God Eater (9.Kapitola-part 2)

A je tu pokračovanie :-)

---

"Kto je to?" spýtal sa Peter.

"Eh...to som ja Kouta, chalani mi povedali, že si tu spolu s Bibi tak som sem prišiel lebo...nemám náladu byť sám," povedal smutne. Peter pristúpil k dverám a otvoril ich.

"Ahojte," usmial sa na nás. Keď som ho zbadala, keď som uvidel ten smutný úsmev znovu ma premohol smútok a zase som mu podľahla. Zavzlykala som a vrhla som sa mu do náručia. Vošiel so mnou dovnútra a tiež sa rozvzlykal.

"Hej no tak neplačte, neplačte...nepla..." Petrov hlas sa zlomil a tiež nás objal. Jeho plač bol tichý, vždy taký bol a o to viac bol bolestivejší. Stáli sme tam, objímali sa a plakali ako malé deti, ktoré stratili otca a zrazu nevedeli, čo majú robiť lebo zistili akí je svet krutí, akí sú ľudia krutí a ich otec tu viac nebol. Nebol tu, aby ich chránil pred tým zlom. Museli sa postaviť na vlastné nohy a vysporiadať sa s tým bez neho. A bolo to pre nich tak ťažké, bolo to pre nás tak ťažké, bolo to tak ťažké bez Rindouva.

Až teraz som si uvedomila akú ťarchu niesol na svojich pleciach, aby nás ochránil a teraz tá ťarcha nechtiac dopadla na nás a my si s ňou nedokážeme bez neho poradiť.

Rindou, prosím, vráť sa...nenechávaj nás samých.

Bolo už neskoro večer. Všetci traja sme ležali na Petrovom rozloženom gauči vyčerpaní plačom. Ja som ležala medzi nimi dvoma.

"Bože, to bolo trápne, smoklili sme ako slečinky," vzdychla som si.

"Ježiš, ani nehovor. Kouta už nie sme viac chlapi," zašomral Peter a Kouta sa konečne zasmial.

"Toto sa nikto nikdy nemôže dozvedieť," vyhlásil Kouta.

"Samozrejme, že nie. Nemohla by som sa viac ukázať medzi ľuďmi," povedala som

"Čože ty, ale my! Ty si oprávnená smokliť, si baba, ale mi s Koutom?! Týmto tempom moja mužnosť zmizne," zatiahol dramaticky Peter.

"Mužnosť? Ty si všetko len nie mužný," poznamenala som sarkasticky a Kouta sa znovu zasmial.

"Ti dala Peter," povedal a ten mi za trest rozstrapatil vlasy na čom sa zase Kouta začal výborne smiať. Tak som rozstrapatila vlasy aj jemu, aby mu nebolo ľúto. Začali sme si navzájom ničiť beztak už dosť zničené účesy a pritom sme sa nahlas smiali. Nakoniec sme si znovu unavene ľahli.

"Viete som rád, že som vás stretol. Ste tí najlepší kamaráti akých som kedy mal," povedal s úsmevom Kouta a my sme sa obidvaja na neho vyškerili.

"Ďakujeme," povedali sme mu jednohlasne,

"Aj ty si ten najlepší kamoš akého sme kedy mali," dodal Peter.

"Presne," pridala som sa. Kouta sa zase slabo zasmial a potom zavrel oči.

"Som veľmi unavený môžem spať tu?" spýtal sa.

"Samozrejme," zašepkal Peter a podal mu deku, ktorú mal navyše.

"Aj ja tu spím," vyhlásila som.

"Dobre," hodil mi plachtu a on sa prikryl svojou perinou.

"Dobrú," zašepkali sme si navzájom a pochvíľke, úplne zničený týmto dňom, sme zaspali.

Ráno ma zobudilo nepríjemné trieskanie na dvere. Posadila som sa pozrela na obidva strany, chalani spali ako zabitý, úplne ten buchot ignorovali.

"Peter!" zajačal niekto spred dverí.

"Hej, prasiak vstávaj!" Potriasla som s ním a on niečo zamrmlal. Nato sa posadil aj Kouta.

"Peter otvor nám!" zakričal znovu ten chalan.

"Už idem, už idem," došuchtal sa k dverám, ktoré potom otvorili.

"Je tu s tebou Biba? Všade ju hľadáme!" vyhŕkli a ja som vykukla spoza Petrovho chrbta.

"Čo sa deje?" spýtala som sa ich. Poznala som ich všetkých troch. Často s nimi a s babami z môjho poschodia hrávame rôzne spoločenské hry alebo len tak sedíme pred telkou v spoločenskej miestnosti a pozeráme film.

"Niečo sa vo vašom oddiely stalo. Teda skôr Soma, on..."

"Soma!" zvrieskla som úplne naštvaná. Sedel na zábradlí, ktoré sa nachádzalo na streche budovy. Ani sa na mňa neotočil, čo ma vytočilo ešte viac. Priskočila som k nemu a šklbla mu ramenom.

"Nedotýkaj sa ma," zavrčal.

