2. Kapitola

2. Kapitola

---

Od toho dňa kedy sa Rukia dozvedela pravdu prešlo osem rokov. Osem rokov, ktoré boli ako nočná mora, podobná ako tá, z ktorej sa práve teraz prebudila.

Posadila sa na posteli a poobzerala sa po malej izbe. S hrôzou zistila, že ju z dverí sleduje jej bratranec Ginjou.

"Rukia ak sa ti táto izba zdá byť malá u mňa si vždy vítaná," uškrnul sa.

"Radšej tu navždy zhnijem ako dopustiť, aby si sa ma čo i len dotkol. Hnusíš sa mi," odvrátila od neho zrak.

"Že to hovorí práve bastard ako ty," zavrčal a vybral sa preč. Vzdychla si. Bastard, tak jej na hrade hovorili neustále. Bolo to hanlivé označenie pre nemanželské dieťa, práve takým bola ona.

Pozrela sa von z okna na obrovský les. Niekde hlboko v tom lese žije Lord. Opustení, smutní Lord, navždy prekliaty, tak ako ona.

"Rukia je na čase začať upratovať. Vieš, že tvoj otec má rád čisté izby," vošla za ňou mama.

"Mňa nezaujíma, čo má on rád," zašepkala Rukia a mama na ňu zazrela.

"Čo to ma znamenať vieš, že tvoj otec..." Tvoj otec, tvoj otec, bol to stále ten istý kolotoč. Rukia to nechápala. Ako jej mama mohla aj po toľkých útrapách toho muža milovať? Hlavne, keď sa k nej správal ako k handre a bolo mu absolútne jedno čo sa s ňou deje. Neznášala, keď o ňom rozprávala akoby bol nejakým stelesnením dokonalosti.

Keď vonku dovešala prádlo pozrela sa na cestičku, ktorou za ňou chodieval Renji. Už dávno ju nebol navštíviť. A to ani nehovorí o tom ako dávno to už bolo, čo ju naposledy zobral so sebou do mesta.

Vedela prečo je to tak. Hanbil sa s ňou chodiť, pretože si po tom na neho ľudia ukazovali prstom a šepkali si za jeho chrbtom. Nikto o ňu ani len nezakopol, aby z toho nemal v spoločnosti problémy.

Nikdy to nikomu nezazlievala, no keď to začal robiť aj Renji vždy jej srdce bolestivo zovrelo, chcelo sa jej plakať a kričať hnevom zároveň.

"Hovoril si mi, že ma ochrániš, že budeš vždy so mnou, že si ma zoberieš. Si len obyčajný klamár," zašepkala trpko.

Zrazu mala pocit akoby ju niekto sledoval z okna. Otočila sa tým smerom a všimla si Hinamori. Vždy ju zazrela len na krátko ako teraz lebo dievčina sa pred ňou hneď schovala. Rukia si vzdychla.

Všetkými milovaná Hinamori. Jej otec by spravil pre ňu čokoľvek zatiaľ, čo na Rukiu sa ledva pozrel.

Nechcela si to pripustiť, ale žiarlila na ňu. Služobníctvo o nej vždy rozprávalo ako o nejakej svätici. O tom aká je milá a dobrosrdečná, škoda, že len nie je zdravá.

To bolo najhoršie, keď sa začali rozprávať o jej chorobe. Ich reči o tom aké je nespravodlivé, že takí dobrosrdeční, milí ľudia ako ona musia byť chorí a tí, ktorí si ani nezaslúžia žiť sú zdraví ako ryby, vždy sa pritom pozreli na Rukiu. Akoby ona za to mohla, že je nemanželské dieťa, akoby to urobila naschvál.

V tom na dvor vstúpila Unohana. Rukia sa na ňu prekvapene pozrela.

"Niečo od teba potrebujem, pobehlica," povedala chladne a obdarila ju pohŕdavým pohľadom. Rukia zaťala ruky v päsť a zakusla si do jazyka. Najradšej by na ňu nakričala a jednu jej vrazila, ale nemohla. Musela všetky tieto urážky prežrať, stále dookola a dookola. Od každého a nikto si ju nikdy nezastal. Dokonca aj Renji, ktorý bol vždy na jej strane sa jej teraz vzďaľoval.

"Čo si želáte, moja pani?" Spýtala sa pokojne a nasadila žiarivý úsmev. Ten žiarivý úsmev, ktorý nasadzovala vždy. Žiarivý falošný úsmev.

"Potrebujem, aby si skočila do mesta a kúpila lieky pre moju úbohú Hinamori. Moje malé dievčatko je tak dobrosrdečné, nezaslúžila si takú chorobu. Je to pekne nespravodlivé, odpad ako ty je úplne zdravý a ona, čo si zaslúži mať pekný život sa trápi s chorou, nemyslíš Rukia?" Tentokrát sa jej pohľad z povýšeneckého zmenil na opovržlivý, dívala sa na ňu ako na špinu, na smeť, ktorá si nezaslúži žiť.

