4. Kapitola

4. Kapitola

---

Hinamori bola už od malička veľmi chorľavé dieťa. Väčšinu svojho života preležala v posteli a vďaka tomu nemala žiadnych kamarátov. Choroba spôsobila aj to, že Hinamori mala neprirodzene bledú pokožku, bola samá kosť a koža a jej pohľad bol matný, bez lesku.

Hinamori sa nenávidela, nenávidela to ako vyzerá, nenávidela svoju chorobu a nenávidela Rukiu.

Vždy ju sledovala z okna. Bola taká prekrásna, bola ako svetlo v temnote, večne žiarila. Jediné, čo nechápala bolo to prečo ju vždy videla bez úsmevu. Málokedy sa usmiala, väčšinou iba vtedy, keď prišiel Renji. No aj bez toho úsmevu stále žiarila.

Chcela žiariť ako ona, chcela byť ako ona. Preto si svoje dlhé čierne vlasy ostrihala na krátko, preto nosila modré šaty ako Rukia. Chcela sa jej, čo najviac podobať, ale aj potom všetkom nedokázala tak žiariť ako ona.

Závidela jej to svetlo, tú krásu, to zdravie a preto sa ju rozhodla zničiť. Ibaže teraz, keď sa s ňou stretla zistila, čo je dôvodom toho, že jej chýba úsmev, zistila aká je dobrá. Uvedomila si, že to, čo urobila bola veľká hlúposť.

Po lícach sa jej spustili slzy.

"Musím jej povedať, že to čo som jej dala bol jed," zašepkala a chcela za ňou vybehnúť, no v tom momente ju pochytil tak silný kašeľ, že padla na kolená a beznádejne sa snažila popadnúť dych.

To okamžite zburcovalo celé služobníctvo, ktoré jej pribehlo na pomoc a odmietlo ju za Rukiou pustiť.

Na druhý deň sedela Rukia s Renji pri rieke. Renji chytal ryby a Rukia si len tak veselo pohmkávala.

"Aká si, si šťastná," pozrel na ňu.

"Včera som sa stretla s Hinamori a rozprávali sme sa spolu. Dala mi liek proti bolesti, dnes ráno som si ho dala, pretože včera som bola tak unavená, že som hneď zaspala," hovorila veselo.

"Takže ste už s Hinamori kamarátky?" Spýtal sa a ona prikývla.

"To som rád," usmial sa. V tom sa mu udica prehla a on šťastne vykríkol.

"Chytil som jednu a vyzerá byť dosť veľká," vyhŕkol.

"Vážne?" Rukia sa postavila, aby na tú scénku lepšie videla.

Renji chvíľku s rybou zápasil, no potom z ničoho nič lanko povolilo. Renji najprv prekvapene zažmurkal a potom s nadávkami udicu odhodil.

"Ušla mi, sviňa," zašomral. Čakal od Rukie spŕšku vtipných poznámok na jeho účet, ale žiadne neprišli.

"Čo si tak ticho?" Pozrel na ňu a s hrôzou zistil, že leží omdletá na zemi.

Rýchlo ju doviezol do zámku a privolal lekára, no ten vôbec nevedel, čo sa s ňou deje. Skúsil všelijaké lieky, všelijaké uzdravovacie metódy, ale Rukia neustále spala v posteli v obrovských horúčkach.

Prešli už tri dni a jej stav sa vôbec nezlepšil, naopak, ešte viac sa zhoršil.

Renji bol zúfalý, dievča, ktoré miloval sa mu strácalo pred očami a on nevedel, čo má robiť. No nebol jediný koho popadlo zúfalstvo. Prešli totižto tri dni potom, čo Lord poslal list a keďže mu Aizen odmietol poslať svoju dcéru na tretí deň sa veľmi zozimilo a začal padať sneh. Všetka úroda zamrzla, dokonca aj niektoré chovné zvieratá, ktoré neboli na zimu vôbec pripravené začali hynúť.

Aizen vedel, čo to znamená, hlad v celom kráľovstve.

Na štvrtý deň sa Rukia z ničoho nič prebrala a pozrela von oknom. Zistila, že sneží. Pomaly sa postavila a dotackala na záhradu. Studený sneh upokojoval jej boľavé telo a chladil horúčku, ktorá ju postupne spaľovala.

"Tak tu si," ozval sa neznámy zlovestný mužský hlas. Rukia si uvedomila, že v tom hlase počuje monštrum. Otočila sa na muža zahaleného v čiernom plášti.

