King of Nightmares (3.Kapitola)

Po dlhom čase konečne posledná kapitola. Veľmi sa ospravedlňujem, že to tak trvalo,a le dúfam, že sa vám bude páčiť :-)

3. Kapitola

---

V tú noc som sa do ríše snov nedostala. Ani noc potom. Doktori tvrdili, že to moje náhle odpadnutie mohlo byť z únavy, pretože výsledky nič neukázali. Bolo mi jedno čo výsledky prinesú alebo nie, jediné, čo mi vŕtalo hlavou bolo prečo sa nemôžem dostať do sveta nočných môr.

Prešiel týždeň, potom ďalší a ďalší až bol koniec mesiaca a kráľ nočných môr sa ani raz neukázal, ani raz som sa nedostala do jeho sveta. Bez jeho prítomnosti som znovu začala upadať do tej čiernej temnoty, v ktorej som nič necítila. A vtedy keď som si uvedomila, že môžem o všetko znovu prísť, že môžem prísť o neho ovládol ma pocit, ktorý som cítila len vtedy, keď som kráľa nočných môr videla smutného s tým prázdnym pohľadom v očiach... strach.

Áno, niektorí ľudia tvrdia, že sa ničoho neboja. Klamú, pretože všetci sa bojíme jednej a tej istej veci... že stratíme tých, na ktorých nám najviac záleží. To je strach každého jedného človeka na zemi, pretože keď nás opustia naši najbližší, tých ktorých milujeme, zrazu zostaneme sami. A samota bolí.

Mesiac potom, čo sa mi nepodarilo dostať ku kráľovi nočných môr ma v spánku navštívil niekto iný. Kráľovná snov Orihime. Stáli sme oproti sebe na nádhernej lúke posiatej nádhernými striebornými kvetmi, ktoré v tme žiarili ako jasné hviezdy. A ona sa v tých jasných hviezdach vynímala ako bohyňa, ako anjel, vždy bola prekrásna. Jej modré šaty a karamelové vlasy tancovali v rytme vetra. No niečo chýbalo. Jej zvyčajný úsmev. Takúto zachmúrenú a vážnu som ju ešte nevidela.

"Všimla som si, že sa snažíš dostať do sveta nočných môr," prehovorila pochvíľke. Neodpovedala som.

"To, bohužiaľ, nie je možné. Ten svet bol pre teba navždy zatvorený," povedala a moje oči sa rozšírili úplným šokom.

"Prečo?" zašepkala som pochvíľke.

"To, že si trávila tak veľa času v jeho svete a že ťa kráľ nočných môr akceptoval ťa sám ten svet začal vnímať ako bytosť, ktorá tam patrí. Ale nemôžeš patriť zároveň do sveta živých a aj ríše snov, a preto ťa prestal svet ľudí akceptovať a snažil sa vymazať tvoju existenciu. Stávala si sa pre neho bytosť, ktorá tam nepatrí," vysvetlila mi to a ja som cítila ako veľmi som zbledla.

"To znamená, že už nikdy neuvidím Ichiga?" Zašepkal a som a ona prikývli.

"Je mi to ľúto Rukia, ale tak to musí byť," zašepkala, ale ja som to odmietla prijať.

"Nie!" Zvrieskal som, rozbehla sa k nej a chytila ju za plecia.

"Predsa musí byť nejaký spôsob! Ja bez Ichiga nemôžem byť! Bez neho zostanem zase sama! Nemôžem ho stratiť," do očí sa mi nahrnuli slzy.

"Je mi to ľúto Rukia," zašepkala a moje nohy sa tak roztriasli, že som sa viac na nich nedokázala udržať. Padla som na zem a veľmi som sa rozplakala. Mala som pocit, že som o všetko prišla, že mi všetko zobrali. Plakala som tak veľmi, že som nedokázala chytiť ani dych. Srdce ma bolelo od toľkého smútku a strachu, nechápala som to, v sne by ťa predsa nič nemalo bolieť tak prečo mám pocit, že sa moje srdce zachvíľku roztriešti? Prečo práve ja? Prečo práve ja v reálnom živote nič necítim a v snoch ma zaplavuje naraz toľko pocitov?

Orihime sa ku mne sklonila a silno ma objala.

"Rukia naozaj tak Ichiga miluješ?" Spýtala sa ma.

"Áno," odpovedala som medzi vzlykmi.

"Potom je tu niečo, čo by som pre teba mohla spraviť," zašepkala.

Bežala som svetom nočných môr neustále zakopávajúc o svoje fialové šaty. Dobehla som až k záhrade plnej zvädnutých ruží, kde som sa mu vyznali z lásky, vtedy tie ruže ožili a znovu nabrali krásny krvavočervený odtieň, ale teraz? Boli zase mŕtve, ale až tak, že keď som sa ich dotkla rozsypali sa na prach. Poobzerala som sa dookola, ale nikde som ho nevidela.

