14. Kapitola

14. Kapitola

---

Rukia vošla do hradu, kde sa stretla so Shirayuki. Nevedela prečo, ale bola si istá, že je to ona.

"Shirayuki mám pre teba odkaz od tvojej dcéry Yoshiko. Chce, aby si vedela, že žila krásny život. Má tri deti a päť vnúčat, milujúceho manžela a veľmi starého lenivého kocúra," usmiala sa na Shirayuki a tej sa pochvíľke prekvapenia zjavil na perách úsmev a po lícach jej začali stekať slzy.

"Tak to som naozaj šťastná. Som naozaj šťastná, že má krásny život, vždy som v tom veľmi dúfala a modlila sa za to," zašepkala s radosťou v hlase.

Zastavila sa pred dverami knižnice a sama pre seba sa pousmiala.

Celý jej život bol ako z príbehov bratov Grimmovcov. Horko-sladký a trpký. Možno preto ju tá červená kniha tak zaujala, možno preto si tie príbehy čítala stále dookola.

A práve kvôli tomu aká bola v živote osamelá a ako tú osamelosť neznášala nemohla opustiť Lorda.

Rukami sa dotkla hladkého dreva dverí a pomaly ich otvorila.

Lord sedel v kresle, ale nečítal knihu. Hľadel priamo na ňu. V jeho očiach bol nečitateľný výraz.

"Prečo si neodišla?" Spýtal sa jej.

"Nemohla som ťa opustiť," neuhla pohľadom. Dívala sa do jeho červených očí a čakala, čo odpovie.

"So mnou ťa nečaká nič dobré," nakoniec to bol on kto uprel pohľad inam.

"Ichigo nesmieš sa na všetko dívať tak zle, nemôžeš si upierať radosť, už si sa trápil dosť, to stačí," zašepkala, no on sa rozzúrene zdvihol a chytil ju za plecia.

"Ak zostaneš so mnou tak zomrieš! Zomrieš a potom sa z teba stane nemŕtva!" Vyhŕkol.

"Tak budem nemŕtva, ale budem s tebou," odpovedala kľudne a on pozrel skľúčene do zeme.

"Prečo Rukia? Vysvetli mi prečo," zašepkal trasľavým hlasom.

Rukia chytila jeho hlavu do svojich rúk a nadvihla mu ju tak, aby jej hľadel rovno do očí.

"Pretože ťa milujem," usmiala sa.

Lord sa na ňu najprv bez žmurknutia díval, ale potom ju silno objal.

"Aj ja ťa milujem," zašepkal.

"A tak žili šťastne až kým nepomreli," ozvalo sa za nimi a oni pozreli na muža zahaleného v plášti, ktorý držal v ruke modrú knižku.

"White," zašepkal Lord.

White pozrel na Rukiu.

"Neočakával som, že tu zostaneš, naozaj som si myslel, že s ním odídeš. Keď som ťa vtedy vybral pre Lorda ako možné vykúpenie nemyslel som si, že ním naozaj budeš, pretože už veľakrát pred tým som zlyhal," uškrnul sa.

Rukia k nemu urobila pár krokov.

"Kto vlastne si?" Spýtala sa ho a on si sňal čiernu kapúcu z hlavy. Rukia sa zarazila. Jeho vlasy aj jeho tvár boli snehovo biele a oči žlté ako nejakej šelmy, ale to nebolo to čo ju prekvapilo. White vyzeral presne ako Lord z namaľovaného obrazu kde bol so svojou ženou.

"Ichigo," White sa otočil na Lorda.

"Dokážeš už konečne odpustiť sám sebe?" Spýtal sa ho a Lord sklopil zrak. Potom však znovu pozrel na neho.

"Áno," White sa usmial. Tentokrát to nebol jeho škodoradostnú úškrn, ale úsmev radosti.

"V tom prípade dokážeš znovu žiť ako človek," povedal s úľavou v hlase.

"To znamená, že rušíš kontrakt , ktorý si s ním uzavrel?" Spýtala sa Rukia a White sa zasmial.

"Ten kontrakt už dávno stratil svoju moc. Odišiel spolu s diablom, ktorý ho Ichigovi doniesol," pozrel na ňu a ona prekvapene zažmurkala.

"Chceš mi povedať, že ty nie si ten diabol?" Zašepkala a on prikývol.

"Diabla sem prilákal Ichigov smútok, videl v ňom príležitosť ako požrať mnoho duší a tak získať silu. Ichigo zaslepený smútkom naletel na jeho slová a sľuby, že oživí jeho ženu. No nestalo sa tak. Bolo jedno koľko duší mu Ichigo doniesol, bolo jedno čo obetoval diabol mu nikdy nevrátil ženu. Ichigove konanie a diablova nenásytnosť nahnevali bohov, ktorí diabla zničili a prepustili duše, ktoré pokradol. Ichiga potrestali tým, že ho uväznili na zámku a spravili z neho nesmrteľného. Z jeho služobníkov zase spravili nemŕtvych. A aby si poriadne odtrpel trest musel sa živiť miazgou života, aby sa nezvíjal v neznesiteľných bolestiach. Ľudia, ktorým odobral všetok život sa tiež menili na nemŕtvych a zostali uväznený v jeho zámku, aby mal stále na očiach, čo im spôsobil," nachvíľku pozrel na Lorda a potom zase na Rukiu.

