Daughter Of The Future (15. Kapitola)

15. Kapitola

---

Všetci sedeli v Ichigovej izbe.

"Takže zajtra musíte preč, čo?" Spýtal sa Ichigo a Kai s Masaki prikývli.

"Nie! Prečo? My ešte nechceme preč!" Prekrikovali sa dvojčatá jedno cez druhé.

"Meiyo, Mamoru okamžite sa ukľudnite!" Okríkol ich Kai a oni pochvíľke prekvapenie stíchli.

"Nemôžeme tu zostať, toto nie je náš svet, nepatríme sem, keď tu zostaneme zmizneme. Navyše, čo mama s otcom?" Spýtal sa ich a oni pozreli na Ichiga a Rukiu. Potom si vzdychli.

"Máš pravdu mama s otcom na nás čakajú," zašepkal Meiyo a Mamoru prikývol.

Zrazu mal Ichigo pocit akoby mu niekto zovrel srdce, bol to ten pocit ako keď sa lúčil s Rukiou a myslel si, že to bude navždy. Nechcel, aby odišli ale...niekde v budúcnosti žije jeho staršie ja a čaká na návrat svojich detí. Áno, presne tak. Sú to deti jeho budúceho ja, nie jeho, zatiaľ ešte nie, ale budú, časom budú. Usmial sa, najprv postrapatil Meiya po ryšavých vlasoch a potom Mamora po čiernych vlasoch.

"Máte pravdu. Tam niekde v budúcnosti s mamou na vás čakáme," povedal a pozrel na Rukiu, ktorá s úsmevom prikývla.

"Pomôžeme vám zajtra dostať sa odtiaľto preč. Nedovolím nikomu, aby vám hocičo urobil," povedal rozhodne a Masaki sa usmiala.

"Hej, tak počkaj ja sa dokážem o seba postarať. Je mi sedemnásť," uškrnul sa Kai.

"Ale stále si môj syn," opätoval mu úškrn Ichigo.

"Až o tri roky," nedal sa odbiť Kai a obidvaja si buchli päsťami.

"Inak," Ichigo sa otočil na modro vlasého chlapca sediaceho pri Orihime, ktorý sa predstavil ako Sora.

"Na teba sa radšej ani nebudem pýtať," zamrmlal.

"Dobre urobíš," zazubil sa Sora.

Masaki sa neskoro večer vybrala za Uraharom pozrieť Chronologica.

Kocúr pokojne sedel pri dverách a vyčkával ju.

"Hej, Chronologic nemal by si tu len tak sedieť. Čo ak ťa Aka Army chytí?" Spýtala sa ho a sadla si k nemu. Kocúr jej vyliezol na nohy a pozrel na ňu svojimi žiarivými červeno modrými očami.

"Nemám pre nich už žiadnu cenu a navyše aj oni strácajú svoje schopnosti," povedal.

"To možno áno, ale určite majú nejaký plán, nebude to len tak," zamrmlala Masaki.

"Neboj ja ťa ochránim," vyhlásil kocúr a otrel sa o ňu. Masaki sa usmiala a silno ho objala.

"Ďakujem Chronologic. Neboj a aj ja ťa ochránim," zašepkala.

Kocúr zapriadol, potom od nej odskočil a sadol si vedľa nej.

"Som rád, že ste ma nezabili, že ste mi dali možnosť žiť," povedal.

"Nemôžeš za to, čo sa ti stalo, nebola to tvoja chyba. Máš právo žiť tak ako ostatní," Masaki ho pohladkala po hlave.

"Hej, ale ty si ma prijala aj do rodiny a to aj cez všetky moje zvláštnosti,"

"Aké zvláštnosti?" Nechápala.

"Netvár sa, že nevieš o čom hovorím. Som predsa hovoriaca mačka, ktorá dokáže zastaviť čas a navyše mám rôznofarebné oči," zamrmlal.