"Ichigo!" Zakričala som a začala som prechádzať záhradou. Ani neviem ako dlho som ho tam hľadala, keď z ničoho nič zafúkal ostrý a studený vietor, ktorý sa mi zaryl pod kožu. Z nejakého dôvodu bol ten vietor veľmi bolestivý, cítila som z neho samotu. Všetky ruže sa po jeho dotyku zmenili na čierny prach, ktorý zavialo niekde do neznáma. Zo záhrady zostala len pustatina pokrytá tým čiernym prachom a vtedy som ho zbadala. Sedel tam uprostred na tróne so sklonenou hlavou. Kráľ nočných môr, ktorého sa všetci báli a ktorého všetci nenávideli, všetci okrem mňa.

Rozbehla som sa k nemu a silno ho objala.

"Ichigo myslela som, že ťa už nikdy neuvidím," zašepkala som, no on my neodpovedal ani mi objatie neopätoval.

Prekvapene som na neho pozrela a s hrôzou zistila, že jeho nádherné hnedé oči sú zase prázdne, bez lesku života. Boli sklenené ako oči bábiky, nehybne pozerajúce do zeme.

"Ichigo, čo sa stalo?" Spýtala som sa, ale on neodpovedal.

"No tak Ichigo!" Zatriasla som s ním, stále nič. Cítila som ako prepadám panike, strácal sa mi rovno pred očami. Prečo? Prečo teraz, keď som konečne mohla zostať s ním? Stále dookola som opakovala jeho meno, triasla s ním, dokonca som mu zodvihla aj bradu, aby mi hľadel rovno do očí, ale on... mala som pocit ako keby na mňa hľadel niekto mŕtvy. A vtedy som si spomenula na noc kedy som prišla o obidvoch svojich rodičov. Všade okolo bola krv a ja som na nich kričala, aby vstali, aby tam neležali, no oni na mňa bez žmurknutia upierali tie sklenené mŕtve oči.

Zrazu som si uvedomila, že plačem. Slzy mi stekali lícami až k perám a ja som cítila ich slanú chuť.

"Ichigo nenechávaj ma tu samú, prosím," zašepkala som trasúcim sa hlasom.

"No tak Kráľ nočných môr preber sa!" Zvrieskla som.

"Prečo ma všetci nenávidia?" Zašepkal z ničoho nič nespúšťajúc mŕtve oči zo zeme.

"Ja som si tento osud nevybral, nechcel som byť Kráľ nočných môr. Prečo musím byť stále sám?" Spýtal sa.

"Ichigo, ale ty nie si sám! Máš mňa! Ja sa ťa nebojím alebo si už zabudol na to, čo som ti povedala? Milujem ťa Ichigo, naozaj ťa milujem a nebojím sa ťa, ja len... bojím sa, že o teba prídem. Mám strach, že ťa stratím naozaj sa toho veľmi bojím," zavzlykala som a položila si hlavu na jeho nohy.

"Prosím neopúšťaj ma," zašepkala som. To bolo prvýkrát za tie dlhé roky, čo som si priznala strach. Nakoniec, aj ja som sa predsa niečoho bála.

Zrazu mi na hlave spočinula jeho ruka a ja som k nemu zdvihla zrak. Jeho hnedé oči boli zase plné lesku a života. Do nosa mi udrela omamná vôňa ruží. Zase kvitli v celej kráse všade naokolo.

"Rukia čo tu robíš?" spýtal sa a ja som ho objala. Konečne mi objatie vrátil a silno ma vo svojom náručí zovrel.

"Ako si sa sem dostala?" Spýtal sa, keď sme sa z objatia pustili.

"Orihime, prerušila tvoju pečať," povedala som.

"Ale to znamená, že si v skutočnom svete zomrela," zašepkal s hrôzou a ja som prikývla.

"Rukia prečo?" Dlaňou sa dotkol môjho líca a zotrel mi posledné stopy sĺz.

"Pretože ťa milujem," chytila som jeho dlaň, ktorá zostala na mojom líci.

"Nevadí mi, že som v skutočnom svete zomrela, pre mňa aj tak nebol skutočný. Tu s tebou som žila ozajstný život, len tu s tebou môžem byť šťastná. Už nikdy nebudeme sami, ani ja a ani ty," pozrela som do jeho očí a jeho šokovaný výraz pochvíľke znežnel. Chytil ma do náručia posadil si ma na nohy.

Chvíľku mi palcom prechádzal po dolnej pere a potom ma pobozkal. Najprv nežne, potom dravo. Zavrela som oči a vychutnávala si ten bozk plnými dúškami. Keď sme sa od seba oddelili oprel si svoje čelo o moje.

"Rukia ďakujem ti, za všetko," zašepkal a ja som pokrútila hlavou.

"To ja ďakujem tebe," znovu som ho nežne pobozkala.

Odvtedy má kráľovstvo nočných môr dvoch panovníkov. Kráľa a kráľovnú. Odvtedy ani jeden z nás nemusí viac čeliť svetu sám. A strach z toho, že by som niekedy prišla o Kráľa nočných môr sa navždy pominul.