God Eater (17.Kapitola - part 2)

---

Od môjho rozhovoru so Sakakim uplynuli dva týždne. Nastal December a Peter sa stále ešte z kómy neprebral.

Ako som Sakakimu sľúbila nerýpala som viac do Johannesovho projektu, ale vŕtalo mi to v hlave čím ďalej tým viac, pretože odvtedy sme so Somom boli na ďalších troch misiách, aby sme mu z Aragami doniesli ďalšie časti tiel.

Sakuya s Alisou sa veľmi zblížili boli si ako sestry, o všetkom sa rozprávali.

Kouta bol kamarát s každým a čím ďalej tým viac sa snažil spriateliť so Somom a prinášalo to pozitívne výsledky. Tiež trávil veľa času so mnou, aby mi nedal šancu premýšľať nad Petrom. Pozerali sme spolu Bugarally a mojich obľúbených Vocaloidov, ale často so mnou chodil aj do ošetrovne navštevovať Petra. Aj keď bol v kóme neustále sme sa s ním rozprávali. Okrem môjho oddielu za ním každý deň chodieval aj jeho, dokonca ho často navštevoval aj Soma. Peter mal neustále návštevy nejakých ľudí. Bola som rada, že nezostal sám.

Tiež som sa veľmi zblížila so Shio. Ja, ona a Tensai sme sa spolu neustále rozprávali. Po tom, čo Peter upadol do kómy sa mi totižto začali vracať nočné mory a tak som sa zakaždým nasáčkovala k Sakakimu a bývala do rána zo Shio hore, ktorá v poslednej dobe tiež zle spávala.

Vysvetľovala mi, že rozumie reči Aragami a preto aj našim Jinkam. Tiež hovorila, že Tensai sa veľmi líši od ostatných Jiniek a je vidno, že bol človek lebo Aragami neustále dookola opakujú, že sú hladní, ale on to nepovedal ani raz a že má aj veľmi ľudské srdce.

"Keď vidím ten puding je mi zle aj za teba, ješ ho neustále," zašomral Tatsumi.

Sedeli sme za jedným stolom aj s tretím oddielom a ako zvyčajne sa k nám pridal aj Natsuyo, ktorý nám doniesol už aj Vianočné pozdravy z domovov.

"Buď ticho je to výborné!" Oborila som sa.

"Neuveriteľné, že ti stále chutí," zasmial sa Natsuyo.

V tom zachrapčal rozhlas a všetci stíchli.

"Oznam pre všetkých členov. Od dnes sa budú premaľovávať izby a vymieňať gauče. Tiež dostanete úplne nové postele ako predčasný darček na Vianoce," ozval sa Johannesov vľúdny hlas a všetci zborovo zarevali šťastím.

Toto bolo to, čo mi veľmi zo slovenskej Fenrin základne chýbalo. Postele, nie tie usedené, preležané gauče aké sme mali tuná. Konečne nové postele.

"Začneme s dievčenskými izbami. Preto by som chcel poprosiť, aby sa dievčatá presunuli do chlapčenských izieb na tento deň a noc," na to sa ozvali výkriky šťastia chalanov, čo Johannes musel počuť až do pracovne, pretože podotkol:

"Pretože sú chlapi gentlemani nechajú dievčatám svoje izby a pôjdu spať do jedálne," na to sa ozvali nesúhlasné a sklamané pazvuky.

"V tom prípade si teda odpustite vaše chlipne myšlienky a nápady a môžete spať vo svojich izbách na zemi," povedal nakoniec Johannes a rozhlas zase stíchol.

Chalani síce šomrali, ale bolo to lepšie ako nič.

"Prečo zase ženské prvé? Stále musia mať prednosť. To je, ale otrava," zašomral Karel.

"Ešte raz to povieš a dostaneš cez papuľu!" Pohrozila mu Gina a my sme sa zachechtali.

"Rozhodol som sa, že budeme spať u Soma," ozval sa z ničoho nič Kouta, keď sme išli k Sakakimu a my sme na neho prekvapene pozreli.

"Keďže je to MOJA izba rozhodujem, že nie," zavrčal Soma.

"Ale prečo? Už ste boli všetci u mňa," začal Kouta.

