okolo seba. Zelená lúka, na ktorej posedenie prebiehalo úplne zvädla a všetko nahradil oheň a popol. Rieka, ktorá tiekla okolo sa sfarbila do krvava a okolo nej sa začali pohybovať zvláštne monštrá s bielymi maskami na miesto tváre.

"Čo to má byť?! Všetko sa rozpadá a ničí! Nevidím svojich priateľov!" Panikárila.

"Rukia ukľudni sa..." Zrazu hlas úplne zanikol.

"Ukitake? Ukitake ja vás nepočujem!" Prepadala panike, pretože monštrá okolo nej krúžili a stále nebezpečnejšie sa k nej približovali. Vtom ju niekto chytil za rameno a ona sa otočila. Stál tam ten muž s klobúkom, ale už sa neusmieval. Pery mal skrivené hnusom a smútkom. Bol celý od krvi tak ako bielovlasý chlapec a čiernovlasé dievča vedľa neho.

"Ako si mohla?" Zašepkal. "Ako si len mohla?!" Zakričal a prebodol ju nožom.

"Rukia!" Doktor Ukitake s ňou zatriasol a ona vyskočila z kresla, na ktorom sedela. Vystrašene sa poobzerala okolo seba.

"Čo sa stalo?" Spýtala sa ho.

"Zas ten tvoj svet." Vzdychol si.

"Rukia už sme sa o tom rozprávali. Ten svet skutočne neexistuje je vymyslený, iba tvoja fantázia takže nechápem prečo sa do neho v hypnóze dostávaš. Mala by si sa dostať do svojej minulosti a nie na nejaké čajové posedenie, z ktorého sa vykľuje...obedňajšie krvavé posedenie u Jacka Rozparovača." Hovoril a potom si niečo začal zapisovať do svojho notesu. Rukia z neho nespúšťala zrak.

"Ja viem..." Zašepkala nakoniec.

"Tak v tom prípade zabudni na ten svet. Už nie si malé dieťa, ktoré neustále uteká do fantázie..."

"Verte mi." Prerušila ho. "Ja už dávno nesnívam a nefantazírujem." Povedala s vážnou tvárou a Ukitake sa na ňu pochvíľke usmial.

"Ja viem Rukia. No, vedieš si výborne. Na dnešok by stačilo stretneme sa zajtra o takomto čase." Skryl si malý zápisník do vrecka na svojom bielom plášti. Rukia sa trošku pousmiala.

"Ďakujem." Povedala a odišla.

Keď prechádzala chodbami sirotinca rozmýšľala nad všetkým čo jej doktor Ukitake povedal. Áno, musí zabudnúť na ten svet. Ani ho len nepozná nevie, čo je zač a prečo sa tam skoro pri každej hypnóze ocitá. Hlavne teda posledný čas. Zo začiatku akoby ani neexistoval, vôbec o ňom nevedela. Iba v poslednom čase sa jej začal vkrádať do mysle. V tom sa ozval krik a ona sa prekvapene otočila na dvere, z ktorých vychádzal.

"Nie! Nechajte ma! Nie! Nie! Nie! Ja chcem mamu! Mama! Ocko!" Kričalo dievča. Spomenula si na seba. Keď ju sem priviedli pred ôsmimi rokmi robila presne to isté. Dokonca sa dostávala do takých šokov a hysterických záchvatov, že jej museli ruky a nohy priväzovať k posteli. Našťastie sa jej ujal doktor Ukitake, ktorý im také zaobchádzanie okamžite zatrhol. Keď si spomenula na tie časy a do toho zase započula krik dievčaťa nohy sa jej samé rozbehli preč zo sirotinca. Vybehla na ulici a zastavila sa až hodný kus od obrovského šedého schátraného domu, v ktorom žila. Ľudia na okolí začali po nej okamžite divne pokukovať. Dobre poznali túto uniformu. Biele tričko s vodorovnými čiernymi pruhmi, čierna sukňa až po kolená, pod tým čierne pančuchy a čierne vychodená topánky. Na tričku a sukni mala ešte zaviazanú bielu zásteru. Túto uniformu nosia dievčatá z Ukitakeho sirotinca, kde prebývajú duševne nerušené siroty. Rukia ich pohľady odignorovala a rozbehla sa na trhy. Na ich začiatku vždy predával jej starý priateľ čaje toho najrôznejšieho druhu. Už z diaľky cítila vôňu zeleného čaja miešajúcu sa so škoricou, jablkom a lesnými plodmi. Prebehla cez cestu, po ktorej práve prechádzali kone s kočmi a dobehla k veľkému drevenému stánku, kde hnedovlasý muž za pultom zrovna predával zelený čaj nejakej žene. Rukia k nemu pribehla a usmiala sa na neho.

"Rukia ahoj!" Usmial sa aj on a objal ju.

"Mám tu pre teba pripravený tvoj obľúbený jablkovo škoricový čaj." Podal jej do ruky modrú šálku a sám si zobral svoju bielu so zeleným čajom.

"Ďakujem Aizen ty vždy vieš ako ma potešiť." Jej úsmev sa ešte väčšmi rozrástol, obidvaja si štrngli šálkami a trošku si odpili.

