God Eater (6.Kapitola-part 1)

Tak a pokračovanie. Dúfam, že sa bude páčiť :-)

6.Kapitola

---

"No tak nemusíš mi klamať. Ja viem, že sa ti tvoja Jinka prihovára." Pozrel na Jinku, ktorú som mala opretú v rohu miestnosti. "Ako to vieš?" Spýtala som sa ho. Vzdychol si a chcel si zapáliť cigaretu. "Tak na to zabudni! V mojom byte sa nefajčí a odpovedz mi!" Zavrčala som.

"Bože, ty človeku nedopraješ ani jediné potešenie života." Povedal sklamane a vrátil cigaretu do krabičky. "No dobre, ale k téme. Môj bývali líder mal toto puto so svojou Jinkou." Povedal a ja som prekvapene otvorila ústa. "Vážne a kde je? Možno by mi mohol poradiť čo mám robiť." Vybafla som na neho a Rindou sa smutne pousmial.

"Je mŕtvy." Povedal. Zostalo ticho.

"To mi je ľúto, prepáč." Zašepkala som so sklopeným pohľadom.

"V poriadku. Nevedela si." Usmial sa, podišiel ku mne a postrapatil ma po vlasoch.

"Bol to úžasný líder. Volal sa David Smith. Obdivoval som ho, vždy som chcel byť ako on. Bol priateľský, múdry a bol neuveriteľne silný. So svojou Jinkou mal naozaj hlboké puto. Volal ju Lissy. My sme ju síce nepočuli, ale ona sa mu vždy prihovárala. Nikto okrem našeho týmu to nevedel, kvôli..." Sekol sa.

"Kvôli čomu?" Nabádala som ho.

"Kvôli istým osobám, ktoré ho mohli ohroziť keby to zistili. V teréne som bojoval od pätnástich, keď mi bolo osemnásť preradili ma z Anglicka znovu sem do Japonska a so mnou celú moju jednotka kvôli našej misii. No niečo sa pokazilo a on zomrel. Zabili ho." Zašepkal.

"K-Kto ho zabil?" Cítila som ako sa mi hlas trasie. Rindou sa na mňa otočil. Jeho tvár nezdobil ten úsmev, ktorým nás vždy obdarovával. Jeho oči nežiarili radosťou, láskou a silou. Túto jeho tvár som nepoznala. Pohasnutý lesk v očiach, na tvári smutný výraz. Videla som len jedno, bolesť a zároveň hnev. Zostala som zarazená. Čo sa stalo s Rindouvom, ktorého poznám? Prečo vidím na tomto Rindouvovi, že sa trápi, že ho niečo zožiera, niečo ho ničí.

"Neviem." Zašepkal, ale to jedno jediné vyslovené slovo mi prišlo ako čisté klamstvo. Vie kto ho zabil, ale nechce mi to povedať. "Keď zomrie bojovník, zomrie s ním aj Jinka, alebo lepšie povedané duša Aragamiho, ktorá je s ním spútaná. To sa stalo aj s jeho Jinkou. Až neskôr som sa niečo dozvedel, niečo čo nám nikdy nepovedal." Smutne pozrel do zeme a ja som čakala kým znovu prehovorí. "Mal ženu. Tiež bola God Eater, no pri jednej misii ju Aragami pripravil o pravú ruku." Vedela som čo to znamená, vedela som čo povie. Na pravej ruke sa nosia červené náramky, ktoré potlačujú dušu Aragamiho tak, aby nepožrala naše duše a nepremenila nás...

"Stal sa z nej Aragami. No nezabili ju. Chytili ju a spravili z nej Jinku. Asi už vieš, čo tým myslím. Davidova žena sa volala Lissy." Zostalo hrobové ticho. Nebola som schopná zo seba vydať ani hlas. Ohúrene som sa pozrela na svoju Jinku. "C-Chceš povedať, ž-že moja Jinka bola kedysi človek?" Zašepkala som po dlhej chvíľke. "Áno. Zo svojich výskumov som zistil, že len duše ľudí, ktorí sa premenili na Aragami sa môžu takto prepojiť s bojovníkmi a prihovárať sa im. Ja to so svojou Jinkou nedokážem pretože Aragami, z ktorého bola vytvorený bol čistokrvný, nebol predtým človek." Vysvetľoval. Ohúrene som sa na neho pozrela. "Z tvojich výskumov? Akých výskumov?!" Môj hlas sa zvyšoval ani som nevedela prečo. "Pšt, ticho. Robil som výskumy ohľadom toho či by boli Jinky schopné komunikovať s bojovníkmi. Najprv som si myslel, že to robím kvôli Davidovi, ale pravda je taká, že som to robil kvôli sebe lebo som chcel byť silnejší." Vzdychol si.

