11. Kapitola

11. Kapitola

---

Uplynul ďalší mesiac. Počasie bolo naozaj horúce. Tak ako sa na leto patrí. Shirayuki vošla do izby Rukie, ktorá ležala na posteli a zamyslene pozerala do stropu.

"Pán, by si dnes želal s vami obedovať," povedala a Rukia okamžite upriamila svoj pohľad na ňu.

"To naozaj?" Spýtala sa a Shirayuki prikývla.

Dvaja služobníci otvorili dvere do obrovskej jedálne. Pri stole ju už čakal Lord. Keď vošla dovnútra okamžite sa zdvihol a usadil ju na miesto po svojej pravici.

"Som veľmi rada, že ste sa ku mne pridali pri obede," usmiala sa na neho.

"Jedlo vždy chutí lepšie, keď je pri stole viac ľudí," odpovedal jej.

Obidvaja sa pustili do jedla. Rukia si všimla, že Lord toho moc neje. Vlastne on asi ani jesť nemusí keďže ako jej to White potvrdil sa musí živiť miazgou života, ale aj tak tu teraz s ňou sedel za jedným stolom a spolu obedovali. Niečo v jej vnútri sa veľmi potešilo. Je tu kvôli nej. Neubránila sa úsmevu na perách.

Aby reč nestála rozhovorila sa mu o knižke a neskôr sa reč zvrtla na to ako Rukia ako malá kradla jahody z dvoru cudzím ľuďom.

"Teda človek by to do vás ani nepovedal," Lordove oči sa na ňu usmiali.

"Nemôžem si pomôcť jahody naozaj milujem," usmiala sa. Zazdalo sa jej, že aj on sa pousmial, ale keď sa na neho pozrela mal znovu nečitateľný výraz. Tak veľmi by ho chcela vidieť usmiať sa. Jeho emócie vedela prečítať iba z jeho červených očí, nikdy sa neusmial, nikdy sa nezasmial. Bolo jej to ľúto.

Zrazu sa vonku husto rozpršalo, prišlo to z ničoho nič, ale Rukiu to neprekvapilo, pretože už veľmi dlho bolo horúce, sparné počasie.

Pozrela na Lorda, díval sa von oknom a mračil sa.

"Nemáte rád dážď?" Spýtala sa ho a on prikývol.

"Spája sa mi so zlými vecami," zašepkal. Chvíľku mlčali, potom sa však Rukia zdvihla a potiahla ho za ruku. Prekvapene na ňu pozrel a tiež sa zdvihol.

"Váš problém je, že sa na všetko dívate moc pochmúrne a bojíte sa na to pozrieť z lepšej stránky. Poďte niečo vám ukážem," ťahala ho za sebou až pred vchod.

"Čo chcete robiť?" Spýtal sa jej a ona vybehla do hustého dažďa a začala krúžiť a smiať sa.

"Poďte za mnou," usmiala sa na neho, no Lord zostal stáť a váhavo sa na ňu pozeral.

"Ale no tak, je to sranda, uvidíte, že aj dážď má svoje svetlé strany stačí ich len nájsť," čľupla do mláky, ktorú mala vedľa seba a znovu sa veselo zatočila. Lord pochvíľke spravil pár krokov dopredu až vyšiel von. Hneď celý zmokol, pozrel do hora na kvapky dažďa, ktoré na neho padali a stekali mu po tele. Nejakým spôsobom to bolo ukľudňujúce akoby z neho zmývali všetku bolesť a útrapy.

V tom ho Rukia chytila za ruky a zatočila sa s ním. Bolo to tak ukľudňujúce, cítil sa byť šťastný naozaj šťastný. Jej smiech bol nákazlivý, ani si to neuvedomil a začal sa smiať aj on. Obidvaja sa smiali držiac sa za ruky. Ani jeden z nich sa už dávno necítil byť taký plný života a šťastia.

Tak ako dážď rýchlo prišiel rovnako aj ustál. Slnko pomaly začalo vychádzať a na oblohe sa objavila dúha.

"Zaujímalo by ma ako sa voláte Lord," ozvala sa z ničoho nič Rukia a on na ňu zmätene pozrel.

"Viete vaše skutočné meno, niečo ako Christian Ushiromiya 15," zamyslela sa. Isto bude mať nejaké také dlhé meno s veľkým množstvo číslic na konci. Zrazu sa nahlas rozosmial, prekvapene na neho pozrela.

Smial sa tak od srdca, konečne sa smial a bol to prekrásny pohľad.

"Nie moje meno je Ichigo, Kurosaki Ichigo," pobavene na ňu pozrel a ona sa tiež musela začať smiať. Aká irónia.

"Ichigo, aké nádherné meno," usmiala sa.

"Ďakujem vám za dnešok. Veľmi mi to pomohlo. Viete, keď zomrela moja, žena Orihime pršalo. V ten deň mi povedala, že mám ďalej žiť, žiť a byť šťastný, znovu sa zamilovať a užiť si život plnými dúškami. Ja som to však nechcel, nechce som žiť bez nej. To ja som ten, ktorý je sebecký. Kvôli mne a mojej dohode s diablom sa z mojich sluhov stali nemŕtvy, zabil som množstvo ľudí, mužov a chlapcov, ktorí si sem prišli pre ženy, matky, dcéry, sestry a milované, ktoré som im uniesol a vysal z nich miazgu života alebo ich zapredal diablovi. Tiež zomierali alebo sa stávali nemŕtvymi ako Shirayuki a to všetko kvôli mojej arogancii a sebeckosti. Poškvrnil som tým meno aj svojej ženy, znesvätil jej pamiatku a seba zavrhol do večnej temnoty nedúfajúc už na vykúpenie. Ale potom ste prišli vy. Zlomená, utrápená, sama s falošným úsmevom na perách. Myslel som si, že ste taká ako ja, ale mýlil som sa. Keď som vás bližšie spoznal zistil som, že ste veľmi silná žena. Aj potom všetkom zlom, čo ste si prežili ste dokázali nájsť na svete aj to pekné a preto vás obdivujem. Znovu ste mi vniesli svetlo nádeje. Ďakujem vám Rukia," s úsmevom na ňu pozrel.

Chvíľku stála ako obarená a potom sa začala červenať.

"Prosím nevykajte mi, budem oveľa radšej keď mi budete tykať," povedala pochvíľke a on prikývol.

"Tak v tom prípade aj ty tykaj mne Rukia a volaj ma Ichigo, nie Lord," ten krásny úsmev mu z pier nemizol. Rukia prikývla a napriahla k nemu ruku, aby ich nové priateľstvo spečatili. Lord si ju však k sebe miesto potrasenia rukami privinul a silno objal.

Cítila jeho teplo, počula ako mu bije srdce, zavrela oči a usmiala sa. Kiežby sa táto chvíľa nikdy neskončila.

Odvtedy sa Lord začal usmievať a nešťastné dievča bolo konečne šťastné. Začali sa rozprávať o všetkom, o svojom živote, o veciach, ktoré majú radi a ktoré sú im naopak proti srsti. Prechádzali sa po záhrade, čítali si v knižnici, jedli spolu za jedným stolom. Aj služobníctvo bolo šťastné. Ich Lord sa konečne usmieval, konečne si začal život užívať, stával sa postupne tým dobrým Lordom, ktorým býval predtým než uzavrel kontrakt s diablom.

Stále tu však bol tieň snehovo bieleho muža.