"Takže zase tá nočná mora o tom divnom mieste a potom si sa tam zase presunula aj v hypnóze." Dumal Aizen potom, čo mu rozpovedala, že zase navštívila to divné miesto a to nie len v hypnóze, ale aj v nočnej more, ktorú v noci mala. To však Ukitakemu zatajila. Bála sa, že keby mu povedala o nočných morách nechcel by ju púšťať von, pretože by si myslel, že sa zase dostáva do svojich depresií. Za Aizenom takto chodievala každý deň pomáhať mu predávať. Veľmi dobre si rozumeli, mala v ňom veľkú dôveru a oporu preto mu vždy všetko hovorila.

"Áno." Vzdychla si.

"Ukitake mi hovorí, že by som mala na to miesto zabudnúť, pretože je len výplod mojej fantázie. Nemá nič spoločné s mojou minulosťou." Pozrela na šedú oblohu. Mala túto farbu neustále akoby predvídala, že sa schyľuje k niečomu zlému, alebo aspoň k niečomu čo by mohlo život v meste Karakura zmeniť.

"A možno, že sa Ukitake mýli. Čo ak to miesto je kľúčom k tvojej minulosti? Možno, že sa tam nachádzajú nejaké skryté indície, kľúče k tvojej minulosti, alebo je dokonca to miesto samo nejakým obrazom z minulosti len trochu pozmenené od reality." Zamyslel sa a ona sklonila hlavu.

"Neviem a bojím sa. Z časti chcem vedieť čo sa stalo v deň kedy zhorel náš dom, ale tá druhá časť by nato najradšej zabudla. Ibaže ja si nespomínam aj na mnoho udalostí pred požiarom. Viem, že som mala milujúcich rodičov a staršiu sestru, ale na veľa zážitkov a chvíľ s nimi si vôbec nedokážem spomenúť." Šepkala. Aizen jej chcel nato niečo povedať, ale prerušil ich malý šesťročný chlapček, ktorý podišiel k stánku. Vyložil naň peniaze a pozrel na Rukiu.

"Prosil by som si vrecko jahodového čaja pre mňa a pre môjho kamaráta Edyho čierny." Pozrel sa vedľa seba a na niekoho sa usmial. Na niekoho kto tam vôbec nestál. Bol tam iba ten chlapček.

"Edy? Aký E..."

"Nech sa páči." Aizen mu podal dve biele vrecúška s čajom. Chlapček sa poďakoval a pozrel vedľa seba.

"Poď Edy, mama nám ho uvarí." Usmial sa a rozbehol sa preč. Rukia sa za ním nemo dívala.

"Ale veď s ním žiadny Edy nebol!" Vyhŕkla a Aizen na ňu s povzdychom pozrel.

"No tak Rukia veď tomu chlapcovi je okolo šesť. Edy je jeho imaginárny kamarát. Aj ja som takého v jeho veku mal a isto aj ty. Každé malé dieťa má imaginárnych kamarátov alebo vlastný vymyslený svet, kde môže byť napríklad princom alebo princeznou." Mudroval.

"Vymyslený svet?" Rukii sa s tým slovom niečo vybavilo, ale nevedela si spomenúť čo to bolo.

"No samozrejme. Svet v tvojej fantázii. Tvoja ríša zázrakov. Isto si aj ty niečo také mala." Povedal a Rukii hlavou preleteli spomienky. Stratené spomienky, v ktorých nájdenie už ani nedúfala.

"Soul Wonderland." Zašepkala zhrozene.

"Tak sa volal tvoj vymyslený svet?" Spýtal sa a ona na neho stále vyľakaná pozrela.

"J-ja...áno, ale je to aj to miesto z mojich nočných môr a hypnóz...a-ako som naň mohla zabudnúť?" Chytila sa za hlavu.

"Hlavné je, že si, si spomenula takže teraz máš ďalší kľúč k objaveniu minulosti." Vtom sa za nimi ozvalo mňaučanie. Obidvaja sa otočili. Z tmavej uličky vystúpil obrovský ryšavý kocúr. Jedno ucho mal odtrhnuté do pol mesiačikového tvaru, mal obrovské hnedé oči a keď sa k ním blížil Rukia si všimla aj jeho veľké čierne pazúry, ktoré zarýval do zeme.

"Čo je to za zvláštnu mačku?" Spýtala sa začudovane.

"Chodí sem už niaky ten čas, ale vždy až večer, keď si už ty v sirotinci. Volám ho Ichigo." Kocúr pritom mene zastal, švihol chvostom, zamňaučal a zase ušiel do tmavej uličky.

"Kam to išiel?" Spýtala sa Rukia a chcela sa rozbehnúť za ním. Aj keď bol zvláštny mačky ju odjakživa fascinovali. Dokázala sa s nimi hrávať celé hodiny.

"Hej počkaj. Aspoň mu zober toto." Hodil jej do ruky kúsok salámy.

"Bude asi pri košoch sú na konci tej uličky. Tam sa vždy zdržiava. Daj mu to a potom sa ešte porozprávame o tom tvojom vymyslenom svete." Povedal, ona prikývla a rozbehla sa za ním.