Rukia cítila ako sa jej v hrdle tvorí hrča a musela sa veľmi ovládnuť, aby sa jej neroztriasli nohy.

"Áno, máte pravdu, pani, je to nespravodlivé," znovu ten falošný úsmev.

Rukia sa vracala z lekárne, keď z ničoho nič zafúkal silný vietor. Červená stuha, ktorou mala zviazané krátke čierne vlasy sa uvoľnila a odletela preč. Rukia sa za ňou ešte načiahla, ale bezvýsledne. Stuhu zavialo až k strechám domov.

"Ale nie," zašepkala sklamane. Tú stuhu našla v lese, teda našiel ju Renji, keď sa odvážili o trošičku hlbšie a daroval jej ju. Znamenala pre ňu veľa.

"Ale, ale, nie je to Rukia?" Ozvalo sa za ňou. Otočila sa na tri známe tváre. Neliel, Mila Rose a Sung-Sun sa na ňu dívali s tým povýšeneckým pohľadom ako aj ostatní ľudia.

"Ty máš teda drzosť ukázať sa v slušnej spoločnosti," zavrčala Neliel, podišla k nej a sotila ju dozadu. Rukia prekvapene zaspätkovala.

"Bastard ako ty by nemal ani len päty z domu vystrčiť," pridala sa aj Mila Rose.

Všetky tri ju sa okolo nej postavili do kruhu a každá ju začala sácať.

"Prestaňte!" Vykríkla Rukia a prešmykla sa okolo Sung-Sun. Chcela sa rozbehnúť preč, ale Neliel ju schmatla za ruku a surovo jej ju stisla. Svoje nechty zaryla tak hlboko do Rukiinej kože až sa jej spustila krv.

"Pusť ma, to bolí!" Zakričala Rukia.

"Pustím ťa až, keď mi tu na kolenách od prisaháš, že sa prestaneš stretávať s Renjim," zavrčala. Rukia na ňu zazrela.

"To sa nikdy nestane," povedala pevne. Nedovolí, aby jej zobrali aj posledné svetielko šťastia v jej živote.

Neliel si vzdychla.

"Dievčatá," pozrela na Mila Rose a Sung-Sun. Všetky tri zdrapili Rukiu a začali ju ťahať do malej, špinavej, opustenej uličky. Rukia sa vzpierala a kričala o pomoc. No ľudia sa tvárili, že to nepočujú, že to nevidia. Niektorí sa síce zastavili a nachvíľku sa otočili jej smerom, no potom sa pobrali ďalej.

Na streche jedného z domov sedela postava zahalená v čiernom plášti. Silný vietor k nej zavial červenú stuhu. Postava k nej napriahla ruku, ktorá sa jej odhalila spod čierneho plášťa. Keby tú ruku zbadal hocijaký človek hrôzou by stuhol na mieste, pretože bola čisto biela ako sneh.

Osoba si začala stuhu prezerať a potom si ju priložila na pery.

"Takže Rukia," spod kapúce sa ozval zlovestný mužský hlas. Hlas tak strašidelný, že pripomínal netvora.

Muž sa otočil smerom, kde dievčatá zatiahli Rukiu.

"Našiel som ťa," zlovestne sa zasmial a potom sa vytratil vo vetre, ktorý si razil svoju cestu hlboko do lesa.

Aizen s hrôzou pozeral na list, ktorý mu priniesol sluha. Cítil ako mu po tvári stekajú studené pramienky potu. Jeho žena Unohana za ním stála takisto bledá ako krieda a celá sa triasla.

"To nemôže byť pravda," zašepkal Aizen.

"Bohužiaľ, pane, nie je o tom pochýb. Toto je list od Lorda," zašepkal sluha, ktorý bol takisto vystrašený ako jeho dvaja páni.

"Aizen, čo budeme robiť?! Dáva nám tri dni na to, aby sme mu vydali našu dcéru inak pre naše kráľovstvo nastanú tuhé zimy," Unohana sa otočila na Aizena, ktorý naďalej nemo hľadel na papier. Potom však zovrel ruku v päsť, chytil papier do ruky, pokrčil ho a hodil do kozuba, kde sa pomaly zmenil na popol.

"Je to podvod, nech mi Lord netvrdí, že ak mu po troch dňoch nevydáme Hinamori začnú tuhé zimy. Je predsa jar, skoro už leto! Akoby mohli nastať tuhé zimy?!" Zavrčal.

"Ale pane spomínate si, že keď pred desiatimi rokmi..."

"Sklapni!" Zvrieskol Aizen a sluha sklonil hlavu.

"Už o tom nechcem počuť ani slovo, ani jediné slovo!" Zazrel na sluhu aj na svoju ženu.

Žiadny Lord mu nebude nič prikazovať! Navyše ešte Lord zo strašidelných príbehov! Isto je to len lož! Hlúpa lož!