God Eater (19.Kapitola - part 2)

---

Sedela som na streche základne, kde nikto nechodí a dívala sa na oblohu. Nemala som pri seba ani Tensaia, len by sa trápil keby ma takú videl. Pokazila som to. Všetko som pokazila. Cítila som sa príšerne, nevedela som, čo mám robiť, nemala som sa na koho obrátiť, každého by som ohrozila. Vedela som, čo sa stane so svetom a s ľudstvom, ale nevedela som tomu nijako zabrániť. Presne ako Rindou, keď nemohol zabrániť nebezpečnému kontraktu s novými typmi Jiniek. Zúfalstvo a bezmocnosť ma úplne prevalcovali.

Aspoň...aspoň môj tím a ostatní ľudia z Denu budú zachránení, všetci mali svoje mená a tí, ktorí mali rodiny aj mená rodín na papieri, ktorý mi dal Johannes. Ibaže...Somove menom som nikde nenašla a ani Sakakiho.

Ja zostanem tu. Peter by aj tak isto nechcel ísť a Luky by nešiel kvôli ostatným ľuďom zo svojej základne. Nedokázal by ich tam nechať, veď sú jeho rodina. V tom mi začal zvoniť mobil. Pozrela som kto mi volá. Bol to Luky, isto mi chce zablahoželať k narodeninám ibaže ja nemám chuť sa s ním rozprávať, pretože by si hneď všimol, že niečo nie je v poriadku.

Ale ak ho nezdvihnem bude si to tiež myslieť.

Vykúzlila som ten najväčší úsmev aký som dokázala a zdvihla ho.

"No konečne, už som si myslela, že si na mňa zabudol," povedala som tým najšťastnejším hlasom akým som vedela a on sa zasmial.

"Akoby som na teba a tvoje narodeniny mohol zabudnúť. Tak čo, prišli ti slúchatka?" Spýtal sa.

"Ešte nie, ale od rána s tým otravujem poslíčka toho pekného Natsuya. Povedal, že tak po večeri by mali doraziť," odpovedala som stále s tým veselým hlasom.

"Dúfam, že sa cestou nezničili a čo Peter ako je na tom?" Spýtal sa.

"Žiadne zmeny, ale už nie je napojený na prístrojoch. Jeho telo sa zotavuje takže hádam..." sekla som sa.

"Neboj ako poznám Petra do Vianoc to ešte stíha. Vieš ako ich miluje, nepredýchal by to keby ich prespal," zasmial sa a ja som sa tiež zachichotala.

"A ty sa ako máš pani líderka?" Posledné dve slová zanôtil.

"Dobre, vlastne skvele," znovu som sa pokúsila o veselý tón, ale hlas sa mi zatriasol. Luky stíchol.

"Bibka, čo sa stalo?" spýtal sa vážne.

"N-nič, všetko je úplne v poriadku," zaklamala som.

"Bibuš ja na tebe počujem, že si smutná. Čo sa stalo? Vieš, že mne môžeš povedať všetko," povedal s tónom starostlivého otca a ja som sa na svoje veľké zdesenie veľmi rozplakala. Vôbec som to nedokázala udržať. Slzy sa mi samé spustili, nezmohla som sa na jediné slovo iba na vzlyky. Pritisla som si k sebe nohy a tak násilne si začala zotierať slzy až som si odrela líca.

"Bibka neplač, upokoj sa moja," tíšil ma.

"Luky ja nevládzem, ja už ďalej nemôžem. Prídem si tak strašne opustená, tak sama. Som úplne k ničomu, nič nedokážem, nedokážem nikomu pomôcť, ani Petra som nedokázala ochrániť. Bojím sa, veľmi sa bojím," rozplakala som sa ešte viac. Vôbec som sa nedokázala ukľudniť.

"Bibka, no tak Bibuška počúvaj ma. Ukľudni sa, hlavne sa ukľudni. Neplač, vieš, že úsmev ti svedčí oveľa viac," dohováral mi a mne sa po chvíli konečne podarilo stlmiť vzlyky, ale slzy mi stále bez prestanie padali po tvári.

"Bibka stalo sa ti veľa zlého za tieto mesiace. Ale nenamýšľaj si, že si k ničomu. To nie sú slová, ktoré by povedala Bibka, ktorú poznám. Tá by povedala, že všetkým Aragami nakope zadky aj keby mala ísť proti ním tými nemožnými plastovými vidličkami, ktoré dostávame k obedu," konečne sa mu podarilo ma trošku rozosmiať.

"Prestaň sa viniť z toho, čo sa stalo Petrovi. Hovoríš, že si ho neochránila, ale nemala si ako. Ja sám som si už toľkokrát vyčítal, že som nedokázal ochrániť svojich spolubojovníkov, ale sú veci, ktoré nedokážeme predvídať a ovplyvniť. Uvedom si, že Peter sa vtedy tiež snažil chrániť tých, na ktorých mu záleží a podarilo sa mu to. Obidvaja by sme boli radšej keby sa vrátil z tej misie zdravý a nezranený, ale on to urobil, aby sa mohli vrátiť jeho priatelia zdraví a nezranení, bolo to jeho rozhodnutie. Teraz ako líderka budeš musieť také rozhodnutia robiť často a nie vždy sa rozhodneš správne, vždy sa však budeš snažiť rozhodnúť tak, aby tvoj oddiel zostal živý a zdravý. No nezabúdaj, že sú to aj tvoji priatelia, sú tvoja rodina, možno, že sa im niekedy budeš snažiť klamať, aby si ich ochránila, veľakrát som to aj ja tak robil, ale nakoniec zistíš, že keď im povieš pravdu bude to oveľa jednoduchšie. A keď sa aj niečo také stane ako Petrovi nestrácaj vieru, pretože sme Gods Eaters, tí čo ničia bohov, nás len tak niečo nezlomí, hlavne, keď vieme, že nie sme sami, že pri nás niekto neustále stojí. Preto ho stále navštevuj a rozprávaj sa s ním nech vie, že si tam a pripomínaj mu, že do Vianoc zostávajú už len dva týždne, to ho hneď preberie. A Bibka ak aj niekto z tvojho oddielu zomrie alebo hocikto iný koho si poznala neupadni navždy do zármutku, radšej s úsmevom pristúp k jeho hrobu a povedz mu: Nikdy na teba nezabudnem, navždy si ťa uchovám v srdci, pretože nič nie je dôležitejšie ako si v srdci navždy uchovať tých, ktorých miluješ. Tak budú žiť večne v tebe a stanú sa tvojimi strážnymi anjelmi," dohovoril. Už som neplakala len som ho ticho počúvala.