"Na ten bordel nikdy nezabudnem," zašomrala Alisa a my sme si všetci spomenuli na krabice od pizze pohádzané po zemi s plechovkami od rôznych druhov nápojov a to všetko sa premiešavajúce s jeho oblečením.

"Náhodou je tam veľmi útulne," obhájil si ten svoj svinčík.

"Boli sme aj u Alisi, aj Bibi, taktiež u Sakuyi, v izbe Shio sme varení pečení každú chvíľu," vymenoval. Isto to nespomenul naschvál, ale všetci sme boli už aj u Rindouva a Petra.

"Kouta má vlastne pravdu. Mimo to niekde mi tri musíme túto noc zostať a ja som celkom zvedavá na tvoju izbu," Alisa pohodila svojim vlasmi a my sme prikývli.

"Ale..." chcel nám oponovať Soma, no my sme ho už nepočúvali a veselo sme sa bavili o tom, čo si k nemu zoberieme a čo tam budeme robiť. Samozrejme naplánovali sme aj pozeranie Bugarally, aby sme Kouta potešili.

Večer sme všetci klopali na Somove dvere. Zobrala som si aj Rindouvov disk a skryla si ho do podprsenky, keby náhodou Johannes prikázal zamestnancom, aby popri maľovaní prezreli moju izbu. Petrov notebook mal Sakaki, pretože sa v ňom snažil niečo nájsť.

Pochvíľke Soma dvere otvoril a než stihol zo seba vypustiť pár protestných slov nahrnuli sme sa k nemu.

Začali sme si to tam obzerať. Na chalana tam mal celkom prijateľný bordel, no čo ma zarazilo boli dve malé pištole odložené na poličke. Jinku mal položenú vedľa písacieho stola a na okne mal zavesený obraz čiernej postavy, ktorá slúžila ako terč na strieľanie. A veru pár zásahov dostala. To akože Soma si v izbe do toho strieľa? Ktovie.

Nad gaučom mal obraz nejakej motorky a na stole veľa plechoviek z Coly a nejakých energy drinkov. Mal tam gitaru a hi-fi vežu vybavenú obrovskými reprákmi. Ten musí mať muziku naozaj rád.

"Ty máš rád strelné zbrane? A prečo si mi to nepovedal? Veď to je skvelé! Máme toľko spoločných záľub," uškrnul sa Kouta a začal si prezerať jeho dve zbrane.

Vlastne áno Kouta má tiež rád strelné zbrane, to preto sa aj rozhodol byť Sniper. Vo svojej izbe má nad gaučom tiež jednu pištoľ vystavenú. Bola to pištoľ ešte po jeho dedkovi.

"Neprežívaj to toľko," zašomral Soma.

"Tvoja izba je totálne cool. Budem sem chodiť častejšie," odignoroval ho Kouta.

"Soma a odkiaľ máš túto pištoľ? Vyzerá staro, taký ročník 2012 by som povedal." spýtal sa ho a Soma si to ani neuvedomil, ale začal mu rozprávať ako k tej zbrani prišiel. Najprv sa snažil, aby znel unudene, ale potom už nedokázal zápal v svojom hlase skryť. Obidvaja boli vo svojom živly a začali si vymieňať poznatky a názory. My sme zatiaľ rozložili jedlo.

Večer sme si výborne užili. Dlho sme pozerali, zahrali sme si vankúšovú vojnu, hovorili sme si strašidelné príbehy a potom sme sa neskoro do noci už len tak rozprávali. Spať sme sa vybrali až o takej štvrtej. Myslela som si, že to bude konečne kľudná noc, ale zase som mala svoju nočnú moru.

Snívalo sa mi o mojom pestúnovi. Prišiel z krčmy a doma nemal ako vždy navarené tak sa vybral do mojej malej špinavej izby.

"Nie je jedlo," zavrčal.

"Prepáčte," zašepkala som, no facke som sa aj tak nevyhla. Nasledovali nadávky na moju osobu a z faciek to prešlo ku kopancom. Stále dookola som opakovala: "Prepáčte, prepáčte," ale od bolesti ma to nijako neušetrilo.

S trhnutím som sa prebrala a pozrela na Alisu, ktorá spala vedľa mňa na rozloženom gauči. Sakuya sa rozhodla spať na zemi na tatami, ktoré doniesol Kouta. Ten spal trochu ďalej od nás na svojej perine a bol zababušený v spacáku. Očami som prebehla Soma, ktorý mal spať neďaleko neho, ale nebol tam.

