8. Kapitola

8. Kapitola

---

"Aha, prišla za tebou sama, aké milé," uškrnul sa White. Rukia prestrašene pozerala z jedného na druhého, zrazu Lord zmizol a objavil sa tesne pred ňou. S hrôzou pozrela do jeho krvavočervených očí, ktoré sa na ňu zlostne dívali. Zabije ju! Preblesklo jej mysľou a plná strachu pred ním zaspätkovala, ibaže sa potkla o vlastné nohy a nepodarilo sa jej udržať rovnováhu. Lord si všimol, že padá a rýchlo ju zachytil, no Rukia si myslela, že to urobil preto, aby si ju mohol k sebe pritiahnuť a vysať z nej miazgu života.

"Nechytaj sa ma!" Zvrieskla a zapichla mu do brucha nožnice, ktoré ešte stále držala v ruke. Lord bolesťou zakričal a ustúpil od nej dozadu. Na zem začali dopadať kvapky jeho krvi. Rukia na nič viac nečakala a rozbehla sa preč. Nevedela kam uteká, nevedela kde je východ, zúfalo sa ho snažila nájsť. Podarilo sa jej nájsť cestu na prvé poschodie odkiaľ skočila z okna a veľkou záhradou sa rozbehla až k obrovským kamenným múrom. Bezmyšlienkovite sa začala po nich šplhať až hore, ibaže jeden kameň sa jej spod nohy uvoľnil a ona sa v poslednej chvíli stihla rukou zachytiť, aby nespadla. Snažila sa nohami postaviť na niečo pevné, ale nič nenašla. Ruka jej pomaly slabla, vedela, že sa už dlho neudrží. Chvíľku sa ešte beznádejne snažila nohami nájsť niečo pevné pričom si ich celé do krvi poškrabala, no nakoniec ju ruka, ktorou sa držala zradila. Strachom vykríkla, ale niekto ju zachytil. Pozrela hore. Bol to Lord.

Oči sa jej naplnili slzami. Určite ju zabije, potom čo urobila určite. Strach ju úplne opantal. Nevedela, čo má robiť, celá sa triasla a srdce jej bilo ako splašené.

"Upokojte sa," prehovoril na ňu z ničoho nič Lord.

"Ja vám neublížim," povedal kľudne až chlácholivo. Jej pohľad sa z vystrašeného zmenil na zmätený. Lord ju začal pomaly ťahať hore, potom ju zobral do náruče a objavil sa s ňou na zemi. Postavil ju na nohy no jej sa okamžite podlomili kolená. Padla na zem a schúlila sa do klbka.

Kľakol si k nej a zistil, že plače.

"Ako sa voláte?" Spýtal sa jej.

"Rukia," zašepkala medzi vzlykmi.

"Rukia, upokojte sa. Ja vám neublížim, sľubujem, tak prestaňte plakať,"

"Ale ja som vám ublížila," snažila sa potlačiť vzlyky, ale nešlo to.

"To je v poriadku, už to aj tak zmizlo. Mňa nemôžete zabiť," dotkol sa jej ruky a ona si niečo uvedomila. Jeho dotyk bol teplý, nebol ako dotyk White alebo Shirayuki, bol to dotyk človeka. Cez zaslzené oči na neho pozrela. Jeho tvár bola pokojná, nevidela v nej žiadnu nenávisť, ani túžbu zabiť ju, jediné čo v jeho červených očiach videla bol smútok a samota. Videla v nich samú seba.

"Prepáčte," zašepkala.

"Prepáčte, zľakla som sa a konala som bez rozumu," utrela si slzy. Lord prikývol.

"To je v poriadku, každý by tak konal. Môžete sa postaviť?" Spýtal sa jej a ona pochvíľke prikývla.

Pomohol jej na nohy.

"Pane!" Ozvalo sa za nimi. Dobehla k ním prestrašená Shirayuki.

"Shirayuki zaveď Rukiu do izby a postaraj sa o ňu," prikázal jej a ona prikývla. Von dobehli aj ďalší traja sluhovia. Všetci mali tak isto krvavočervené oči.

"Pane počuli sme krik, stalo sa niečo?" Spýtal sa ho jeden z nich.

"Všetko v poriadku, vráťte sa," povedal. Všetci traja sa uklonili a odišli. Shirayuki chytila Rukiu za ruku a vybrala sa s ňou preč. Ešte raz sa otočila na Lorda. Díval sa priamo do jej fialovo modrých očí, no necítila z neho nič iné len bolesť, smútok a samotu. Zrazu jej ho prišlo ľúto ako vtedy keď nad ním rozmýšľala potom, čo jej Renji prvýkrát povedal jeho príbeh.

Shirayuki napustila Rukii vaňu a potom jej pomohla ošetriť rany. Keď už ležala v posteli pozrela na Shirayuki, ktorá sa už chystala na odchod.

