5. Kapitola

5. Kapitola

---

"Rukia," prehovoril Aizen, keď už Rukia stála pred ním v jeho pracovni.

"Áno, pane?" Spýtala sa.

Aizen si položil lakte na stôl a spojil prsty do striešky.

"Nedávno nám prišiel list od Lorda," pozrel na ňu. Chvíľku rozmýšľala akého lorda myslí a potom od šoku skamenela.

"Myslíte Lorda, ktorý podľa povestí žije na kráľovstve hlboko v lese?!" Vyhŕkla a Aizen prikývol.

"Viem, čo si myslíš. Aj ja som si to myslel, neveril som, že existuje, neveril som, že ten list je naozaj od neho. Ibaže v tom liste si žiadal o teba, jeho ultimátum bolo tri dni a ak ťa po tých troch dňoch nedostane nastane krutá zima. Samozrejme som na to nepristúpil, aj cez to všetko si moja dcéra, ale pozri sa von z okna. Jeho hrozba sa vyplnila. Lord naozaj existuje," Rukia pozrela von oknom, kde okrem hustého snehu nič iné nevidela.

Vedela, kde toto smeruje, vedela, čo sa chystá povedať a nechcela to počuť. Srdce jej rýchlo búšilo ako keď vonku stála s Renjim a držala ho za ruku, no tentokrát to bolo strachom. Opantal ju veľký strach, tak veľký až mala pocit, že ju vlastné nohy neunesú.

"Je mi to ľúto Rukia, ale zajtra budeš musieť odísť do jeho zámku," Aizen na ňu pozrel chladným pohľadom, už sa ani len nesnažil predstierať ľútosť.

Keď vyslovil tú vetu nahlas Rukii sa zahmlilo pred očami. Mala pocit, že odpadne, ale nakoniec to ustála. Nič mu na to nepovedala, bez jediného slova sa vybrala preč.

Ani nevedela ako sa jej podarilo dostať vlastnej izby, kde sa konečne zrútila na zem. Hneď na to sa však ozvalo klopanie na dvere a dnu vstúpila jej mama.

"Rukia," zašepkala.

"On po mne chce, aby som sa vydala do rúk toho Lorda, ktorý zabil desiatky ľudí," hlas sa jej triasol strachom.

Mama k nej pristúpila a chytila ju za ruky. V tom sa Rukia z ničoho nič postavila.

"Mama musíme utiecť!" Vyhŕkla.

"Keď utečiem tak potom..."

"Nie, Rukia," zastavila ju mama.

"Urobíš to, čo po tebe chce otec," povedala kľudne a Rukia si ju s hrôzou premerala.

"Prečo?" Zašepkala pochvíľke.

"Prečo sa vždy postavíš na jeho stranu?! Prečo?! To nevidíš, že sme mu úplne ukradnuté! Nič pre neho neznamenáme!" Začala po nej kričať.

"Nenávidím to tu! Nenávidím jeho!" V tom jej v tvári pristála facka.

"Takto o svojom otcovi nehovor! Keby ho nebolo už sme dávno na ulici! Zabezpečil nám domov tak ho neurážaj!" Zvrieskla jej mama a Rukia si prekvapene chytila líce, kde jej pristála facka.

Jej mama sa nezmení, navždy ho bude milovať, nech je aký chce, navždy bude na jeho strane, vlastná dcéra pre ňu znamená menej ako ten muž.

"Pre mňa to nikdy nebol domov," zašepkala a prešla okolo nej. Vybehla von a rozbehla sa k bráne. Chcela ujsť preč, preč odtiaľto, preč od týchto ľudí, preč od tohto života.

Ani si to neuvedomila, že beží k Renjimu domu. Zrazu sa len pred ním zastavila a zaklopala. Otvorila jej Renjiho mama.

"Och, Rukia ak hľadáš Renjiho tak tu nie je," zašepkala. Rukia si všimla aká je vyparatená, vyzeralo to akoby sa niekam chystala.

"A kde je?" Spýtala sa.

"Na zásnubných oslavách. Neviem či ti to už povedal, ale pred mesiacom sa zasnúbil s Neliel, nemali sme však čas na oslavy, pretože sme museli robiť. Je to len taká malá oslava, my a rodina Neliel ale..." Rukia ju už ďalej nevnímala. Renji je zasnúbený s Neliel a ani jej o tom nepovedal? Nepovedal jej o tom a ešte k tomu sa tváril ako ju miluje.... a ona...skočila mu na to ako nejaká naivka.

"Odkážte Renjimu, že mu gratulujem," zašepkala trpko a vybrala sa preč.