"Nedá sa ti spať?" Spýtal sa a ja som si až teraz uvedomila, že sedí na parapete a díva sa von oknom.

"Nočné mory," zašepkala som a on si povzdychol.

"Tie vedia pekne otravovať spánok," zašomral akoby ich sám dosť často mával.

"Ako vidím ani tebe sa nedá moc spať," hovorila som ticho, aby som nikoho nezobudila.

"Hej," zašepkal.

Zostalo ticho.

"Prepáč, že sme sa ti sem bez povolenia nasáčkovali," povedala som a on pokrútil hlavou.

"To nevadí. Bola to...sranda," posledné slovo povedal veľmi ticho a ja som sa usmiala.

Z ničoho nič sa Kouta posadil a poobzeral sa po miestnosti až sa pohľadom zastavil na Somovi.

"Hej, Soma ideme na tie jahody?" Spýtal sa ho a Soma nadvihol jedno obočie.

"Aké jahody?" Spýtal sa.

"Však na tie jahody. Pozri tu je košík, môžeme ísť," chytil do ruky svoj mobil, ktorý mal vedľa seba.

"On je námesačný," zachichotala som sa.

"Kouta spi. Na žiadne jahody nejdeme," odbil ho Soma.

"Prečo nejdeme na jahody? Veď som zohnal ten košík. Soma ty si taký pomaranč," povedal oduto a ja som mala, čo robiť, aby som nevybuchla smiechom. Na to Alisa nepokojne zamrnčala.

"Kouta spi, potom pôjdeme na tie maliny," rezignoval nakoniec Soma lebo sa bál, že zobudí Alisu a Sakuyu.

"Jahody," opravil ho podráždený Kouta.

"Na čokoľvek, hlavne už spi," zavrčal ticho Soma.

"No dobre teda, tak ja si ten košík odložím tu," položil mobil tam odkiaľ ho zobral, ľahol si a znovu zaspal.

Tak som sa snažila zadržať smiech až som sa skoro zadusila.

Keď sa mi podarilo upokojiť s úsmevom som pozrela na Soma.

"No skúsim si aj ja ešte trochu pospať, dobrú," popriala som mu.

"Aj ja, aj keď teda," ešte viac si odsunul spacák od Kouta, aby ho náhodou nenapadol aj s jahodami, a ľahol si naň.

"Dobrú," zašomral. Obidvaja sme stíchli a mne sa tak po polhodine podarilo zaspať.

***

Ráno sme boli poslaní na misiu zase zabiť našeho milovaného Chi-You.

"Tú potvoru neznášam, odkedy ťa tak prvýkrát odhodila, to bolo fakt hrozné," vzdychol si Tensai, keď už jedol jeho mŕtvolu.

"Niečo mi hovor, ale najhoršie dopadol aj tak Kouta," uškrnula som sa a pozrela na Kouta.

Tensai sa začal nahlas smiať. Mal veľmi príjemný smiech.

"Čo sa na mňa tak uškŕňaš?" Spýtal sa Kouta a potom mu to doplo.

"Ha, ha, ha, vieš ako to bolelo?" Zašomral.

"Isto nie viac ako moje koleno," oponovala som.

"Vy dvaja sa budete dohadovať, čo bolelo viac do svojej smrti," vzdychla si Alisa.

"Inak Kouta ďakujem," zašepkala. Pri boji sa otočila Chi-You chrbtom a ten sa na ňu hneď vrhol, ale Kouta ho svojou strelou zastavil.

"Ale to nič, spoločná večera bude stačiť," uškrnul sa Kouta, ktorý sa ju už dlhšiu dobu snažil niekde pozvať.

"Ale to...ale ja..." vzdychla si.

"No dobre, ale len jedna večera," zašomrala.

"Jasné, jasné," ledva skrýval radosť. V tom mu zazvonil mobil a on ho prekvapene zdvihol.

"Čo sa deje Tatsumi?" Spýtal sa a pochvíľke úplne zbledol. Nastalo hrobové ticho až pokiaľ Kouta hovor nezrušil.

"Čo sa stalo?" Spýtala som sa ho.

"Aragami prepadli mesto E26," zašepkal a ja som pochvíľke pochopila.

Bolo to mesto, kde žila jeho mama a sestra.