God Eater (7.Kapitola-part 1)

Prepáčte, že tu nič nepribúda, ale mám menšie problémy s notebookom o tom vám dám ešte vedieť ak ho teda dostanem naspäť :D ak nie tak sa vám ozvem až v piatok :D

7.Kapitola

---

"Prečo musíme na misiu? Som strašne unavený." Šomral na druhý deň Kouta.

"Je to na príkaz od Johannesa." Zazíval aj Rindou a aby sa trochu prebudil zapálil si cigaretu. Možno nebol najlepší nápad prenocovať. Unavene som pozrela na Alisu. Vyzerala trošku vystrašene.

"Neboj bude to fajn. Ja som sa na prvej misii tiež bála." Usmiala som, aj keď mi to bolo trochu divné. Prečo ju sem preradili, keď jadro jej Jinky je z Hannibala a ona nemá za sebou žiadne zaúčanie iba simulácie? Aj ona mi opätovala úsmev, aj keď teda bol trochu silený. Boli sme znovu vyslaný k východným zrúcaninám, tam kde sa nachádzal zničený kostol a vedľa neho tá malá kaplnka.

"Prečo zase tu." Zašomrala som podráždené. Nemala som z tohto miesta dobrý pocit odkedy som tu prvýkrát bojovala s Vajrom. Rindou odhodil dofajčenú cigaretu a pozrel na nás.

"No nič detská obrovský nárast Vajra začína byť naozaj nebezpečný takže si dávajte pozor." Povedal a všetci sme prikývli. Potichu sme kráčali k zrúcaninám a prikrčený sme sa obzerali na všetky strany. Všade vládlo zvláštne hrobové ticho, nepáčilo sa mi to. Pomaly som sa otáčala smerom ku kostolu, keď vtom som zbadala niečo podivné. Pri vchodových dverách kostola stála nejaká drobná postava. Nestihla som si ju poriadne obzrieť lebo hneď zmizla, ale zdalo sa mi, že je celá biela. Prekvapene som zhíkla a všetci sa otočili so zbraňami pripravenými na streľbu. Keď nič nezbadali začudovane na mňa pozreli.

"Čo sa stalo?" Spýtal sa ma Rindou.

"Zdalo sa mi, že tam vidím nejakého človeka." Zašomrala som a ukázala som smerom ku kostolu.

"Človeka?" Sakuya na to miesto zaostrila. "Pôjdeme to skontrolovať." Všetci sme sa tam vybrali,. Rozmýšľala som či sa mi to iba nezdalo veď ten človek bol absolútne biely ako nejaký albín. Môže niekto taký vôbec existovať?

"Biba pozor!" Zvrieskla z ničoho nič Sakuya a odskočila so mnou na bok. Tam, kde sme stáli vletela biela lepkavá látka, ktorá úplne rozožrala zem. "Do riti Sirény!" Zavrčal Soma a hneď nato sa ozval príšerný škrekot. Zo zeme okolo nás začala vystupovať hnedé kukly oválneho tvaru a hneď nato sa vrch kukly roztvoril a na nás sa pozrela biela hlava, ktorá z veľmi ďaleka pripomínala ľudskú. Okolo celej hlavy malá biele tŕnie po krajoch sfarbené do červena. "Je ich tu veľa." Cúvla som ku Koutovi a ten prikývol. Sirény vydávajú nehorázny škrekot, ktorý dokáže človeka absolútne rozladiť z boja a čo je ešte horšie z papule chrlia tu bielu kyselinu, ktorá dokáže rozožrať hocičo. Hlavy nehorázne škriekali až ma z toho boleli uši. "Nedá sa to vydržať!" Zakričala som a vtedy jedna z hláv vychrlila kyselinu. Sakuya pred nás hodili bielu guličku, ktorá sa otvorila a z nej vytryskla žltá bariéra do, ktorej kyselina narazila. Bariéra sa aj s kyselinou vytratila. Soma vystrelil z Jinky a žiarivá guľa preletela cez dve sirény. "Rýchlo bežte!" Prikázal nám a všetci sme sa za ním rozbehli. Znovu sme sa skryli za jednu z budov. Až teraz som si uvedomila, že s nami nie je Rindou a Alisa.

"Kde sú Rindou s Alisou?" Spýtala som sa.

