9. Kapitola

9. Kapitola

---

Rukia prechádzala množstvom kníh. Každú si chytila, obzrela a potom vrátila naspäť na miesto. Našla ich už toľko koľko by chcela prečítať, ale nevedela, ktorými začať. V tom jej pohľad padol na jednu zabalenú v červenom koženom obale.

Zobrala ju do ruky. Zlatým písmom bolo na nej napísané:

"Príbehy Bratov Grimmovcov"

Zarazila sa. Nemali by to byť Rozprávky bratov Grimmovcov?

Ich rozprávky poznala naspamäť, zbožňovala ich. Mala aj knižku, ibaže Ginjou jej ju zobral a spálil.

Rozhodla sa, že si ju prečíta ako prvú. Zaujala ju, ani nevedela prečo. Pomaly sa vrátila naspäť k Lordovi. Sedel na jednom z kresiel zahĺbený do svojej vlastnej knihy. Rukia si všimla jej nadpis:

"Gróf Monte Christo"

Poznala tento príbeh. Túto knižku mal totižto aj Renjiho otec, ktorý jej ju kedysi požičal. Milovala ten príbeh, veľmi jej učaroval.

Lord si ju všimol a zdvihol k nej zrak.

"Máte rád túto knižku?" Spýtala sa ho. Mala pocit, že ju už nečíta prvýkrát. Prikývol.

"Je moja obľúbená. Už ste si vybrali čo budete čítať?" Spýtal sa jej.

"Áno, táto ma zaujala. Síce som ju už predtým čítala veľakrát, ale aj tak," ukázala mu červenú knihu, ktorú si doteraz tisla k hrudi.

Lord sa zamračil a Rukia sa trochu zľakla. Vytiahla snáď niečo nevhodné? Nemá tu knihu rád?

"Vy si asi myslíte, že sú to Rozprávky bratov Grimmovcov, však?" Spýtal sa jej a ona prikývla.

"Musím vás sklamať, toto sú ich originálne príbehy. Prvé vydanie, ktoré bolo predtým než to ľudia upravili na rozprávky pre deti. Tieto príbehy sú veľmi temné a nie vždy majú šťastný koniec. Ak si nechcete pokaziť dojem z tých prekrásnych rozprávok nemali by ste to čítať," varoval ju a Rukia šokovane pozrela na knihu.

Už niečo počula o originálnych príbehoch, no len málo, že vraj boli naozaj temné a boli určené dospelým, nie malým deťom.

"To nevadí, aj tak si ich chcem prečítať," pozrela na neho a on prikývol.

"Dobre teda,"

"Ďakujem, že ste mi to tu ukázali, a že ste mi aj požičali knižky," poďakovala sa ešte raz.

"Vôbec nemáte začo, vždy ste tu vítaná," jeho oči sa na ňu milo pozreli, ale pery zostali vážne. Rukia si uvedomila, že odkedy sa stretli sa ešte ani jeden jediný krát neusmial.

V tom sa znovu zamračil, postavil sa z kresla a podišiel k nej.

"Čo sa deje?" Spýtala sa nervózne.

"Máte na tvári modrinu," povedal.

"Och, to sa mi stalo už dávnejšie, spadla som," zaklamala.

"To nie je z pádu, niekto vám ublížil," obočie sa mu ešte viac zvraštilo.

"Áno, ale prosím nechajte to tak, je to už minulosť," Lord si ju premeral a potom si vzdychol.

"Dobre teda, ale nech aj toto patrí do minulosti," zašepkal a dotkol sa jej líca. Rukia zostala úplne zaskočená. Lord pochvíľke zložil svoju ruku z jej líca a ukázal jej na zrkadlo zavesené na stene. Pomaly k nemu pristúpila a zistila, že modrina zmizla.

"Ako?" Spýtala sa užasnuto. Pokrčil plecami.

"Nezabúdajte, že som diablov sluha," zašepkal trpko.

Rukia sa mu poďakovala a rozlúčila sa s ním. Odišla do svojej izby, kde sa zvalila na posteľ. Chvíľku rozmýšľala, že zostane s ním sedieť v kresle lenže potom si uvedomila, že to prázdne kreslo vedľa Lorda muselo patriť jeho žene a ona nemá najmenšie právo v ňom sedieť. A vlastne prečo s ním chcela zostať v jednej miestnosti? Vzdychla si a chytila do ruky červenú knihu. Chvíľku si prezrela jej obal, prstami ho hladkala a potom ju otvorila.

Po polhodine ju vyrušil White, ktorý sa z ničoho nič objavil v jej izbe.

"Príbehy bratov Grimmovcov? Moje obľúbené," spod kapúce zbadala jeho úškrn.

Sedel na kraji jej postele a aj keď mu nevidela do očí vedela, že ju sleduje pohľadom.

"Ako sa ti to môže páčiť? Je to hrozné veď tu Popoluška svoju prvú nevlastnú matku zabila," zašepkala znechutene.

"Zrovna preto sa mi to páči lebo to kazí ilúzie deti a mladých naivných dievčat. A aj keď sa tváriš, že je to hrozné vidím na tebe ako ťa to zaujalo. Už tu sedím dlhšiu chvíľku a bola si do toho pekne zažratá," povedal pobavene a Rukia sa začervenala.

"To nie je pravda!" Vyhŕkla.

"Klameš samú seba," odpovedal stále pobavene a ona si vzdychla. Prečo sa s ním vlastne rozpráva? Je to diabol, ktorý celé toto spôsobil! Je to jeho chyba! V tom jej niečo preblesklo mysľou.

