6. Kapitola

6. Kapitola

---

"Pane nemôžete ísť do tej izby," trval si na svojom jeden zo strážcov, ktorí mali za úlohu dať pozor na Rukiu, aby sa o nič nepokúsila a neutiekla. Ginjou si len odfrkol a dal mu do ruky peniaze.

Strážcovia sa na seba pozreli.

"No dobre, ale iba nachvíľku," prehovoril ten druhý.

Rukia sedela na posteli a dívala sa von oknom. Už bola tma, pred malou chvíľkou prestalo snežiť, ale zima stále pretrvávala.

V tom sa dvere otvorili a dovnútra vošiel Ginjou. Keď zbadala jeho zlovestný úsmev pokúsila sa utiecť, ale on ju chytil a sotil na posteľ.

"Prišiel som si s tebou trochu užiť kým odídeš," uškrnul sa a vyhrnul jej nočnú košeľu.

"Nie!" Zvrieskla a pokúsila sa mu zaškrabnúť do očí, on sa však uhol a miesto toho ho škrabla do líca, z ktorého sa mu hneď spustila krv.

"Ty malá kurva," zavrčal a jednu jej vrazil. Rukia padla na zem, no hneď sa pokúsila vstať. Ginjou ju však svojim telom pritlačil naspäť k zemi. Začala nahlas kričať a silou mocou sa snažila dostať spod jeho tela. Ginjouva to naštvalo a schytil sklenenú vázu, ktorú mala na stole.

"Sklapni!" Zvrieskol a rozbil jej ju o hlavu. Rukii sa zahmlilo pred očami, no podarilo sa jej udržať vedomie. Uvedomila si, že jej po tvári steká niečo teplé. Ginjou jej znovu vyhrnul nočnú košeľu a začal si rozopínať gate. Rukiine telo sa celé triaslo. Nevedela, čo má robiť. Nikto jej na pomoc nepríde, nikto ju nezachráni, nikto...v tom sa jej v očiach objavil plameň hnevu. Nikoho nepotrebuje!

Strážcov zburcoval ďalší výkrik. Tentokrát však nebol od Rukie, ale od Ginjouva. Vbehli dovnútra a našli ho na zemi vystrašene sedieť, držiac sa ucho, z ktorého krvácal.

"Ta malá kurva mi odkusla ucho!" Zvrieskol.

Všetci pozreli na Rukiu a oči sa im hrôzou rozšírili. Jej pohľad bol prázdny, zlovestne prázdny. Po tvári jej stekali pramienky krvi z rozbitej hlavy a pery a značnú časť okolo nich mala tiež zašpinenú od krvi.

Vyzerala ako démon ako skutočný démon.

Ginjou sa bol hneď sťažovať Aizenovi, ale ten ho poslal preč vraj si za to môže sám a mala mu kľudne rozkusnúť krk, pretože ju tak dobil, že ani make-upom nedokázali zakryť modrinu, ktorá jej po jeho rane zostala na líci. Ešte ju Lord kvôli tomu odmietne a čo bude potom robiť?

Na druhý deň sa služobníctvu podarilo dať Rukiu dokopy, aj keď modrinu na líci sa im nepodarilo zakryť. Do vlasov jej vložili bielu kvetinu a obliekli ju do jednoduchých, ale veľmi pekných bielych šiat. Bola naozaj prekrásna ako pravá princezná, iba jedno im však robilo starosti. Jej mŕtvy pohľad v očiach.

Už pre ňu prichystali aj koč, ktorým ju mali do lese odviesť.

"Rukia je na čase," ozvala sa jej mama a Rukia sa poslednýkrát poobzerala po svojej malej izbietke.

Nebude jej vôbec chýbať, neznášala ju, tak ako celé toto miesto. Prešla okolo mami ani sa jej nepozrela do očí a keď vyšla na chodbu zastavila sa oproti Hinamori, ktorá ju tam čakala.

"Rukia ja..." sekla sa.

"Musím ísť," Rukia prešla aj okolo nej, ale Hinamori zachytila jej ruku.

"Rukia mne je to ľúto, naozaj ľúto! Nechcela som! Žiarlila som na teba a...prepáč, je mi naozaj ľúto," rozplakala sa.

"Ty si na mňa žiarlila?" Spýtala sa Rukia a Hinamori prikývla.

"Si tak pekná, tak milá. Chcela som byť ako ty," zašepkala a Rukia si vzdychla.

"Nemáš prečo na mňa žiarliť a ver mi, že by si nechcela byť taká ako ja," chytila jej ruku.

