10. Kapitola

10. Kapitola

---

Rukia sa ako každý deň vybrala do knižnice tentokrát však rozhodnutá požičať si nejakú knihu, s veselým dejom, na ktorej by sa pobavila, a v ktorej by bola aj láska. Doteraz sa jej podarilo požičať si len samé s pochmúrnym dejom.

Vošla do knižnice. Lord ako vždy sedel v modrom kresle. Znovu pozrela, čo číta. Vždy to tak robila, keď vošla dovnútra.

"Búrka" od Shakespeare. Lord k nej ako obvykle zdvihol červené oči.

"Dobré ráno," zaželal jej.

"Aj vám," usmiala sa na neho a vybrala sa medzi regály kníh. Najprv vrátila tu, ktorú mala požičanú a potom začala hľadať nejakú, ktorá by vyhovovala jej kritériám. Bohužiaľ, po polhodine si uvedomila, že iba podľa nadpisov to nezistí a obsah sa na žiadnej nenachádzal Vzdychla si a nakukla, čo robí Lord. Samozrejme čítal.

"Em..." Ozvala sa nesmelo a Lord na ňu znovu pozrel.

"Stalo sa niečo?" Spýtal sa jej.

"Vy ste prečítali všetky knihy, čo sú tu?" Tá otázka bola hlúpa, nie je možné, aby prečítal toľko kníh.

"Áno," prikývol a ona od úžasu zabudla skryť prekvapenie.

"Viete žijem už veľmi veľa rokov a toto je moja jediná útecha," vysvetlil jej to.

Vlastne áno, veď niektoré tie príbehy o Lordovi rozprávali už prababky.

"Prepáčte, zabudla som," začervenala sa.

"V poriadku. Potrebovali by ste niečo?" Opýtal sa znovu.

"Vlastne hľadám knihu. Doteraz som čítala len samé drámy, chcela by som si prečítať niečo veselé, na čom by som sa aj zasmiala a pritom romantické. Je tu niečo také?" Spýtala sa a Lord prikývol. Potom sa zamyslel.

"Myslím, že Pýcha a predsudok by sa vám mohli páčiť," podišiel tam kde stála a načiahol sa cez ňu pre knihu, ktorá bola z Rukiinho dohľadu.

Rukia trochu sčervenala, keď sa k nej priblížil a o krôčik cúvla.

"Nech sa vám páči," podal jej knihu zabalenú v bielom obale zdobeným ružovými kvetmi.

"Ď-Ďakujem," vykoktala. Rýchlo sa zvrtla na päte a chystala sa na odchod lebo jej srdce bilo ako splašené.

"Rukia," zastavil ju z ničoho nič Lord. Opatrne sa na neho otočila.

Zdalo sa jej, že nejako znervóznel a pozrel niekde do boku.

"Ak chcete môžete zostať pri mne a čítať si tu," ukázal na prázdne kreslo vedľa toho svojho. Rukia z neho prekvapene pozrela na kreslo a potom zase na neho.

"Nebude vám to vadiť?" Spýtala sa nesmelo a on pokrútil hlavou.

"Nie, budem rád," pozrel jej do očí a ona sa pochvíľke usmiala.

"Dobre," prikývla. Obidvaja si sadli do kresiel a zahĺbili sa do svojich kníh. Rukia sa najprv cítila nepríjemne, nevedela ako sa má tváriť, ako sedieť, ako držať knihu aby sa pred Lordom nejakým spôsobom nezosmiešnila, ale napokon ju kniha tak pohltila, že na všetko ostatné zabudla.

"Tá kniha sa vám musí naozaj páčiť," prerušil ju po dlhom čase Lord a ona na neho zmetene pozrela.

"Už dlhšiu dobu sa usmievate, sem tam ste sa aj slabo zasmiali," mala pocit, že v jeho hlase počuje pobavenie, ale nebola si tým istá, pretože jeho tvár naďalej zostávala bez úsmevu.

"Áno, páči sa mi rodina Elizabeth. Vždy som po niečom takom túžila. Veľa súrodencov, otec, ktorý vás miluje viac ako najdrahší poklad, mama s neprerezanými ústami, ktorá sa vám silou mocou snaží zohnať ženícha. Musí byť úžasne žiť v takej živej rodine," zasnívala sa.

"Vy ste v takej nežili?" Spýtal sa jej Lord a ona okamžite zosmutnela.

"Prepáčte, nechcel som sa vás dotknúť," zašepkal.

"Nie, to je v poriadku. Viete, moja mama je slúžka, ktorá sa zamilovala do vojvoda. On bol známy sukničkár takže si to viete predstaviť. No narodila som sa ja, nemanželské dieťa vojvoda. Otec sa za mňa nepriznával, mama sa za mňa hanbila...nikto so mnou nechcel mať nič spoločné," zašepkala a zovrela knihu pevnejšie v rukách. Zrazu jej to prišlo ľúto veľmi ľúto. Tak túžila po krásnom a šťastnom živote a jediné, čoho sa dočkala bolo len opovrhnutie a samota. Po lícach jej začali stekať slzy. V tom ju Lord chytil za ruku a ona na neho prekvapene pozrela. V jeho červených očiach videla nežnosť.

"Prepáčte, musím pôsobiť ako sebec, len si niekedy prídem veľmi osamelá," rýchlo si začala zotierať slzy a on pokrútil hlavou.

"Nie ste sebecká len zlomená pretože vás ľudia sklamali," povedal mäkko.

"Je mi ľúto, že sa cítite opustene teraz určite viac ako predtým..."

"Nie!" Skočila mu do reči a on na ňu prekvapene pozrel. Uvedomila sa, že to povedala viac nahlas ako chcela a slabo sa začervenala. Odvrátila tvár, ale potom pozrela znovu na neho.

"Odkedy som sem prišla a stretla vás necítim sa opustená, práve naopak som šťastná," povedala úprimne a jeho prekvapenie ešte vzrástlo. Potom sklonil hlavu a dlhé čierne vlasy mu padli do tváre. Zazdalo sa jej, že sa na malú chvíľočku pousmial, no keď znovu na ňu pozrel jeho pohľad bol nečitateľný, nie, z jeho očí dokázala vyčítať radosť.

"To ma teší," povedal.

Odvtedy keď Rukia prišla do knižnice, zobrala si knižku a sadla si do kresla vedľa Lorda. Obidvaja spolu čítali, neskôr sa začali o knižkách rozprávať, o tom, ktoré sa im páčia najviac, aké postavy majú najradšej, aké zase nenávidia. Vedeli sa rozprávať dlho, neskôr mu Rukia začala rozprávať ako to teraz vyzerá v kráľovstve, pýtal sa jej, čo všetko zažila a ona sa mu úplne otvorila, povedala mu o všetkom čo sa jej stalo. O Renjim, o Hinamori, o Ginjouvovi, o Neliel, o mame, o otcovi. Sám Lord jej však o svojej minulosti nikdy nič nepovedal. Bola na to zvedavá, ale nechcela na neho tlačiť, ak bude chcieť povie jej to, ak nie zostane to navždy jeho tajomstvom.

Raz, keď sa takto rozprávali spoza okna ich sledoval White. Pod kapúcou sa mu mihol úsmev.

"Čas beží Lord, čas beží," zašepkal zlovestne.