"Ty si s Lordom najčastejšie však?" Spýtala sa ho.

"Dá sa tak povedať. Žiarliš?" Neodpustil si uštipačnú poznámku.

"To nebolo vtipné," zazrela.

"Ja sa bavím," úškrn z pier mu nemizol.

"Aký je Lord?" Spýtala sa ho a jeho úškrn zmizol. Vyzeralo to, že nad niečím rozmýšľa.

"Na to budeš musieť prísť sama, ak teda stihneš," zasmial sa a už ho nebolo.

Rukia zazrela.

"Neznášam ťa," zamrmlala a pozrela na knižku. Ale v jednom mal pravdu, aj keď si to nechcela priznať, tieto príbehy ju naozaj fascinovali.

Na obed jej priniesla jedlo Shirayuki.

"Prepáčte, pani, ale Lord moc toho nezje takže tentokrát budete musieť obedovať sama," ospravedlňujúco sa na ňu pozrela.

"To je v poriadku. Shirayuki chcela som sa ťa spýtať, trávi Lord veľa času v knižnici?" Spýtala sa jej a Shirayuki prikývla.

"Je to jeho najmilovanejšie miesto," povedala a Rukia si predstavila ako tam celé dni sedáva na modrom kresle zahĺbený v knihách, vedľa neho ďalšie prázdne kreslo, na ktorom isto kedysi sedávala jeho žena a čítala si spolu s ním. Teraz tam však sedí opustený a sám. V tom sa zarazila nad vlastnými myšlienkami. Prečo ho stále ľutuje? Zabil toľko nevinných životov pre svoju sebeckosť, nezaslúži si byť ľutovaný. Nemohla si však pomôcť lebo sa v ňom sama videla.

Rukia pozrela na červenú knižku, ktorú už prečítala. Chce sa o Lordovi dozvedieť viac, chce vedieť aký je, čo sa skrýva pod tým prázdnym pohľadom a chladným srdcom. Chce zistiť či si zaslúži byť ľutovaný.

Na druhý deň sa znovu vybrala do knižnice. Lord znovu sedel vo svojom kresle a čítal knižku. Rukia si všimla jej nadpis:

"Rule of Rose,"

Ten názov jej nič nehovoril. Lord k nej zdvihol zrak, všimol si, že v ruke drží červenú knihu.

"Tak čo? Vydržali ste pri nej až dokonca?" Spýtal sa jej.

"Vlastne áno, niektoré tie príbehy bolí síce dosť hrozné ako Šípová Ruženka, ale z nejakých neznámych dôvodov ma zaujali," zašepkala a Lord prikývol.

"Nie ste jediná, aj mňa veľmi zaujali a moju ženu..." v tom sa stopol a pozrel von oknom.

"Prišli ste si pre ďalšiu knižku?" Spýtal sa jej a ona prikývla.

"Nech sa páči, vyberte si," pozrel po veľkej knižnici a potom sa vrátil naspäť k svojej knihe.

Rukia sa tentokrát zdržala v knižnici oveľa dlhšie. Potajme sledovala Lorda, no nič nezistila, pretože po celý ten čas len sedel, čítal a otáčal listy.

Vybrala si knihu, rozlúčila sa s ním a odišla.

Tak to prebiehalo celý týždeň, ale Rukia na nič neprišla. Nakoniec sa vzdala plánu sledovať ho, no do knižnice neprestala chodiť. Všetky tie knihy ju veľmi fascinovali, chcela ich prečítať čo najviac. A tak tam chodila každý deň.

Za každým sa s Lordom, ktorý sedel v kresle pozdravila, vybrala si knihu, rozlúčila sa a odišla.

A tak sa minul mesiac.

Rukia stretávala na hrade veľa služobníctva, všetci mali krvavo červené oči a na dotyk boli chladný ako ľad, no boli k nej milý, usmievali sa na ňu, robili všetko preto, aby sa na hrade cítila pohodlne.

Najviac času trávila so Shirayuki. Zistila, že sem prišla už keď bol Lord premenený, ale niektorí z jeho služobníkov sú tu ešte za čias, keď žila jeho žena. Rozprávala jej, že Lord mal vždy prázdny pohľad a nikdy sa neusmial. Lorda si veľmi zastávala, ale nechcela jej povedať ako sa premenila, čo sa jej vôbec stalo, čo vlastne je.

Sem-tam jej spoločnosť robil aj White, ale to sa vždy iba rozčúlila, pretože si ju neustále doberal a smial sa, že skôr či neskôr aj tak zomrie rukou Lorda. Veľakrát ju tým aj vystrašil a Rukia musela nazbierať všetku odvahu, aby dokázala vôbec vstúpiť do knižnice. No potom, keď zbadala Lorda, ktorý si osamelo čítal knihu strach z nej opadol.

No, aj keď často bývala so Shirayuki po čase sa začala cítiť dosť osamelo. Všetci sa k nej správali moc zdvorilo na to, aby sa s ňou mohli zhovárať ako s kamarátkou. A to ona práve teraz potrebovala. Kamaráta, takého s ktorým by sa zasmiala, s ktorým by mohla skúsiť urobiť nejakú hlúposť, pri ktorej by sa obidvaja smiali. Niekoho ako Renji, no vždy keď si na neho spomenula srdce jej zatienil smútok, bolesť a sklamanie.