"Ale no tak veď to je cool! Každý by chcel mať doma hovoriacu mačku, oči máš prenádherné a keď sa vrátime Urahara ti schopnosť zastavovať čas odoberie. Dúfam, že ti to nevadí," vystrašene na neho pozrela. Všimla si ako sa jeho oči na ňu pobavene dívajú.

"Vieš ty si veľmi zvláštne dievča," povedal veselo.

"To mi povedali už viacerí," usmiala sa.

"Ale máš veľmi dobré srdce," švihol chvostom.

"Kai si to nemyslí. Podľa neho som skazená budička z krásnych snov, ktorá si u otca všetko vydobyje svojim škuľavým pohľadom," uškrnula sa a Chronologic sa zasmial.

"To je tá súrodenecká láska," dodal a ona prikývla.

"Tak poď. Pôjdeme dovnútra už je zima," postavila sa.

"Nebudeš spať u otca?" Začudovane si ju prezrel.

"Nie, je tam dosť plno. Ja a Kai spíme tu," usmiala sa. Obidvaja sa vybrali dovnútra.

"Hej, Chronologic budeš spať so mnou? Vieš, aby som ťa mohla objímať ako plyšiaka?" Spýtala sa a on sa znovu slabo zasmial.

"Samozrejme, ale nie, že ma priľahneš,"

"To by som v živote neurobila! A navyše ja nie som taký typ, čo sa stále na posteli pretáča a rozvaľuje!"

"Dobre, dobre, nepaprč sa. Ja len pre istotu,"

***

"Dobrú noc," Rukia prikryla dvojčatá, ktoré spali na Ichigovej posteli.

"Hej, aj pusu na čelo," uškrnul sa Mamoru. Rukia sa tiež usmiala a obidvom dala pusu.

"Kde bude spať oco?" Vyzvedal Meiyo.

"Tu dole pri vás na zemi a ja budem v šatníku. Nechám si otvorené dvere tak keby niečo zobuďte ma," usmiala sa a oni prikývli.

V tom dovnútra vstúpil Ichigo, ktorý si pre seba niesol prikrývku a vankúš. Ustlal si to na tatami, ktoré mal vedľa postele a pozrel na dvojčatá, ktoré si ho zvedavo premeriavali.

"Nemali by ste už spať?" Spýtal sa ich.

"Nezaželal si nám dobrú noc a nepostrapatil nás po vlasoch," zašomral Mamoru a Ichigo prekvapene zažmurkal. Potom sa pousmial a obidvoch ich postrapatil po hlavách.

"Dobrú noc," zaželal im.

"Aj tebe oco," povedali jednohlasne. Všetci sa usalašili na svojich miestach a v izbe zavládlo hrobové ticho, nie však nadlho.

"Mne sa ešte nechce spať," zamrmlal pochvíľke Meiyo.

"Ani mne," pridal sa Mamoru.

"Čo keby nám oco porozprával príbeh," pozreli dole na Ichiga a ten znovu prekvapene zažmurkal.

"Aký príbeh?" Nechápal.

"O tom ako si bol zachrániť mamu, keď ju uniesol strýko Byakuya," vyhŕkol Mamoru.

"Čože? Ale ja neviem ako ho vám mám porozprávať," zašepkal rozpačito. Nevedel ako im ho podáva jeho staršie ja. Čo ak to povie naprd? Navyše isto to musel nejak pozmeniť, aby vynechal násilie a krv.

"To je pravda, nuž, tak ti ho porozprávame my," uškrnul sa Meiyo a Mamoru začal horlivo prikyvovať.

"Mami poď sem k nám," zakričali na Rukiu a tá si s úsmevom ľahla k ním a obidvoch ich objala, každého z inej strany. Ichigo sa posadil a pozrel na nich.

"Všetko to začalo, keď bol strýko Byakuya ešte šiši..." začal s rozprávaním Meiyo a potom ho vystriedal Mamoru. Ichigo a Rukia ich v tichosti počúvali s veľkými úsmevmi na perách a obidvaja si želali jediné, aby sa táto chvíľka nikdy neskončila.