"Čo to má znamenať?! Prečo si sa pobil s Takashim?! Veď si mu zlomil nos a rozbil hlavu! Si ty vôbec normálny?! Doktorka mi povedala, že keby ťa ostatní nezastavili dobil by si ho k smrti. Teraz leží na ošetrovni s otrasom mozgu!" rozčúlene som rozhodila rukami, ale on mi na to nič nepovedal ani sa mu len neuráčilo na mňa pozrieť.

"Tak sa mi aspoň, do čerta, pozri do očí!" zvrieskla som a znovu som ho silno potiahla za rameno. Otočil sa na mňa a venoval mi svoj opovržlivý pohľad. No ja som za ním zbadala záblesk smútku a tak som sa snažila ukľudniť.

"Soma ja viem, že sa ťa veľmi dotkla smrť Rindouva, každého z nás to zasiahlo, ale takto sa smútok nevybíja. Na zahojenie bolesti sme tu my, tvoj oddiel, tvoji kamaráti, aby sme ti pomohli, podali pomocnú ruku. Prečo si radšej neprišiel za nami a neporozprával si sa o tom s nami? Veď za smútok sa netreba hanbiť..."

"Kamaráti, akí kamaráti? Prestaň byť naivná, ja priateľov nemám a už vôbec nie vás, ste len obyčajná banda hlupákov," to ma úplne šokovalo. Nemo som hľadela do tých modrých očí, ktoré ma s odporom sledovali. Prečo som ho vôbec ľutovala? Je to obyčajný bastard.

"Čo iné sa dalo čakať od arogantného, bezcitného chudáka ako si ty," zašepkala som naštvane a vybrala sa preč.

"Tak čo?" spýtal sa ma Kouta, ktorý práve vyšiel z ošetrovne, kde doteraz bol s tým chalanom Takashim, ktorého Soma zmlátil.

"Ani sa nepýtaj. Je to absolútny kretén," zašomrala som a Kouta si vzdychol.

"Je beznádejný, myslel som si, že sa s ním dá vychádzať, ale vždy, vždy keď sa mi zdalo, že sa so mnou aj chce kamarátiť, z ničoho nič sa začal správať odporne. Zabudni na to ten chalan si v živote nenájde kamošov, je to stratený prípad," mávol rukou a ja som si vzdychla.

"Kde je vlastne Peter?" spýtala som sa.

"Išiel za svojim oddielom. Líder ich volal. Rozmýšľal som...mali by sme ísť pozrieť Alisu," povedal a ja som prikývla.

"Máš pravdu, ale včera mi vôbec neotvárala," znovu som si vzdychla.

"Tak to skúsime teraz," usmial sa.

Zaklopali sme na dvere, ale nič.

"No tak Alisa otvor nám. To sme my, Kouta a Bibi," pokúšal sa ju prehovoriť Kouta.

"Nemôžeš tam byť večne zatvorená," dohováral jej ďalej.

"Kouta má pravdu, otvor nám. Môžeme sa o tom porozprávať, no ak sa o tom nechceš rozprávať tak sa nemusíme, ale otvor nám prosím ťa. Máme o teba strach," pridala som sa aj ja.

"No tak Alisa, prosím," poprosil aj Kouta. Na to sa dvere konečne otvorili. Alisa na nás pozrela s veľkou bolesťou a zármutkom a my sme ju obidvaja objali. Vošli sme s ňou dovnútra, aby sme nelákali zvedavé pohľady.

"Neboj bude to v pohode, len sa vyplač. My sme včera tiež revali. Ja, Bibi a Peter, keby si nás videla, malé deti sa mohli kľudne strčiť. Toľko sopľov zo mňa vyšlo až strach," rozprával jej Kouta a ona sa pomedzi plač slabo zachichotala.

"No fuj, Kouta! Takéto reči pred dámami rozprávať," pustili som Alisu z objatia a s úškrnom som ho slabo buchla do pleca.

"To nevadí, som rada, že ste tu a Kouta, keď sme pri tých sopľoch, nehnevaj sa na mňa, ale usmoklila som ti vestu," šepkala mu do pleca a on sa zasmial.

"V pohode, tá už zažila aj horšie veci," povedal. Alisa sa pustila z jeho objatia a začala si utierať slzy. Všimla som si, že má na stolíku vreckovky a tak som jej ich podala. Vďačne si ich zobrala a vysmrkala sa.

"Tak poď, pôjdeme na čerstvý vzduch," začala som jej zo zeme zbierať oblečenie lebo na sebe ešte stále mala slabo modré pyžamo.

"Nechcem ísť von. Všetci sú na mňa naštvaní a ja sa im ani nečudujem," žmolila vreckovku.

"Nemajú byť prečo! Ty za to nemôžeš! A ak si to myslia tak sú to riadni kreténi! Kašli na nich my si ťa zastaneme," hovoril jej horlivo Kouta a ja som prikývla.

"Má pravdu, sme predsa kamaráti," usmiala som sa na ňu a podala jej veci. Úsmev mi opätovala a vzala si ich.

"Ďakujem vám," zašepkala a bežala sa do kúpeľky prezliecť.