"Luky, ďakujem," zašepkala som pochvíľke a úplne som pocítila ako sa usmial.

"Nemáš začo. Nezabúdaj, že ty si výnimočná a dokážeš všetko, čo budeš chcieť. A nie si sama, vždy tu niekto pre teba bude. Aj keď budeš mať pocit, že sa ti celý svet otočil chrbtom ja tu vždy budem pre teba, " povedal a ja som sa usmiala.

Slnko už zapadlo a vonku zostalo naozaj chladno, ale ja som sa nedokázala zo strechy pohnúť. Už som neplakala, premýšľala som nad Lukyho slovami.

Má pravdu, mala by som svojmu oddielu povedať o projekte Ark a nie ich držať v klamlivej ilúzii, ktorá sa aj tak raz skončí. Bude oveľa lepšie, keď to budú počuť z mojich úst ako z úplne cudzích. Ale...čo ak sa o niečo pokúsia? Čo ak budú chcieť Johannesa zastaviť? To by som všetko len zhoršila.

Vzdychla som si, nohy pritisla ešte bližšie k telu a hlavu si položila na ne.

Zrazu som začula dvere na streche buchnúť ako sa zavreli a za mnou sa ozvali kroky. Otočila som sa a pozrela na Soma, ktorý sa predo mnou zastavil. Zazrela som na neho.

"Choď do riti nechcem mať s tebou viac nič spoločné. Myslím, že tento deň si mi povedal všetko čo si len chcel takže ak si na niečo zabudol nechaj si to pre seba a zmizni mi z očí, najbližší mesiac ťa nechcem ani len cítiť," zavrčala som.

Nič nepovedal, ale ani sa neotočil na odchod.

"Si hluchý?! Daj mi konečne svätý poko..." stíchla som a šokovane som pozrela na čiernu stuhu, ktorú držal v napriahnutej ruke.

"To je...stuha od mojej mamy..." zašepkala som a on prikývol.

"Ale ako? Myslela som, že je stratená," ďalej som na ňu šokovane pozerala akoby bola len nejaké zjavenie.

"Ty si ju išiel hľadať do toho nákupného centra?" Spýtala som sa a on pochvíľke znovu prikývol. Sadol si vedľa mňa zvierajúc stuhu ešte stále v rukách.

"Keď som vás vtedy odtiaľ poslal preč nečakal som, že sa vrátite. Nikto iný to pre mňa nikdy neurobil, každý sa na mňa vždy vykašľal, ale vy...vrátili ste sa naspäť. Veľmi ma to zaskočilo, pretože ste pre mňa riskovali životy. Keď som sa Kouta neskôr v nemocnici pýtal prečo, prosto mi odpovedal: Pretože sme priatelia. To...som nikdy v živote od nikoho nepočul," zašepkal a pozrel na oblohu posiatu hviezdami.

Pochvíľke strčil ruku do vrecka a vytiahol odtiaľ malý modrý batôžtek, ktorý mal pripevnený na reťazi. Ohúrene som na to pozrela.

"To je predsa...sľub dôvery," zašepkala som a on prikývol.

"Nosím ho so sebou odkedy ste mi ho dali," zašepkala a ja som sa pousmiala.

"Pozri, ja nie som moc na takéto keci, ale chcem, aby si vedela, že ma to veľmi mrzí. Nechcel som na teba tak vyskočiť, nechcel som ti ublížiť, odpusť mi, ja som len...je to divné, ale mal som strach, že sa to dozvedia aj ostatní z oddielu a odvrátite sa odo mňa, pretože som...monštrum," trpko povedal.

"Nie si monštrum Soma. Monštrá nič necítia, monštrá nemajú srdce. Ale ty sa staráš o ostatných. Aj keď to nedávaš najavo viem, že sa z niektorých vecí tešíš, iné ťa zase rozčúlia, máš strach a dokážeš milovať, to všetko sú ľudské vlastnosti, ty nie si monštrum," pozrela som na neho a on prekvapene zažmurkal.

"Nikdy by som nikomu o tom nepovedala kým by si sám nechcel. Navyše my by sme sa ti nikdy neotočili chrbtom," povedala som.

"Som napoly Aragami myslím, že každý normálny človek by ušiel," zašomral.

"No tak sme nenormálni," zasmiala som sa a on prikývol.

"S tým súhlasím," pousmial sa.

"Ale no tak Soma každý na svete má nejakú tú chybičku na kráse," slabo som ho buchla päsťou do pleca.

"Chybičku? Ja mám obrovskú chybu," oponoval mi.

"Ale kdeže. Ja mám tých chýb oveľa viac. Hladkal si už niekedy Vajra?" Spýtala som sa ho a on na mňa zase šokovane pozrel.