"Neviem pri útoku Sirén sa mi niekde stratili." Zašomral Soma a zazeral na Sirény, ktoré vrieskali o dušu a v kuklách sa plazivo k nám približovali. "Všetci máte bariérove guličky?" Spýtala sa na nás Sakuya a my sme prikývli. Bariérova gulička bolo to, čo pred nás predtým hodili. Bola vytvorené z energie Vajra a dokázala kyselinu úplne zastaviť. "Dobre. Plán je jednoduchý. Musíme ich zlikvidovať do jednej. Svojím škrekom priťahujú aj iných Aragami. Nasaďte si sluchádka." Prikázala nám a my sme z jedného z batôžtekov pripevnenom na trupe vybrali čiernu vec, ktorá vyzerala ako bezdrôtové malé sluchádko. Nasadili sme si ju na pravé ucho a zapli maličký biely gombík, ktorý sa na nej nachádzal. Sluchádko zapípalo a začalo sa cez hlavu zväčšovať až k druhému ucho. Teraz vyzeralo ako bezdrôtové slúchadla do počítača aj s mikrofónom.

"Počujete ma všetci?" Spýtala sa Sakuya a my sme prikývli. Cez tieto sluchádka sme nemohli počuť nič čo sa deje na okolí preto ich bojovníci moc nevyužívali. Pre nás bol totižto sluch veľmi dôležitý, aby sme si mohli kryť chrbát keby sme za sebou počuli nejaký rev alebo iný podozrivý zvuk a včas sa vyhli rane, no proti Sirénam boli slúchadla nevyhnutné. Našťastie sme sa vďaka mikrofónu mohli počuť medzi sebou. Všetci sme vybehli zo skrýše a rozbehli sa na Sirény. Tie na nás okamžite začali chrliť kyselinu. Hodila som pred seba bielu guličku a bariéra ju zablokovala. Hneď ako bariéra zmizla som vystrelila a dve Sirény padli k zemi. "Bibi pozor!" Ozval sa zrazu Kouta a ja som rýchlo odskočila na bok. Kyselina pristála na mieste, kde som stála a ja som sa otočila na Sírenu, ktorá ju na mňa vystrelila. Rozbehla som sa na ňu kľučkujúc medzi kyselinami, ktoré na mňa chrlila a presekla som ju. "Ďakujem Kouta." S úsmevom som sa otočila smerom k nemu a on vystrel palec dohora.

"Aj nabudúce." Povedal. Znovu som vystrelila na ďalšie Sirény, ktorá sa pred strelami bránili tým, že sa zatvárali do kukiel. To im však dlho nevydržalo pretože Jinka dokáže ich kukly rýchlo zostreliť aj rozseknúť. O desať minút už všetky Sirény ležali mŕtve, alebo teda zvyšky, ktoré z nich zostali. Zložili sme si slúchadla a všetkých som prebehla pohľadom. "Musíme nájsť Rindoua a Alisu." Povedala som a oni prikývli. V tom sa z kostola ozval výstrel Jinky. Všetci sme sa tam pozreli. Kus zo strechy, ktorá tam ešte zostala sa zrútil. "Rindou!" Zakričala prestrašená Sakuya a rozbehla sa tým smerom. My sme bežali za ňou. Dobehli sme ku vchodu a tam...

"Alisa?" Pozrela som na Alisu. Krčila sa na zemi a strašne plakala pred vchodom zataraseným múrmi, ktorý sa spolu so strechou zrútil z vrchu.

"Alisa, kde je Rindou?" Pribehla som k nej, ale ona len naďalej plakala. "No tak Alisa!" Chytila som ju za plecia. Začínala som mať veľmi zlé tušenie, začínala som mať strach.

"Zostal...zostal tam...spolu...spolu s tou vecou..." Vzlykala..

"Čože?" Zašepkala som. Keď to Sakuya počula rozbehla sa k zatarasenému vchodu a snažila sa tehly a kamene dať preč. "Rindou!" Kričala.

"Sakuya uhni!" Zakričal Soma, ktorý chcel strelou zábranu prebúrať.

"Decká nepokúšajte sa ten vchod prebúrať a utečte!" Ozval sa Rindou pevným hlasom. Prekvapene som na zatarasený vchod pozrela. "Nie Rindou! Dostaneme ťa odtiaľ! Čo je tam s tebou? Vajra?!" Hlas sa mi triasol. Začala som päsťami trieskať do kameňov, ktoré blokovali vchod.

"Nie, je to oveľa väčšie a horšie ako Vajra. Musíte preč! Musíte sa zachrániť!" Z kostola sa ozval vresk, z ktorého ma zmrazilo. Znelo to ako vresk množstva ľudí, ktorí strašne trpia akoby ich niekto mučil. "Čo to je?" Zašepkala som prestrašene. Ruky na kameňoch sa mi strašne triasli, po tvári mi stekal studený pot.

