God Eater (7.Kapitola-part 2)

A je tu pokračovanie :-)

---

Sakuya ticho sedela vedľa mňa. Cítila som jej zúfalstvo, strach a bolesť. "Sakuya." Zašepkala som a silno ju objala. Bolo mi do plaču, ale držala som to v sebe, bola to jedna z vecí, ktorú ma život alebo skôr rok s tyranom naučil. Tiež ma silno objala. "Som v poriadku Biba nerob si starosti ako je na tom Alisa?" Spýtala sa. "Nebola som s ňou dlho. Stále spí," Povedala som a ona prikývla.

Bol to týždeň od zmiznutia Rindoua. Situácia bola otrasná. Po zjavení sa toho divného Aragamiho sa ostatní Aragami zbláznili. Začali napádať mestá a skrýše ľudí. Bolo ťažké zatlačiť ich naspäť. Aj anti-aragami bariéry okolo miest mali problém taký veľký útok vydržať. Všetky tímy, vrátane toho nášho, boli stále v teréne a s útokmi bojovali. Vzhľadom na situáciu a na silu neznámeho Aragamiho, ktorý Rindouva napadol Johannes nemal prístupných bojovníkov, ktorých by mohol vyslať na jeho záchranu a malú skupinku tam odmietal poslať lebo sa bál, že by prišiel len o viac ľudí.  

Situácia sa začala ukľudňovať až tento deň.

Sakuya sklopila zrak.

"Neboj Sakuya prehovoríme Tsubaki a ak to bude potrebné zájdeme za Johannesom, aby nás pustil pomôcť mu." Povedal rozhodne Kouta. "Idem hneď aj pohľadať Soma a skočíme za jeho tatkom." Zašomral a rozbehol sa preč. Pozrela som na Sakuyu a pokúsila som sa o úsmev, ale moc mi to nevyšlo. "Aj ja sa k ním pridám len sa ešte zastavím za Alisou." Povedala som a ona prikývla. "Ja tu tiež nebudem len tak nečinne sedieť, idem za Tsubaki, aby nám to povolila." Povedala. Chcela som ju zastaviť, aby si odpočinula, ale videla som, že to nemalo cenu aj tak by išla.

"Dobre." Zašepkala som. Ona sa vydala k východu a ja o pár postelí ďalej, kde ležala Alisa. V ruke mala napojenú infúziu, ešte spala. Vzdychla som si a sadla k nej. Čo sa to tam preboha stalo? Bola tak vystrašená. To bolo pochopiteľné, to monštrum som síce nevidela, ale znelo fakt hrôzostrašne, ale prečo? Prečo nepomohla Rindouvovi? Nešťastne som si skryla hlavu do dlaní, ale potom som znovu na ňu pozrela. Nemôžem ju z toho obviňovať. Neviem čo sa tam stalo. Pomaličky som jej chytila ruku a silno ju stisla. V tom som zacítila niečo zvláštne. Od ruky až k hlave mi prešiel akoby slabučký elektrický prúd a všetko sa rozplynulo. Celá miestnosť zmizla a nahradilo ju nejaké tmavé malé miestečko. Prekvapene som zažmurkala. Čo to má byť? Nebodaj som odpadla?! Pozrela som sa najprv na ľavú stranu, kde bola iba drevená stena a potom na pravú. To čo som uvidela ma v prvom momente úplne vystrašilo a potom úplne šokovalo. Vedľa mňa sa krčila malá Alisa. Mohla mať tak okolo šesť. Vedela som, že je to ona podľa tých zvláštnych pieskových vlasov. Chcela som sa jej dotknúť, ale ruka mi prešla skrz ňu. Celá sa triasla a snažila sa udržať plač. Vtedy som si uvedomila, že sme v skrini. Bez mihnutia oka celá vydesená sledovala cez malú štrbinku v dverách skrine niečo načo som zle videla. Trošku som sa k nej naklonila a moje telo prešlo skrz ňu. Bolo to zvláštne a možno, že by ma to aj vydesilo, ale v štrbine medzi dverami skrine som zbadala niečo čo ma vydesilo ešte viac. V izbe sa nachádzali dvaja Aragami, ktorí práve trhali na kusy nejaké dve ľudské telá. Alisa ticho zavzlykala. "Mama, papa." Zašepkala a mne netrvalo dlho kým som si to spojila dokopy. Boli to jej rodičia. V tom ma oslepilo silné svetlo a ja som sa ocitla znovu v nemocnici. Preľakane som pustila Alisinu ruku a zošokovane som sa zdvihla zo stoličky. Moje prudké zdvihnutie ju prevrátilo a ona s hrmotom pristála na zemi. "Do čerta." Zašomrala som a chytila si ruku, v ktorej som ešte stále cítila mravčanie. "Biba?" Z premýšľania ma vytrhol Alisin prekvapený hlas a ja som na ňu vybúrane pozrela. "Videla si smrť svojich rodičov." Vyhŕklo zo mňa ešte skôr ako som si stihla uvedomiť bolestivú realitu tých slov, ktorá ju ostro zasiahla do srdca. Smutne pozrela na druhú stranu a ja som si zakusla do pery. "Vieš..." Začala po veľmi dlhej chvíľke ticha. "Mohla som Rindouvovi pomôcť. Chcela som, ale spomenula som si na tú noc, kedy... kedy som o všetko prišla a..." Hlas sa jej zachvel a ja som si všimla ako sa snaží potlačiť slzy. "Bála som sa. Tak strašne som sa bála a nebola som...nebola som schopná ničoho, keď sa tá strecha zrútila a jeho...to tam uväznilo a...je to moja chyba, kvôli mne je Rindou...." Ani ona nedokázala vysloviť to slovo, ktorého sa celý náš oddiel stránil. Akoby sme tým, že ho nevyslovíme zabránili tomu čo bolo veľmi možné a udržovali ho medzi nami. No aj keď to slovo nikto nahlas nepovedal stále krúžilo okolo nás, nieslo sa nám pri ušiach a usádzalo sa nám v hlave ako tá najpravdepodobnejšia a najhrôzostrašnejšia možnosť. "Prepáčte, prepáčte..." Šepkala

