7. Kapitola

7. Kapitola

---

Rukiina nová izba bola oveľa väčšia ako Hinamorina a bola nádherná. Na stenách boli pomaľované najrozličnejšie kvety, obrovský balkón a posteľ s nadýchanými perinami, ktorú si mohla zatiahnuť nádhernou bielou hodvábnou látkou.

Veľký stolík s nádherným zrkadlom a v skrini množstvo prekrásnych drahých šiat. Bola to izba, po ktorej Rukia vždy túžila, po ktorej vždy snívala, no nikdy si nemyslela, že ju dostane. A teraz, keď ju skutočne mala nedokázala sa z nej tešiť lebo vedela, čo za osud ju čaká ak sa jej nepodarí utiecť. Zomrie. Lord ju zabije, pomaly a isto bolestne, tak ako hovoria povesti.

Shirayuki jej rozčesávala čierne vlasy a pritom si hmkala nejakú pesničku. Vyzerala byť spokojná, ale bolo na nej niečo zvláštne. Rukia vedela, že nie je človek. Tie krvavočervené oči a ľadový dotyk. Že by bola démon? Ak Lord zapredal jej dušu diablovi tak ako to urobil s mnohými mohla to kľudne byť iba chodiaca mŕtvola. Neisto si ju prezerala v zrkadle a rozmýšľala, čo môže byť zač.

"Koľko si už tu?" Spýtala sa jej nakoniec.

"Neviem, pani, je to už veľmi dlhá doba," odpovedala.

"Nemusíš mi vykať ani ma oslovovať pani," Rukia sa nasilu usmiala. Nebola zvyknutá, aby s ňou ľudia jednali, akoby bola niekto dôležitý.

"Prepáčte, pani, ale moje spôsoby mi nedovolia vám tykať," usmiala sa aj ona na ňu.

Chvíľku bolo ticho, ale potom sa Rukia odvážila položiť otázku, ktorá jej už veľmi dlho vŕtala v hlave.

"Shirayuki, aký je Lord?"

Shirayuki ju prestala česať a vložila jej do hlavy modrú kvetinu.

"Opustený," zašepkala smutne.

"Nemusíš sa ho báť. Ver mi, že ti nechce ublížiť. Už dávno neubližuje," povedala a Rukia sklopila zrak.

To určite, bolo hlúpe pýtať sa na to slúžky, ktorá je isto pod nejakými čarami.

"Čo sa vám stalo s tvárou, pani?" Shirayuki si prezrela jej modrinu.

"Ale nič, padla som," nasilu sa usmiala.

"To bol veľmi škaredý pád. Typujem, že sa vám to bude ešte taký týždeň hojiť. Bolí vás to moc? Ak hej, pôjdem vám pre nejakú mastičku,"

"Nie, nie je potreba. Ďakujem," postavila sa zo stoličky.

"Bude ma chcieť Lord vidieť hneď teraz?" Spýtala sa jej.

"Neviem, príde za vami kedy on uzná za vhodné ak chcete môžete si kľudne zdriemnuť. Nechám vás tu osamote," uklonila sa a odišla preč.

Rukia si vzdychla a vyšla na balkón. Musí utiecť, nech sa deje čokoľvek. Nevie kam pôjde, nevie, čo bude robiť, ale zomrieť isto nechce.

"Tak sa znovu vidíme," ozvalo sa pri nej a ju od šoku trhlo. Vedľa nej na zábradlí sedel snehovo biely muž v čiernom plášti. Vedela, že je to on už len podľa toho hlasu netvora.

"Vyzeráš oveľa lepšie ako keď som ťa videl naposledy. Teda až na tú modrinu," uškrnul sa.

"Kto si?" Spýtala sa ho.

"Hovoria mi White," spod kapúce zbadala jeho úškrn.

"Teší ma White a ďakujem za záchranu života," napriahla k nemu ruku. Aj keď mu nemohla vidieť do tváre na jeho postoji si všimla, že sa zarazil.

"Nemáš mi začo ďakovať, urobil som to, aby som ťa dostal sem, ale potešenie je aj na mojej strane," povedal akoby len tak mimochodom a potriasol si s ňou. Znovu si všimla, že zostal zarazený. Nechápala prečo. Jeho dotyk bol ľadový, tak ako dotyk Shirayuki.

"Ty si Lord?" Spýtala sa ho a on sa nahlas rozosmial.

"Prosím ťa nebuď smiešna," neprestával sa smiať.

"Tak kto si? Si nejaký z jeho služobníkov alebo obetí?"

"Nie a nie,"

"Tak teda..." Rukia sa sekla a šokovane si ho premerala.