"A...a ako môžem s tou vecou komunikovať?" Pozrela som na svoju Jinku. "To je len na nej, či bude chcieť s tebou komunikovať. Skús sa jej prihovárať, raz ti odpovie." Zašepkal a vybral sa dverami, ako normálny človek, na odchod.

"Rindou." Zastavila som ho pochvíľke. Otočil sa na mňa.

"Ja len...si naozaj skvelý líder." Vyslovila som slová, ktoré som myslela naozaj zo srdca, pretože tak ako on obdivoval Davida ja som obdivovala jeho a chcela som byť ako on. Usmial sa na mňa, ale jeho úsmev bol smutný. "Ďakujem." Zašepkal a vyšiel na chodbu.

"A ešte niečo Biba. Johannesovi nič nehovor, nie je tak skvelý ako si myslíš." Povedal a dvere za ním sa zatvorili. V izbe nastalo úplne ticho a tma. Chvíľu som tam stála úplne ohromená, potom som si mlčky sadla na gauč a tak tam sedela dobrú hodinu premýšľajúc nad všetkým čo mi povedal. Zrazu som sa z ničoho nič zdvihla a podišla k Jinke opretej v rohu miestnosti. Kľakla som si k nej a prešla po jej povrchu. "Ahoj." Začala som a potom som sa musela sama na sebe zasmiať. Rozprávam sa s Jinkou a jediné načo sa zmôžem je ahoj?

"No vieš...vďaka za záchranu pred Vajrom aj vtedy, keď si zachránil Erica. Vieš...em...neviem či si chalan, ale myslím si to keďže sa mi ozval chlapčenský hlas...ja..." Vzdychla som si. Jinka mi vôbec neodpovedala. "Toto bol hlúpy nápad." Zamumlala som a pustila som z nej ruku. V tom sa ozvalo klopanie na dvere. "Bibuška tu tvoj milovaný braček Peter a milovaný kamoš Kouta, ktorého už prepustili z ošetrovne lebo robil obrovský cirkus, že chce ísť za tebou, otvor nám dvierka." Zanôtil Peter a ja som sa uškrnula. "Už idem moji milovaní!" Zakričala som a dvere sa otvorili. Obidvaja sa nasáčkovali dovnútra. "Do čerta tu je ale tma. Prečo si nesvietiš? Šetríš alebo čo?" Rozsvietil Peter, sadol si na gauč a vyložil si nohy na stôl. Dokonca sa už stihol aj ponúknuť mojimi keksami. "Ty prasa nenažrané!" Skočila som k nemu a vytrhla som mu ďalší keks, ktorým sa chcel napchať z rúk. "To sú moje keksy!" Okríkla som ho.

"A že kto je tu nenažraný! Navaľ to sem, keď budeš veľa jesť priberieš!" Začali sme sa o keksy preťahovať až kým nás neporušil Kouta tým, že si odkašľal.

"Čo je? Chceš keks?" Spýtala som sa ho a ponúkla som mu balíček.

"Tak jemu dáš, ale mne, vlastnému bratovi, nie! Že ťa hanba nefacká!" Naštvane som na neho zazrela a keď si uvedomil, že sa mu chystám dať päsťou rýchlo sa stiahol.

"Ja...strašne mi je ľúto tej stuhy od mami..." Začal.

"Do čerta Kouta! Čo som ti hovorila?! Nie som na teba naštvaná, ale keď sa mi budeš stále ospravedlňovať naštvem sa..." V tom som sa sekla lebo mi pred nos strčil zelenú stuhu. "Viem, že nie je ako tá od mami, ale dúfam, že ti tiež prinesie šťastie." Povedal a môj ohúrený pohľad vystriedal úsmev. Zobrala som si od neho zelenú stuhu a zaviazala som si ňou vlasy do môjho zvyčajného dohora zopnutého chvosta. "Ďakujem ti Kouta." Zašepkala som a objala som ho.