"Nemôžeš za to." Povedal som pokojným mäkkým hlasom. Pozrela na mňa cez zaslzené oči.

"Ale môžem." Protirečila mi.

"Mala si strach, pretože sa ti v minulosti stalo niečo veľmi strašné. Ja ten strach dobre poznám." Zdvihla som stoličku, sadla si k nej a rozpovedala jej príbeh, o ktorom vedelo tak veľmi málo ľudí. O tom ako som prišla kvôli Aragami o rodinu a dostala sa do pekla, z ktorého tak ako ma tam dostal ma aj vyslobodil Aragami, Vajra. Povedala som jej o tom ako som mu šťastne hľadela do očí a v duchu ďakovala. Tiež sa dozvedela o mojej prvej misii s Rindouvom, v ktorej ma pri stretnutí s Vajrom tiež zachvátil taký strach, že som sa nedokázala ani pohnúť. Po mojom rozprávaní zostalo ticho. Alisa sedela na posteli a mlčky hľadela pred seba. "Myslíš..." Zašepkala som a ona čakala, čo jej poviem.

"Myslíš si, že som monštrum?" Vyšla zo mňa tichučká otázky. Odpovede na ňu som sa vždy bála. Dievča, ktoré ďakovalo Aragami, dievča, ktoré sa ho bez strachu so šťastím dotýkalo akoby bol naozaj nejaký prekrásny anjel. To nerobia normálne dievčatá, to nerobia žiadny ľudia na svete, to robia len monštrá a blázni.

"Samozrejme, že nie!" Vyhŕklo z nej a ja som na ňu prekvapene pozrela. "Nie, naopak. Obdivujem ťa. Dokázala si sa postaviť svojmu strachu a bojovať..." Chvíľku sa odmlčala. Zrazu prudko vyletela z postele a strhla si infúziu, ktorú mala zavedenú v ruke. "H-hej, čo robíš? Ľahni..."

"Chcem byť tiež taká! Hneď teraz ideme za Johannesom, aby nám dovolil ísť pre Rindouva!" Začala sa prezliekať z nemocničného modrého oblečenia do svojich vecí. "Čo? Za Johannesom? Ale tam nás nepustia! A aj keby, pošle nás do čerta." Akoby moje slová ani nepočula. Nasadila si na hlavu kockovanú baretku a schytila ma za ruku. "No tak Alisa! Tam sa nedostaneme!" Vzpierala som sa, ale ona ma oduševnene ťahala ďalej až k výťahom. Chcela som jej zase niečo povedať, ale ona ma stopla.

"Pozri Johannesa som videla iba trikrát, ale pôsobil ako seriózny človek, ktorý si rád vypočuje svojich zamestnancov a vie, kde leží spravodlivosť. Viem, že nás tam nebude chcieť pustiť, pretože mu záleží na našom bezpečí, ale keby sme ho poprosili a urobili pár kompromisov možno by to povolil. Za pokus nič nedáme." A už sme stáli vo výťahu a mierili na šieste poschodie. Porazenecky som si vzdychla. Má pravdu za pokus nič nedáme. Nanajvýš nás bude len nenávidieť dokonca života. Uvedomila som si, že si nervózne okusujem nechty. Vždy som bola nervózna, keď som sa mala rozprávať s niekým vyššie postaveným ako ja. Keď som takej osobe chcela niečo povedať akoby som stratila reč, nevedela som sa vykoktať a len som si šepkala sama pre seba. Dobre už som sa s ním raz stretla, ale to bolo úplne pri inej príležitosti. Išlo len o zaradenie do oddielu a vtedy som prekypovala šťastím. Zastavili sme na šiestom poschodí, kde nás hneď stopli dvaja vysokí, svalnatí týpci v čiernych uniformách a s pištoľami zastrčenými po bokoch pása. "Kam ste sa vybrali? Tu nemáte, čo robiť. Okamžite sa vráťte." Povedal ten vyšší z nich.

