The Prisoners (36.Kapitola)

36.Kapitola

---

"Prestaň!" Postavila sa mu do cesty Shandris a Grimmjow na ňu prekvapene pozrel. Niečo sa zmenilo. "Grimmjow! Shandris!" Kričala už z diaľky Tsuki. "Nechoď sem!" Vyštekol na ňu Grimmjow, ktorý sa bál, že po nej Toushirou skočí, ale ten sa ani nepohol. "Tsuki povedz Grimmjowovi, že Toushirou ti neublíži!" Nástojila Shandris a Tsuki zastala. Prešla pohľadom zo Shandris na Toushira, ale pochvíľke sa uškrnula. "Grimmjow počul si." Povedala a jemu skoro sánka padla až k zemi. "Ale..." Okamžite sa chystal protestovať, ale ona len pokrútila hlavou a chytila ho za ruku. "To stačí, ste predsa s Toushirom kamaráti, nemali by ste sa takto k sebe správať. Ospravedlňte sa jeden druhému, vyrozprávajte sa pri pive a my so Shandris si zatiaľ pozrieme nejaký film." Tentokrát potiahla Shandris preč. Obidvaja zostali naštvane hľadieť do zeme až to Toushirou nevydržal. "No dobre! Tak prepáč, že som ti chcel zabiť priateľku!" Vybuchol.

"OK. Prepáč, že som chcel zabiť teba." Vyšlo aj z Grimmjowa a obidvaja si vzdychli. "Poď, pôjdeme si dať to pivo a potom sa nasťahuj naspäť a Toushirou..." Grimmjow znovu pozrel do zeme, ale potom mu venoval krátky pohľad. "Ty nie si sám, povedal som to len preto, aby som ťa naštval." Zamrmlal a Toushirou sa uškrnula. "Ja viem." Zašepkal.

"Ale mal by si vedieť, že ty s takýmto správaním zachvíľku sám skončíš." Podotkol a Grimmjowovi navrela na čele žila. "Ty sa máš, čo ozývať! Ach, to nie je ani možne! Ty proste..." Nahlas hromžil zatiaľ čo Toushirou sa schuti smial. "Grimmjow, nechajme to už tak. Čo sa stalo, stalo sa. Naozaj...ja už neublížim Tsuki ani Shandris." povzdychol si a pohol sa vpred. "To som rád... Takže opäť kamoši." chytil ho Grimmjow za plece. "Jasne, ale tu ruku už môžeš dať preč, lebo si o nás budú myslieť, že sme buzeranti." obaja sa uškrnuli a potom im prebleskla v hlave predstava. "Fuj, Toushirou ty hovado, teraz sa mi bude o tebe snívať!" chytil sa Grimmjow za hlavu a on sa opäť rozosmial. To už aj po chvíli Grimmjow.

"Tsuki-chan, myslíš že sa nepozabíjajú???" spýtala sa jej s obavami v hlase Shandris. "Hm...keď sa tak po nich pozerám, vypadá to, že sa smejú. Takže asi nie." pousmiala sa na ňu.: "Ale....Shandris, prečo si za nim bežala??" Zastala.: "No...vieš...." pozrela do zeme.: "Ono to...proste...."

"Ty si sa doňho zamilovala??" spýtala sa jej a Shandris po nej prekvapene pozrela.: "Nie!! Nezamilovala ono je to ináč, ja, ja...ja neviem!!" chytila si nešťastne hlavu. "Lebo ak nie, dúfam, že ťa ta tvoja dobrota a súcit raz nezabijú.... A dúfam, že ti neublíži... Pretože...ja ťa už nechcem vidieť trpieť, vieš. Už si si toho veľa zažila."

"Myslím, že teraz mi už neublíži." trocha sa pousmiala a Tsuki ju chytila za ruku. Obe sa po tichu vrátili domov a pustili si film. Síce medzi nimi neprešlo ani jedno slovko, obe vedeli, že ta druhá je šťastná a sem tam sa na seba aj usmiali.