"Je mi ľúto, čo všetko som spôsobila," zašepkala, no Shirayuki pokrútila hlavou.

"To je v poriadku. Reagovala som podobne, keď som sem prišla a bola som ešte človekom. Nikto ti to nevyčíta tak na to zabudni," usmiala sa.

Rukia bola moc unavená na to, aby jej oponovala, preto len prikývla a zababušila do mäkkých nadýchaných perín. Skôr než stihla Shirayuki odísť zaspala hlbokým bezsenným spánkom.

Na druhý deň sa prebudila veľmi neskoro. Boli už tri hodiny poobede, sama bola zhrozená, že tak dlho spala. Rýchlo sa upravila a vyšla na chodbu.

Stretla nejakého služobníka, tak isto ako ostatní mal červené oči.

"Em....nevideli ste náhodou Shirayuki?" Spýtala sa ho.

"Len na ňu zakričte ona bude hneď pri vás," usmial sa na ňu a ona prikývla.

"Shirayuki?" Spýtala sa do ticha a žena sa pri nej zjavila.

"Želáte si pani?" Spýtala sa jej.

"Chcela by som vidieť Lorda, nevieš, kde by som ho mohla nájsť?" Shirayuki sa zamyslela.

"Predpokladám, že bude v knižnici, väčšinou sa zdržuje tam," povedala.

"Zaviedla by si ma za ním, prosím ťa?" Spýtala sa jej a Shirayuki prikývla.

"Nasledujte ma pani,"

Dostali sa až do druhého krídla hradu a zastavili sa pred veľkými drevenými dverami, na ktorých boli vyrezané stromy.

"Tak tu je to. Budete ma ešte potrebovať?" Spýtala sa jej.

"Nie, ďakujem," usmiala sa na ňu. Shirayuki sa jej uklonila a znovu zmizla.

Rukia pozrela na dvere, zhlboka sa nadýchla a potom vydýchla. Opatrne na ne zaklopala. Nikto jej neodpovedal tak vstúpila dovnútra.

"Je tu niekto?" Spýtala sa do ticha a rozhliadla sa po knižnici. Ohromila ju aká obrovská bola. Namiesto stien všade len police od stropu až po zem plné kníh.

Na strope bolo namaľované slnko a oblaky. Bolo to prekrásne akoby sa ocitla v inom svete. Hľadela do hora na strop a pritom kráčala dopredu kým do niekoho nenarazila.

Prekvapene cúvla od Lorda, ktorý sa na ňu díval prázdnym nečitateľným pohľadom.

"Prepáčte, bola som tak zaujatá tou krásou knižnice, že som nepostrehla, že stojíte predo mnou," začala sa mu rýchlo ospravedlňovať.

"To je v poriadku. Páči sa vám moja knižnica?" Spýtal sa jej.

"Je prekrásna, je to ako z rozprávky. Toľko kníh," poobzerala sa s úsmevom dookola.

"Som rád, že sa vám páči, je to moje obľúbené miesto," zrazu prázdnotu v jeho očiach nahradila nežnosť.

"Ak chcete môžete si odtiaľto požičať hocijakú knihu, vždy ste tu vítaná," povedal a ona sa poobzerala dookola.

"Naozaj? Hocijakú? Je ich tu tak veľa, chcela by som všetky prečítať a..." v tom sa sekla a znovu pozrela na Lorda.

"Ale preto som sem neprišla, chcela som sa vám ospravedlniť za ten včerajšok," povedala previnilo a Lord pokrútil hlavou.

"Zabudnite na to, nič sa nestalo,"

"Ale stalo. Zranila som vás, pretože som sa zľakla kvôli tým príbehom, ktoré o vás kolujú. Odsúdila som vás ešte skôr ako som vás vôbec spoznala. Tak ako ľudia súdili vždy mňa a ja som to tak neznášala a teraz som urobila to isté, to je neodpustiteľné," zovrela v rukách látku fialových šiat, ktoré mala na sebe. Lord na ňu prekvapene pozrel, no potom jeho oči znovu zmäkli.

"Rukia nemusíte sa tým viac trápiť. Ak potrebujete moje odpustenie máte ho mať. Chcem, aby ste vedeli, že tu vás už nikto viac nebude súdiť, ak vám ľudia ublížili už sa toho viac nemusíte báť, tu sa to nestane," povedal a ona pochvíľke šoku sklopila zrak.

"To by bolo krásne," zašepkala. Nastalo ticho.

"Tak a teraz si kľudne choďte vybrať nejaké knižky. Keby ste niečo odo mňa potrebovali, budem sedieť tu a čítať si," ukázal na dve modré kreslá pri okne, postavené oproti seba, ktoré oddeľoval okrúhli stolík.

"Dobre," usmiala sa Rukia a odbehla medzi regáli plné kníh.