Posledný človek na svete, ktorému dôverovala ju zradil. Sľúbil jej, že bude navždy s ňou, že si ju vezme. Klamár ako všetci ostatní! Nikdy by si ju nezobral kvôli jej pôvodu, pretože by si na neho ukazovali prstom a nikdy by ho neprijali v spoločnosti. Ale aj tak jej tvrdil, že sa zoberú a odídu bývať niekde ďaleko, len oni dvaja.

Klamár.

Padla na kolená, do studeného snehu a nahlas sa rozplakala. Ako malé dieťa, ktoré o všetko prišlo. Plakala veľmi dlho, veľmi dlho na to, aby si utriedila v hlave všetky pocity, aby nabrala odvahu znovu sa zdvihnúť a odísť na to miesto, ktoré musela nazývať svojim domovom.

Pred zámkom ju čakala stará slúžka, ktorá keď ju zbadala rozbehla sa jej vztriec.

Rukia ju veľmi dobre poznala, bola to milá pani, ktorá mala päť krásnych vnúčat, stále o nich rozprávala a ona ju rada počúvala.

"Rukia tak tu si, potrebujem s tebou hovoriť," zašepkala, no všimla si jej uplakanú tvár.

"Dievčatko moje drahé, čo sa ti stalo?" Spýtala sa jej.

"Renji...Renji...on...má zásnuby," zašepkala a po lícach sa jej znovu spustili slzy. Myslela sa, že sa už vyplakala dosť natoľko, aby to v sebe udržala, ale vždy keď si spomenula na Renjiho srdce jej zaliala obrovská bolesť. Stará pani vedela ako Rukia Renjiho milovala a preto si ju k sebe matersky privinula.

"Dievčatko moje, to mi je ľúto. Kiežby som ti mohla nejako pomôcť," zašepkala.

"Ste veľmi láskavá, ale mne už nikto nepomôže," vzlykala Rukia.

Stará pani na to nič nepovedala, vedela, že slová sú zbytočné pre takéto utrápené a rozbité srdce, počkala kým sa vyplače a potom ju zobrala na lavičku a tam si s ňou sadla. Obidve dlho mlčali dívajúc sa niekde do diaľky, do hlbokého lesa.

"Počula som o tom liste, ktorý prišiel od Lorda. Vieš, kedysi dávno prišiel taký list mojej mame. Bola som vtedy len malé dievčatko. Dovtedy sme boli šťastná rodina, síce sme žili z úst do úst, ale nikdy sme sa nesťažovali, pretože sme žili šťastne. Lord v liste žiadal o moju mamu, otec mu ju odmietol vydať a tak nastala zima, presne ako teraz. Míňal sa mesiac, za mesiacom a zima neprestávala, ľudia hladovali a umierali a tak sa moja mama rozhodla odísť," chytila si striebornú brošňu pripnutú pri srdci, na ktorej bola vyrytá ruža.

"Odišla v noci tak, aby o tom nikto nevedel, pretože by ju otec nepustil. Zima na druhý deň prestala a dokonca sa nám navrátila aj všetka úroda, ktorú sme stratila, ale otec sa s tým nedokázal zmieriť, chcel zabiť Lorda a vrátiť sa s mamou. Sľúbil mi, že sa vráti, ale už nikdy som ho nevidela, ani jeho, ani mamu," zakončila svoj príbeh. Znovu nastalo ticho.

Zrazu podala niečo Rukii do rúk. Bol to jed od Hinamori.

"Dieťa moje, neviem aký je Lord a bojím sa, veľmi sa o teba bojím, bojím sa toho, že keď ťa uvidím zajtra odísť z brány bude to poslednýkrát, tak ako keď odišiel otec. Keby som mohla išla by som tam za teba, ale ja by som už pre Lorda nemala cenu. Len ťa prosím, veľmi ťa prosím, nezomri, vráť sa, sľúb mi, že vrátiš," naliehavo jej pozrela do očí. Rukia pevne stisla jed v rukách. Áno, vráti sa. Ujde od Lorda ak bude musieť zabije ho aj keby mala čeliť samotnému diablovi. Vráti sa naspäť, aby každému dokázala, že je silná, že ich nepotrebuje. Áno, vráti sa a začne nový život, niekde ďaleko odtiaľto.

"Sľubujem vám, že sa vrátim nech sa deje čokoľvek," povedala odhodlane a starej pani vyšli slzy.

"Rukia mám ešte jednu prosbu. Ak by si sa tam náhodou stretla s mojou mamou odkázala by si jej, že som žila krásny život?" Spýtala sa a Rukia prikývla.

"Poviem a poviem jej, že má aj krásnych päť pravnúčeniec," usmiala sa na starú pani a tá jej úsmev opätovala.