Grimmjow si spokojne odgrgol a Toushirou si odpil z pohára. "Tsuki povedala pivo, nie....čo to máš? Granko??" nakukol mu do pohára na čo Toushirovi navrela žila na čele.: "Ja ti dám granko!!!" oblial ho s celým obsahom džúsu. "Wuaaa!!! Voda!!! Kurva ja ťa zastrelím!!" v tom si všimol pri okne pavúka a Toushirou sa celý naježil.: "Choď s tou chlpatou 5-okou potvorou preč!!!" utekal pred vysmiatym Grimmjowom celý bledý.

Film bol už takmer u konca a vonku prevládala hlboká tma.: "Aké to je čakať dieťatko?? Vieš mne keď sa to stalo tak som bola tak mimo, že vlastne ani som si to nestihla uvedomiť. Brala som ho ako niečo už dávno mŕtve akoby som ani tehotná nebola." začala sa zvedavo po dlhej dobe vypytovať. "Huh?? No vlastne....cítim ho..." položila si pod bruško obe ruky.: "Je to veľmi zvláštny pocit, časť teba....malé žiariace svetielko, ktoré sa vola život. A ešte keď Grimmjow príde a pohladká ma zaň, cítim sa ako niekto nesmierne šťastný a mocný, niekto kto dáva život. Ja to neviem povedať čo cítim..."

"Tsuki!" so vzlykmi ju objala.: "Mne to je tak veľmi ľúto, že som ho zabila. Začína to bolieť...." vyhŕkli jej slzy a Tsuki ju tuho objala.: "To bude dobre..."

"Sme doma!!!" v tom sa ozval Grimmjow a Toushirou pribehol pohotovo ku Shandris.: "Cítil som jej...prečo plačeš??" Odlepila sa od Tsuki a utrela si slzy.: "To sú slzy šťastia!" na silu sa zasmiala a všetci po nej zamračene pozerali. "Asi by som sa mal poštekliť pod pazuchou aby som sa zasmial." zamrmlal Grimmjow. "Ehh...to je v pohode idem sa napiť!" rýchlo utiekla do kuchyne a Toushirou sa otočil za Shandris. Najradšej by šiel za ňou ale on vedel prečo je smutná. Vedel si to domyslieť. Ublížil jej, aj keď mu odpustila, jej duša bude už navždy zranená. "Chce to čas...veľa času." vzdychla si Tsuki a vyčítavo pozrela na Toushira. "Grimmjow?? Môžem sa porozprávať s Tsuki? Neublížim jej." Ten naňho zazrel.: "Ako mal by si chvíľu počkať s kým bude moja dôvera plne nabitá nie?? Verím ti ale aj nie."

"Grimmjow to je dobre. Keby niečo zakričím, ale to isto nebude potrebné." ozvala sa Tsuki a on sa na chvíľu zamyslel.: "Tak fajn, ale budem za dverami!" ukázal si prstami na svoje oči a potom na Toushira, že ho bude sledovať. Potom zavrel.

"Chcel by som sa ťa niečo spýtať." začal a Tsuki naňho pozrela.: "Teraz by si mal ísť za Shandris a sekať dobrotu nie tu so mnou vykecávať."

"Ja viem hneď ako mi odpovieš pôjdem za ňou. Ale toto mi nejde do hlavy. Akoto, že si mi v boji zlomila meč?? Akoto, že si niektoré moje útoky blokla s takou ľahkosťou?" Nastalo hrobové ticho, v ktorom Tsuki sťažka preglgla. "No...ja..." Jej myseľ pracovala na plné obrátky až si nakoniec vzdychla a chytila ho za plecia. "Čo je?" Z jej vážneho pohľadu bol akýsi nesvoj.

"Vyrastala som v najchudobnejšej časti Rukongaia, keď mi zabili rodičov musela som sa starať sama o seba. Aj keď som sa potom stretla so Shandris naďalej sme sa museli len my dve o seba starať. Až do svojich trinástich kedy sme nastúpili na Shino Akadémiu. To človeka poriadne zocelí." Šepkala.