"Hinamori odpúšťam ti, ale nikdy na to nezabudnem, nemôžem," pustila ju a vybrala sa preč. Hinamori tam chvíľku stála, no potom sa jej podlomili kolená a padla na zem.

Vyšla von a chystala sa nastúpiť do kočiara, keď si všimla Renjiho, ktorý stál za bránou a kričal na ňu. Pomaly k nemu podišla.

"Rukia nechoď! Nemôžeš ísť za Lordom, zabije ťa," chytil sa chladného kovu brány, ktorá ich oddeľovala.

"A čo mi iné zostáva Renji? Kam by som išla? Bývať k tebe a Neliel?" Spýtala sa trpko a on zostal zaskočene stáť s pootvorenými ústami.

"Rukia, to tak nie je. Ja si ju nechcem zobrať, nikdy som nechcel. Rodičia dohodli tie zásnuby, nevedel som o tom. Rukia, ver mi, nezobral by som si ju..."

"Žil by si so mnou? Aj keby na teba všetci ukazovali prstom? O tom pochybujem, nikdy si so mnou nechodil do mesta, a keď sme išli tak vždy tak, aby nás nikto nevidel. Hanbíš sa za mňa tak isto ako ostatní. Si len obyčajný klamár tak ako oni, nie, ty si ešte horší. Dal si mi nádej, nádej na lepší život a potom si mi ju surovo vytrhol. Nenávidím ťa Renji," uprela svoje chladné oči na neho. Mal pocit akoby ho niekto bodol rovno do srdca. Ten Rukiin prázdny pohľad, vyzerala ako bábka, ako mŕtva rozbitá bábka.

"Odíď a ži si svoj šťastný život," jej ľadový hlas mu udrel až do štipku kosti. Otočila sa a odišla preč. Ani jeden, jediný krát sa za ním neobzrela.

Snehovo biely muž v čiernom plášti, ktorý zachránil Rukiu pred istou smrťou pristúpil k ďalšiemu mužovi, s dlhými havraními vlasmi.

"Koho mi to sem zase vlečieš White?" Otočil sa na muža v plášti a prepálil ho červenými očami.

"Dievča," odpovedal jednoducho a na tvári sa mu objavil obrovský úškrn.

"To stačí White, povedal som ti, že sa už nebudem živiť miazgou života," zavrčal.

"Och, ale ty nemáš na výber. Podpísal si kontrakt pamätáš? Nemáš na výber," zasmial sa a tak znenazdajky ako sa objavil znovu zmizol. Jediné, čo nezmizlo bol jeho škodoradostný smiech, ktorý sa ešte stále odrážal v ušiach čiernovlasého muža.

"Niektoré veci však dokážem ovplyvniť aj ja," zašepkal smiechu, ktorý ustál.

Kočiar zaviezol Rukiu na kraj útesu. Tu pohonič odpojil kone a pozrel na ňu cez okienko.

"Mali sme príkaz nechať vás tu aj s kočiarom. Lord si pre vás pošle svoje kone, aspoň tak to bolo v liste," povedal a Rukia prikývla.

"Želám vám veľa šťastia, budete ho potrebovať," zašepkal. Rukia mu na to nič nepovedala a tak sa pohonič vybral preč.

Hneď ako odišiel Rukia sa pozrela von oknom. Niekde v diaľke začula kone, ale neboli to tie, ktoré ju sem doviezli, pretože erdžanie týchto koní sa ozývalo z priepasti. Zrazu si všimla dvoch čiernych koní, ktorý kráčali cez priepasť akoby tam bol nejaký most. Došli až k nej a jej koč sa sám pohol smerom k ním. Než si Rukia stihla uvedomiť čo sa deje kone už boli zapriahnuté a viezli ju cez priepasť. So šokom sa pozrela pod seba, kde uvidela dole tiecť rozbúrenú rieky, keby tam padla neprežila by to. Kone ju doviedli až k obrovskému hradu obstavaného vysokými kamennými múrmi. Brána posiata červenými ružami sa im otvorila a kone vošli dovnútra. Pochvíľke zastavili. Rukia sa neodvážila ani len dýchať, čakala, čo sa stane. V tom sa dvere jej kočiara otvorili a ona sa pochvíľke odvážila vykuknúť.

Vonku ju čakala nádherná žena s bielymi vlasmi a krvavo červenými očami.

"Vy musíte byť Rukia, už sme vás očakávali," usmiala sa na ňu.

"D-Dobrý deň," pozdravila ešte stále so strachom.

"Moje meno je Shirayuki, budem vaša slúžka. Tak poďte. Izbu už máte pripravenú,"