God Eater (4.Kapitola - part 2)

Druhá a konečná časť 4. kapitoly

---

V polke schodoch som to už nevydržala. Zase ma ovládal príval obrovskej radosti a rozbehla som sa ku Koutovi, ktorý div, že neodsotil Rindouva na bok aby sa so mnou mohol prvý privítať. Vleteli sme si do náručia a začali sme nadšene skackať. "Sme spolu v oddiely! Sme spolu v oddiely!" Spievali sme. Museli sme vyzerať ako malé decká. Rindou a Sakuya sa na nás začali smiať, ešte aj ten druhý oddiel. Otočila som sa na Petra a ten na mňa žmurkol. Aj ja som na neho žmurkla . Potom sme sa každý vybrali iným smerom. Peter mal hneď misiu zatiaľ čo mi voľno tak sme išli do našej obľúbenej časti jedálne. Cestou som im stihla povedať o mojom trapase pred šéfom. "Čože? Ty si fakt niečo také povedala pred Johannesom?" Sakuya na mňa vyvalila oči. "Bola to fakt nehoda. Nechcela som to povedať." Všetci sme si sadli k jednému stolu okrem Soma, ktorý samozrejme s nami asi nemal záujem sedieť, pretože sa posadil k druhému stolu. "A čo on na to?" Spýtal sa ma zvedavo Rindou. "Začal sa smiať." No dobre ak sa predtým tvárili prekvapene tak teraz im skoro oči vypadli z jamôk. "Smiať?" Spýtal sa ma Rindou akoby si nebol istý či dobre počul. "Áno, smial sa a musím povedať, že ma veľmi pekný smiech." Potvrdila som mu. "On sa smial pekne?" Spýtala sa aj Sakuya.

"Ježiš, áno. Čo je na tom také nepochopiteľné. Smial sa." Trochu ma štvalo, že sa ma stále dookola pýtajú či sa naozaj smial a tvária sa pritom akoby im práve niekto oznámil, že stará slávna skupina Black Eyed Peace vstala z mŕtvych a bude mať koncert.

"Ten chlap sa nikdy nesmeje." Ozval sa konečne Soma a všetci sme otočili svoje pohľady na neho. "Nikdy nehovor nikdy." Zamrmlala som podráždene. Ešte stále som bola na neho naštvaná zato čo urobil alebo skôr neurobil, keď mal Ericovi pomôcť predtým Aragami.

"Tche, nepoznáš môjho otca. Ale pravda je, že na tebe je všetko smiešne, úbožiačka." Pozrel na mňa tým arogantným pohľadom a mňa akoby zasiahol blesk. Nazval ma smiešnou úbožiačkou.

"Soma!" Rindou na neho hodil naštvaný pohľad, ale Soma len s odfrknutím odvrátil tvár.

"Nečudo, že sa vôbec nesmeje, keď má syna ako si ty." Tie slová zo mňa vyleteli skôr ako som si uvedomila ich zmysel, skôr ako som ich vôbec vedela zastaviť. "Biba!" Tento krát Rindou hodil svoj naštvaný pohľad na mňa, ale už bolo neskoro. Soma sa s hnevom v očiach zdvihol, z celej sily tresol po stole päsťami, kde som sedela a naklonil sa ku mne. "Ako sa opovažuješ?! Nič o mne a mojom živote nevieš tak si láskavo zavri hubu!" Zvrieskol po mne. No ja som sa nedala zastrašiť. Zdvihla som sa zo stoličky a tiež som na neho pozrela s hnevom v očiach. "Nie! To ty si láskavo zavri hubu! Tiež o mne nič nevieš a súdiš ma!" Keby nás od seba neodtrhli Rindou a Sakuya asi by sme sa tam boli schopní aj pobiť. "Decká prestaňte! Čo to robíte?! Ste normálni?! Sme jeden oddiel, jeden tím! Musíme spolupracovať! Ako sa chcete postaviť proti Aragami, keď neviete spolu vychádzať! Okamžite sa jeden druhému ospravedlňte!" Rindou prešiel pohľadom z jedného na druhého.

"Tej malej mrche sa nemienim ospravedlniť!" Vybuchol Soma a vytrhol sa z Rindouho silného zovretia. "Ani ja sa kreténom neospravedlňujem!" Tiež som sa vytrhla zo Sakuynho zovretia a každý sme sa vydali iným smerom čo najďalej od seba.

"Bibi!" Počula som za sebou Koutov hlas a tak som sa zastavila. Rýchlo ma dobehol. "Kašli na neho. Je to magor." Povedal mi, aby som sa ukľudnila. "Ja viem, ale prečo je taký? Nič zlé som mu nespravila. Teda, až doteraz kým som mu nepovedala tamto." Vzdychla som si.