"Ja ďakujem tebe." Tiež ma silno objal a hneď na to nás objal aj Peter.

"Milujem objatia." Dodal veselo a všetci traja sme sa začali smiať.

"A teraz je čas na Bugarally!" vyhlásil Kouta a my sme s úsmevom prikývli.

***

Mesiac ubehol ako voda. S týmom som si dobre rozumela. Teda až na Soma s tým som sa moc nerozprávala, ale aspoň sme neštekali jeden na druhého. Zato Kouta sa s ním rozprával jedna radosť. Dokázal mu o motorkách hovoriť do Aleluja a aj keď ich debata bola zväčša taká, že rozprával iba on, neprekážalo mu to, podľa mňa si to ani nevšimol. Rindou ako vždy medzi nami udržoval dobré rodinné vzťahy a Sakuya bola tá, za ktorou som chodila pre rady. Pri raňajkách a večerách vždy bývalo najveselšie. Bol to čas kedy sa zišli skoro všetci bojovníci a personál a všetci sa medzi sebou veselo rozprávali. No a samozrejme nočné rozhovory na balkónoch, ku ktorým sa pridal Rindou a neskôr aj Sakuya. Petrovi sa v novom týme darilo veľmi dobre. Stal sa obľúbencom svojho lídra a ostatní členovia ho zbožňovali. Začal ešte tvrdšie cvičiť, aby bol raz aj z neho dobrý líder. Vedela som, že nato má. So svojou schopnosťou viesť každého ku predu, porozumieť ľuďom, bojovať za priateľov bol ako stvorený pre tento post. A ja? S Jinkou som sa viac nepokúšala rozprávať, pretože som mala z toho hrôzu. Áno, to že by som mala byť tým odlišná od ostatných ma desilo. Akoby nestačila moja skúsenosť z detstva s tým Vajrom. A ani Rindou sa viac o ničom s tým súvisiacim nezmienil. Tváril sa akoby sme taký rozhovor ani neviedli. Tak som sa radšej venovala nadväzovaniu nových kamarátstiev a prehlbovaniu tých starších. Mesiac uplynul ako voda a nastal ten osudný deň kedy sa mal život môjho oddielu veľmi zmeniť.

"Ako to môžeš stále jesť." Mrmlal Kouta, keď som si ako každé ráno dávala vanilkový puding. "Pretože je to dobré." Zahuhňala som s plnou pusou. "S plnou pusou sa nerozpráva." Upozornila ma hneď Sakuya. "Veď ju nechajte, keď jej to chutí." Zasmial sa Natsuyo a ja som sa tiež usmiala. Soma sediaci obďaleč si len vzdychol, keď ho v tom niekto priateľsky buchol po chrbte.

"Soma ahoj!" Zasmial sa Peter a Soma na neho zazrel.

"Zase nabrúsený ako každé ráno? To nie je dobré. Vieš čo by ti zdvihlo náladu? Keby si, si ráno privstal a zamasturbo..." Vrhla som sa k nemu a zapchala mu ústa.

"Prečo sa niekedy musíš správať ako malé decko?!" Zavrčala som a všetci, okrem Soma, ktorý bol z jeho slov mierne v šoku, sa na nás ako obvykle začali smiať. V tom do jedálne vstúpil Rindou s úsmevom od ucha k uchu. "Decká hádajte čo je nové?" Povedal.

"Čo?" Spýtali sme sa.

"Budeme mať nového člena týmu!" Povedal šťastne a všetci sme na neho šokovane pozreli.

"Čože?!" Vyhŕklo z nás s Koutom jednohlasne.

"Presne tak, ako ste počuli. Za hodinku by sem mala prísť dievčina z Ruska asi tak vo vašom veku." Stále sa usmieval. "Z Ruska, to je neďaleko Slovenska takže susedka." Usmial sa Peter. Hodila som na neho nechápavý pohľad. Bol to šok. Nemyslela som si, že k nám ešte do oddielu niekoho pridajú. No ale veď čo. Je tak stará ako ja, isto si budeme rozumieť.