"Umieraš," povedal jednoducho.

Neodpovedala, nemala na to silu. Podlomili sa jej kolená a padla do studeného snehu. Muž k nej pristúpil a kľakol si.

"Mŕtva mi budeš nanič, potrebujem ťa živú, preto ťa teraz vyliečim, ale na oplátku pre mňa niečo spravíš," Rukia si všimla úsmev na čiernych perách. Muž bol čisto biely, čisto biely ako sneh okolo nej a mal žlté oči šelmy.

"Spi sladko Rukia, zajtra sa prebudíš do úplne nového dňa," položil svoju ruku na jej čelo a prešiel ňou až k jej očiam, ktoré jej zatemnil. Jeho ruka bol takisto ľadová ako sneh. Ukľudnilo ju to, všetka bolesť zmizla a ona znovu upadla do temnoty.

Aizen nervózne dupal nohou.

"Čo teraz urobíme? Ak mu nepošleme Hinamori navždy nás uväzní v tejto zime," zašepkala Unohana.

"Nie," zašepkal Aizen a prestal dupať nohou.

"V liste sa písalo, že mu máme poslať moju dcéru, nie našu. A ja mám predsa dve dcéry," na tvári sa mu objavil zlovestný úsmev. Unohana sa tiež pochvíľke usmiala.

"Máš pravdu, aspoň na niečo je ten bastard dobrý,"

Keď sa Rukia prebudila a pozrela von oknom stále padal sneh. Bolesť z jej tela zmizla. Nemala už ani teplotu, cítila sa naozaj sviežo. Pomaly sa posadila a poobzerala sa okolo seba.

Nikto v izbe nebol tak si prehodila župan a vyšla von.

"Mama!" Zakričala do ticha, ale nikto jej neodpovedal. Vybrala sa teda na záhradu, kde stretla jednu z upratovačiek, ktorá jej oznámila, že jej mama je u Aizena. Rukia sa zachmúrila. Čo od nej môže chcieť?

V tom si všimla Renjiho, ktorý k nej bežal.

"Rukia!" Vyľakane ju chytil za ruky a potom si ju začal obzerať.

"Čo tu robíš? Musíš ležať," priložil jej ruku na čelo a potom prekvapene zažmurkal.

"Už nemáš horúčku," zašepkal.

"Nie, už sa cítim dobre," usmiala sa. Chvíľku sa na ňu ešte v šoku pozeral a potom ju s veľkou úľavou objal.

"Vďakabohu, mal som o teba veľký strach," zašepkal a ona celá sčervenala.

"Čo sa to vlastne so mnou stalo?" Spýtala sa. Renji zostal ticho.

"Renji, povedz mi to," odtiahla sa od neho a on pozrel do boku.

"Renji," naliehala.

"Podľa všetkého ťa niekto otrávil," zašepkal ešte stále sa nedívajúc do jej očí. Nastalo hrobové ticho, ktoré prerušoval len mrazivý vietor.

"Myslíš tým Hinamori?" Zašepkala a on na ňu konečne pozrel s veľkou ľútosťou v očiach.

"Mrzí ma to Rukia," povedal ticho. Chvíľku len tak bez pohnutia stála na mieste, v hlave jej vírilo množstvo myšlienok. Takže nakoniec sa v Hinamori zmýlila a sklamala, tak ako v každom.

"Nemá ti to byť prečo ľúto, môžem si za to sama, pretože som jej dôverovala," na perách sa jej zjavil falošný úsmev.

"Snažil som sa k nej dostať, mal som takú chuť jej jednu vraziť alebo aspoň na ňu nakričať, ale..." Rukia ho chytila za ruku.

"Nechaj to tak Renji len by si sa kvôli tomu dostal do problémov," zašepkala.

"Rukia..." zovrel silno jej ruku.

Obidvaja tam stály v zime a v snehu, držiac sa za ruky. No ani jeden z nich to nevnímal, jediné, čo cítili bolo vzájomné teplo ich rúk, ktoré sa im rozlievalo do tela a spôsobovalo, že ich srdcia búšili ako o závod.

"Rukia!" Ozvala sa z ničoho nič jej mama, ktorá sa objavila vo dverách. Obidvaja od seba odskočili a pozreli sa na ňu ako nejakí previnilci.

"Tvoj otec s tebou chce hovoriť," povedala a Rukia prekvapene zažmurkala. Jej otec? Ale on s ňou nikdy nehovoril. A prečo sa jej mama tvári tak vystrašene?