"No dobre, ale nie tak, aby holou rukou zničil zanpakuto!" Protestoval a ona sa zrazu bolestivo chytila za brucho. "Čo...čo je?! Do kelu! Ja za to nemôžem!" Odskočil od nej. "Ja viem...len ma zanes do postele." Kvílila a on tak rýchlo činil. Zodvihol ju na ruky a roztreskol dvere, kde takmer prevalcoval Grimmjowa. "Čo si jej spravil?!" Zavrčal na neho Grimmjow, ktorý si ju okamžite privinul do svojho náručia. "Nič mi nespravil! Prišlo mi mdlo!" Vložila sa do toho a on na ňu prekvapene pozrel a vybral sa s ňou do spálne. "To je divné. Nič som necítil. Žiadnu slabosť, bolesť alebo tak." Šomral. "To preto lebo mi nie je zle." Šepkala, keď si už bola istá, že sú ďaleko od Toushira. "Začal sa ma vypytovať na to ako sa mi podarilo zlomiť mu meč. Lepšia výhovorka ma nenapadla." Dodala na svoju obhajobu lebo na ňom videla, že sa chystá spustiť dlhý poučný rozhovor o tom, že využívať takto tehotenstvo nie je dobré. "Tche, mohlo ma napadnúť, že bude do toho rýpať. Snáď na to skoro zabudne." Šepkal aj on trošku podráždene. "Myslím si, že mu to nebude dať ani zaspať, ale na druhú stranu vďaka Shandris by to mohol vypustiť z hlavy." Uškrnula sa a on ju zatiaľ položil na posteľ. "Dúfajme." Zamyslene si chytil bradu a potom sa k nej zvalil a položil si hlavu na jej bruško. "Maličké je každým dňom silnejšie." Prehodil veselo a keby mohol priadol by. Malý ohník v jej tele veselo pulzoval, pretože dieťatko vedelo, že mu je otec nablízku. "To je úplne skvelé, ale vieš Grimmjow dlho ma niečo trápi..." Grimmjow pozrel do jej zachmúrenej tváre. "Prečo tak Aizen veľmi trvá na tom, aby mali Arrancari so Shinigami deti?" Spýtala sa a on sa zamračil, pretože táto otázka zožeria dlho aj jeho.

Toushirou si vzdychol a vybral sa za Shandris. Teraz chcel vyriešiť pocit ktorý u nej cítil, pocit smútku. "Shandris???" prehovoril na ňu keď vošiel do kuchyne. "Áno??" otočila sa za nim. Sedela za stolom a v ruke držala pohár s vodou. "Môžem byť pri tebe??" podišiel k nej. Chcel byť, ale...niekedy sa za to úplne hanbil. Kvôli tomu čo jej spravil. Nemohol sa s tým vyrovnať. "Môžeš..." sklonila zrak a Toushirou si k nej prisadol. Predstavil si tu chvíľu, keď za nim pribehla a keď ju....pobozkal. Túžil to zažiť opäť. Priťahovala ho ako magnet, ale to čo jej spravil ho odrádzalo. Nevedel čo jej má povedať. Ma ju utíšiť? Ale ako keď on je jej prekliatím. "Nudím sa..." sklesnuto mu povedala. "Čo chceš robiť?? Spravím pre teba čokoľvek. Aspoň aby si trocha bola šťastná..." "Vieš...možno sa mi to zdá, ale od vtedy keď sa to medzi nami stalo to....že." položila si ruku na pery.: "Si ma pobozkal mám pocit, že viem čo cítiš. Asi to je poriadna blbosť....veď to nie je..." "Je." prerušil ju.: "Aj partnerky dokážu cítiť pocity partnera, hlavne ak sú citlivé a ty mi prídeš, že vieš vnímať vnútro druhých...tým, že som si ťa označil som to ešte u teba viac ku mne priblížil. Takže....kludne môžeš.... A...to čo si dnes spravila, ešte nikdy som nepocítil tak krásne teplo v srdci. Cítil som sa sám, monštrum, ktoré nemá právo na život a ty si mi odpustila." dal sa k nej tesnejšie.: "Veľmi ťa túžim pobozkať...."

Pozrela mu do oči.: "Tak...t-tak to sprav..." nabrala trocha červene. Jeho bozky boli sladké a nežné. Stále na ne myslela a túžila po nich. Obaja túžili po utíšeni z minulosti. Nesmelo ju pohladkal po líci na čo Shandris znervóznela a pomaly sa k nej priblížil až pery spojili v bozk. Obaja dali doňho celú dušu a vychutnávali si vlhko pier toho druhého aspoň pár minút.