"Nehovor mi, že si ten diabol, ktorý ho podviedol," zašepkala zhrozene a jemu sa na perách objavil hrozivý úsmev.

"A ak hej?" Spýtal sa a ona od neho cúvla.

"Nech si kto si, je mi to jedno. Ujdem odtiaľto, nebudem vaša ďalšia obeť," zavrčala.

"Hej? A kam asi tak pôjdeš? Nebodaj domov," posledné slovo povedal s obrovskou iróniou.

"K svojej matke, pre ktorú nič neznamenáš, alebo k svojej nevlastnej sestre, ktorá sa ťa pokúsila otráviť, k tomu sopliakovi, ktorý ťa odkopol kvôli inej alebo za svojim ocinkom, ktorý ťa sem poslal namiesto tej svojej rozmaznanej dcérušky?" Jeho úškrn sa ešte prehĺbil a Rukia skamenela na mieste.

"Chceš mi povedať, že tu mala byť Hinamori miesto mňa?" Spýtala sa šeptom.

"A čo si, si myslela, prosím ťa, bola si pre nich iba špina, ale aspoň raz v živote si im bola užitočná," nahlas sa rozosmial a vytratil sa vo vetre.

Rukia tam dlho stála bez pohnutia potom ju však pochytila obrovská zlosť. Nahlas sa rozkričala, vytrhla si sponku v tvare modrého kvetu, ktorú jej dala Shirayuki z hlavy tak surovo, že si spolu s ňou vyšklbla aj chumáč svojich čiernych vlasov a odhodila ju niekde do diaľky.

"Len počkajte," zašepkala zlovestne.

"Každý jeden z vás mi za to zaplatí,"

V noci si zasvietila malý lampáš a zobrala nožnice, ktoré našla v šuplíku. Vykukla sa z izby. Nikoho nikde nevidela tak sa rozbehla preč po dlhej tmavej chodbe. Ibaže obrovský hrad v noci vyzeral byť oveľa väčší a neznámejší ako cez deň.

Rukia si pochvíľke uvedomila, že nedokáže nájsť cestu preč a beznádejne blúdila veľkými tmavými chodbami až sa dostala do časti, kde na chodbe viseli obrovské obrazy. Boli na nich rozliční ľudia, muži, ženy a aj deti. Predpokladala, že to boli bývali panovníci hradu. Všetky ich rýchlo prešla ale pri poslednom sa zastavila.

Bol na ňom namaľovaný muž s krátkymi ryšavými vlasmi. Hnedé oči plné lásky a radosti mu vo svetle lampáša nádherne žiarili. Bol oblečený v čiernom obleku, stál za nádhernou ženou, ktorá sedela na stoličke. Láskyplne ju držal za pravé rameno. Rukiu žena úplne očarila, bola naozaj prekrásna, nikdy v živote nikoho tak nádherného nevidela. Vyzerala ako nadpozemská bytosť. Dlhé karamelové vlasy sa jej spúšťali po bielych šatách. Na hlave mala dve nádherná veľký tyrkysové sponky v tvare kvetov, šedé oči priam žiarili dobrotou a jej úsmev bol naozaj okúzľujúci.

To musel byť Lord a jeho žena. Aj keď ju Rukia nikdy nestretla vedela prečo ju Lord tak miloval. V povestiach ju ľudia vždy popisovali ako dobrosrdečnú, láskavú, spravodlivú ženu a jej krásu opisovali najrôznejšími slovami, no žiadne slová nedokázali vyjadriť to, čo Rukia videla na obrázku. Obidvaja boli nádherný. Bolo to až neuveriteľné, že tento šťastný muž, z ktorého láska priam vyžarovala mohol byť ten po krvi prahnúci Lord z povestí.

Zrazu začula nejaký rozhovor a opatrne sa vykukla spoza rohu chodby. Stál tam White a na parapete otvoreného okna sedel muž s dlhými čiernymi vlasmi.

"Mohol si sa na ňu aspoň prísť pozrieť," zamumlal White otrávene.

"Nie," odvrkol muž.

"Tak či tak tu miazgu života budeš potrebovať," jeho hlas znel tentokrát pobavene.

Miazga života? To znamená, že ten čiernovlasý muž musí byť Lord. Ale veď vyzerá úplne inak ako ten z obrazu. V tom si spomenula, že v povestiach sa hovorilo, že potom, čo zapredal dušu diablovi sa jeho výzor zmenil. Je to on, je to naozaj Lord. Lampáš v ruke sa jej začal triasť tak silno, že jej z nej vypadol. Ticho pretrhlo dopadnutie kovu na zem a obidvaja muži sa otočili Rukiiným smerom.