"Nie, Rindou! Musíme ťa odtiaľ dostať!" Plakala Sakuya.

"Ako váš líder vám prikazujem, aby ste ušli bezo mňa!" Zakričal tentokrát rozkazovacím tónom.

"Nie, nie, nie." Šepkala Sakuya.

"Sakuya..." Prihovoril sa jej. "Prídem za tebou len tu tohto kamoška musím skoliť. Odlož mi zatiaľ nejaké pivo." Sakuya po tých slovách nahlas zavzlykala a veľmi sa rozplakala.

"Decká ste tá najlepšia rodina, ktorú som si mohol želať. Stretneme sa, tak už choďte," Po lícach mi začali stekať slzy. Chcela som mu znovu protirečiť, ale on ma predbehol.

"Soma daj na nich pozor! Biba kry mu chrbát! Kouta postaraj sa o Alisu! Sakuya ty kry chrbát Koutovi! A teraz bežte. To je rozkaz!" Povedal a tá vec znovu bolestnými ľudskými krikmi zarevala. To ma úplne prebralo. Prehltla som slzy a pozrela na chalanov, ktorí stáli ako zamrazení a s hrôzou sa dívali na zatarasený vchod. "Soma ber Sakuyu a ty Kouta Alisu! Musíme preč!" Zakričala som. Vedeli, že nemáme na výber, museli sme ujsť, pretože až sem sme cítili silu toho monštra. Nemali sme proti nemu žiadnu šancu. Soma zdrapil Sakuyu, ktorá sa nechcela pohnúť a Kouta si zobral na chrbát Alisu, ktorá zamdlela. Ja som schytila jej Jinku. "Zbohom decká." Započuli sme Rindouvove posledné slová a rozbehli sa preč.

***

Vrtuľník nás po vyslaní núdzového signálu čakal pripravený na odlet.

"Čo to? Požiadali sme o posilu! Rindou tam zostal s tým monštrom!" Vybafla som na pilota, keď sme vliezli do vrtuľníka. "Nemali sme koho vyslať. Na stanici je úplný bordel, pretože bol nahlásený obrovský výskyt Aragami. Všetci sú v teréne." Odpovedal mi.

"Ale čo Rindou?!" Nedala som sa odbiť.

"Teraz nato nie je čas. Musíme preč. Neviem čo je to za monštrum, ktoré tam s ním je, ale jeho silu cítiť až sem. Ak nás napadne nič nezmôžeme." S týmto sa vrtuľník zdvihol do výšky.

Tsubaki nás všetkých čakala pri vchode do Dena. Alisu, ktorá omdlela hneď odniesli na pohotovosť a spolu s ňou aj Sakuyu, ktorá zostala v úplnom šoku. Ja som s chalanmi pribehla k Tsubaki.

"Čo to má byť?! Prečo ste tam nikoho neposlali?! Rindou je tam sám s tým monštrom! Musíme mu pomôcť!" Kričali sme na ňu jeden cez druhého.

"Okamžite sa všetci upokojte!" Ohriakla nás a my sme zostali ticho.

"Nemôžeme tam nikoho poslať! Všetci sú v teréne a navyše na radary sme zachytili silu toho monštra. Neviem odkiaľ dostalo toľko energie, ale je príliš silné! Johannes nám vyslovene zakázal niekoho tam vysielať." Odpovedala nám.

"Do riti, kašli na môjho retardovaného otca! Tak tam pošli znovu nás troch, my to zvládneme." Povedal Soma a ja s Koutom sme prikývli.

"To v žiadnom prípade." Povedala chladne.

"Je to predsa tvoj brat!" Zakričal po nej Soma a jej tvár nabrala ešte mrazivejšie črty.

"Práve preto. Viem, že by určite bol proti, aby som vás tam poslala a preto zostanete tu kým sa situácia s Aragami a s tým monštrom neukľudní." Hovorila pevným chladným hlasom.

"Ale Rindou tam zomrie." Snažila som sa prekonať plač. Tsubaki nato nič nepovedala. Otočila sa nám chrbtom. "Mali by ste sa radšej starať o zvyšok vašeho týmu." S týmito slovami odišla preč. Soma nahlas zahrešil a vydal sa preč. Ja som s beznádejou pozrela na Kouta a on mi beznádejný pohľad opätoval. "Mali by sme ísť za Sakuyou a Alisou." Zašepkal a ja som prikývla.