"Potom bohovia vytvorili mňa. A uložili do mňa všetky jeho nádeje, sny, túžby a šťastie. Povedali mu, že až keď sa znovu naučí byť človekom kliatba, ktorú na neho uvrhli pominie. Bez svojho šťastia, nádejí a túžby sa z neho stalo to čo si na začiatku videla. Opustená prázdna bábka. Nenávidel som ho za to, no na druhej strane som sa nedokázal dívať na to ako sa pomaly rozsýpa. Povedal som si, že nájdem niekoho kto by mu mohol priniesť novú nádej a šťastie, niekoho ako bola jeho žena. Vodil som sem mnoho žien, ale všetky sa ho báli, nechceli ho akceptovať a porozumieť mu, už som to vzdával aj ja, ale potom si sa objavila ty. Bola si mu tak podobná a pritom tak rozdielna. Ďakujem ti za to, že si ho znovu naučila žiť. Vďaka tebe sa postupne znovu stával človekom," jeho žlté oči zhnedli, keď sa na ňu znovu šťastne usmial. Potom sa otočil znovu na Ichiga.

"Aj keď táto kliatba pominie nebudete môcť s Rukiou opustiť hrad, je mi ľúto, ale kvôli diablovi si zabil veľa ľudí. Bohovia ti síce odpustili, ale nezabúdajú. Rukia s tým síce nič nemá spoločné, ale sama sa tak rozhodla. Sama sa rozhodla, že na seba prevezme kliatbu duší, ktoré sú tu uväznené, aby mohli odísť. Navyše nemôžete ísť za tie múry na záhradu môžete a tá je tak veľká, že by ste si na nej mohli postaviť dedinu," uškrnul sa. Ichigo sa pousmial a prikývol.

"White, ďakujem za všetko. Sľubujem ti, že už nikdy nestratím svoje sny, nádeje a túžby," pozrel na neho a White sa zasmial.

"To rád počujem Ichigo, naozaj veľmi rád," zašepkal a rozplynul sa.

Rukia ešte chvíľku hľadela na prázdne miesto, kde pred chvíľkou stál. Zostala tam po ňom modrá knižka, na ktorej bolo napísané: "Rozprávky bratov Grimmovcov,"

Potom pozrela na Ichiga. S úžasom zistila, že sa jeho vzhľad zmenil. Stál pred ňou ten muž z obrazu, ktorý tak obdivovala. Ten muž s krátkymi ryšavými vlasmi a hnedými očami plnými šťastia a lásky.

"Ichigo?" Spýtala sa a on prikývol. Po lícach jej začali stekať slzy. Nahlas sa rozplakala a objala ho. Bola tak šťastná, tak nevýslovne šťastná.

"Už je dobre, už sa o mňa nemusíš viac báť," chlácholil ju.

Potom, čo Rukia na seba prevzala kliatbu boli nemŕtvi vykúpení a mohli odísť na onen svet, no boli takí, čo sa rozhodli zostať po boku Rukii a Ichiga slúžiť im.

Ichigo pozrel na Shirayuki, ktorá sa objatím lúčila s Rukiou. Potom sa otočila na neho.

"Shirayuki je mi tak ľúto, že som ťa odtrhol od tvojej rodiny," zašepkal previnilo, no ona pokrútila hlavou.

"To je v poriadku. Všetko na svete má svoje dôvody pane, všetko sa deje za nejakým vyšším účelom. Tým mojim bolo postarať sa o vašu ženu Rukiu," usmiala sa na Rukiu.

"Nie som na vás nahnevaná a nie som ani smutná, pretože viem, že moja dcéra prežila krásny život a zachvíľku sa stretnem s mojim milovaným mužom preto som veľmi šťastná," usmiala sa a pomaly sa začala rozplývať.

"Zbohom Shirayuki," usmial sa aj on na ňu.

"Zbohom pane," zašepkala a rozplynula sa s tým nádherným úsmevom na perách.

Rukia pozrela na Ichiga a ten ju objal.

"Ďakujem Rukia," zašepkal.

"Nemáš mi začo ďakovať," oponovala mu.

"Ale áno, nebyť teba zostal by som tu navždy opustený, navždy sám a so mnou aj všetci tí ľudia, ktorých si zachránila," pohladkal ju po líci.

Nič mu na to nepovedala len ho nežne pobozkala.

"Zachránili sme jeden druhého Ichigo," zašepkala mu do ucha.

Tento príbeh, aj keď sa líšil od rozprávky pre deti má rovnaké zakončenie. Zakončenie s frázou: "A tak žili šťastne až do smrti,"

Naozaj tomu tak bolo. Aj keď nemohli nikdy opustiť hrad mali jeden druhého. Za ten čas rodný domov, ktorý Rukia opustila upadal do chaosu pod chladnou rukou Ginjouva, ktorý nastúpil na miesto Aizena. To sa však zmenilo potom, čo do mesta prišiel mladý chlapec, ktorý zosadil Ginjouva z trónu a vykúpil padlé kráľovstvo z chudoby, biedy a beznádeje. Jeho meno bolo Kurosaki Kai, ale to je už úplne iný príbeh a úplne iná rozprávka.