"Musíme hovoriť s pánom Johannesom. Zistili sme niečo o tej oblude, ktorá sa objavila pri východných zrúcaninách." Povedala Alisa. Najprv som na ňu prekvapene pozrela, no potom som nemo zakývala hlavou na znak súhlasu. Teda, klamať vie dobre. Strážnici si tiež vymenili prekvapené pohľady a potom jeden z nich odišiel nakoniec chodby k Johannesovi do kancelárie. Ani nie o minútu sa vrátil.

"Pán Johannes vás očakáva." Povedal a my sme sa vybrali k veľkým čiernym dvoj dverám, na ktorých bol zlatý šabľozubý tiger krížený s levom. Strážnici ich otvorili, ale zostali vonku. My sme neisto vstúpili dovnútra. Johannes sedel za obrovským čiernohnedým pracovným stolom, na ktorom mal položené zopnuté ruky. Keďže mal zopnuté ruky priložené k ústam nemohli sme dobre vidieť ako sa tváril, ale nevyzeral nadšene. Asi čakal čo mu povieme, pretože v miestnosti bolo hrobové ticho a on na nás bez žmurknutia upieral medové oči. "V-viete ...my..." Začala som koktať a nakoniec som sa sekla. No tak Biba daj sa dokopy! Nadávala som si v mysli a potom som sa zhlboka nadýchla.

"Pane, my sme v skutočnosti prišli kvôli Rindouvovi. Prosím dovoľte nám ísť na to miesto a pomôcť mu." Sklonila som sa a Alisa nasledovala môj príklad. Dlho bolo ticho.

"Nechcem vám brať ilúzie, ale viete, že je veľmi pravdepodobné, že zomrel. Neprichádza nám od neho žiadne núdzové volanie o pomoc." Vyslovil nahlas slovo, ktorého sme sa tak báli. Pozrela som do jeho medových očí. "Neuverím tomu kým sa o tom sama nepresvedčím. Žiadam vás, aby ste nám dovolili tam ísť. On by sa tiež isto pre nás vrátil." Snažila som, aby sa mi hlas netriasol od plaču, ktorý ma zmáhal vždy, keď som si predstavila, že Rindou je možno...

"Bibiána je to moc nebezpečné. Je mi ľúto, ale nikto sa ešte s takým Aragami nestretol. Nevieme, čo je zač, nepoznáme jeho pravú silu. Nemôžem vám to dovoliť." Jeho pevný veliteľský hlas ma nachvíľku zastavil, akoby mi kázal, aby som sa so sklopenou hlavou vybrala preč, ale spomienka na Rindouva ten príkaz úplne odignorovala a prinútila moje ústa zase hovoriť.

"Ten Aragami tam už určite nie je a ak tam bude, sľubujem, že v tom momente sa hneď stiahneme a vrátime sa. Nebudeme s ním bojovať. Beriem si to na starosť a sľubujem vám, že ak tam bude utečieme." Nervózne som sa chytila veľkého červeného náramku na pravej ruke. Zase nastalo to nepríjemné a hlavne dlhé ticho.

"Bibiána Krandová..." Tým, že ma oslovil aj priezviskom ma trochu vystrašil. Postavil sa a podišiel ku mne.

"Na tejto misii sa stávaš dočasným lídrom tímu. Vkladám do teba veľkú dôveru tak ma nesklam." Povedal a moje oči sa rozžiarili šťastím. Chcela som ho objať, ale na to som odvahu nenašla miesto toho som sa len uklonila. "Ďakujem pane!" Vyhŕkla som a Alisa sa tiež sklonená poďakovala.

"Tak už choďte, nestrácajte čas." Obidve sme vybehli von z jeho kancelárie a rozbehli sa dole schodmi lebo nám to prišlo oveľa rýchlejšie ako cesta výťahom. Zbehli sme k informáciám, kde zrovna postával Kouta so Soma a o niečom horlivo diskutovali. "Kouta! Soma!" Udychčané sme za nimi dobehli. Soma sa tváril akoby mal chuť všetko rozkopať a naštvane zavrčal: "Ak si sa nás prišla spýtať, čo sme vybavili tak potom hov..."

"Johannes nás tam pustil! Berte si Jinky, hneď teraz vyrážame!" Vyhŕkla som a ich tváre nabrali prekvapený výraz.