"No to boli trochu kruté slová, ale tie jeho neboli vôbec milšie." Obraňoval si ma a ja som sa na neho vďačne usmiala. "Poď pozrieme si u mňa živý koncert Vocaloidov, ktorí mali v roku 2011 v LA." Uškrnul sa a ja som na neho vyvalila oči. "Odkiaľ si ho zohnal? Myslela som, že je už dávno stratený!" Vyhŕkla som. "No, vlastne to bola náhoda, ale veľmi šťastná." Zasmial sa a ja som ho objala. "Kouta ty si skvelý!" Výskala som šťastne.

O dve hodiny som už s lepšou náladou odchádzala od Kouta do svojej izby. On a Vocaloidi mi naozaj zdvihli náladu, ktorú mi predtým Soma zničil. Tesne pred dverami svojej izby som sa sekla. Asi som to fakt prehnala. Nie asi, ale isto. Nemala som mu niečo také povedať lebo naozaj neviem aké to medzi nimi dvoma je, teda iba to čo mi povedala Sakuya. Ale keď ja som bola taká naštvaná, že ma nazval smiešnou úbožiačkou. "Ahoj Biba." Ozvalo sa zrazu od výťahov a ja som pozrela na toho najúžasnejšieho chalana, ktorého som tu zatiaľ stretla. "Ahoj Natsuyo." Usmiala som sa na neho. "Aký bol prvý deň v tvojom novom oddiely? Počul som, že si sa dostala do prvého." Prišiel ku mne. V tej modrej uniforme bol fakt na zožratie. "No...bol dobrý až kým som sa nechytila so Soma." Zamrmlala som a on si povzdychol. "Ten chalan si zakaždým každého od seba odplaší." Povedal.

"No, ale je to aj moja chyba." Previnilo som sa pozrela do zeme. "Prečo?" Nechápal. "No ja..."

"Poď porozprávame sa pri káve." Chytil ma za ruku a viedol do jedálne, kde som mu vysypala pravdu o celej našej hádke.

"To od neho nebolo pekné." Povedal a hodil prázdny kelímok od kávy do koša, ktorý sa nachádzal neďaleko našeho stola. "Ja viem." Zašomrala som.

"Ale ani od teba to nebolo pekné. Vieš Soma nie je na vine tomu, že jeho otec sa k nemu správa tak chladno. Vlastne nikto nevie čo sa v Johannesovi zlomili po smrti Aishi, mami Soma, ale vždy sa k nemu správal ako k cudzincovi." Jeho zelené oči sa pozreli do tých mojich hnedých a ja som zahanbene sklonila hlavu. No dobre povedal mi to aj Natsuyo, prehnala som to. Zakusla som si do pery. "Ospravedlním sa mu." Vyšlo zo mňa nakoniec a Natsuyo sa usmial. "To budem naozaj rád. Soma by sa ti síce tiež mal ospravedlniť, ale on nie je ten typ, ktorý by sa k niečomu takému zmohol. Som rád, že ty si dokážeš chybu priznať." Zdvihla som k nemu zrak. Už som sa tiež usmievala. "Ďakujem za vypočutie Natsuyo." Povedala som mu. "Ale to nič nie je, keď budeš mať hocijaký problém kľudne za mnou prídi znovu. Ak budem môcť vždy sa ti budem snažiť poradiť." Žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala. "Natsuyo ty si naozaj kamarát." Chytila som svoj kelímok a tiež som ho hodila do koša. "Ďakujem ty si tiež skvelá kamarátka." Povedal s úsmevom a ja som sa začervenala. Obidvaja sme vyšli z jedálne k výťahom. "Dobrú noc a nech sa ti zajtra darí." Zaželal mi.

"Ďakujem, dobrú noc aj tebe." Obidvaja sme sa rozlúčili.

Večer ako vždy som sa cez balkón rozprávala s Petrom a Koutom. Môjmu drahému bračekovi sa darilo skvele. S celým oddielom sa skamarátil a jeho líder povedal, že je naozaj silný a má talent, že z neho bude takisto dobrý vodca tak sa tu teraz pred nami náležite naparoval. Keď som mu povedala o mojej hádke so Soma sánka mu ovisla až k zemi. "Bibiána Krandová čo sme si hovorili o držaní jazyka za zubami, keď sa naštveš?!" vyprskol na mňa.

"Bibi čo?" Kouta na neho vytreštil oči.

"Moje celé meno a áno, ja viem. Prehnala som to, ale on tiež nebol zrovna dvakrát milý." Snažila som sa aspoň trochu obhájiť. "To je jedno! Tak si ho mala nazvať idiotským magorom, ale nie útočiť na jeho zlé rodinné vzťahy!" Poučoval ma. S veľkým povzdychom som sa pozrela na hviezdy. Vtom sa dvere ďalšieho balkóna otvorili. Bol to balkón hneď vedľa Petra na pravej strane. Vyšiel z neho Rindou s cigaretou v ruke a s úškrnom na nás pozrel. "Ahojte decká. Mne sa zdalo, že z vonka počujem každú noc nejaké hlasy." Povedal.

"Myslela som, že to nie je počuť veď okná sú dosť hrubé." Zamrmlala som.

"No hej, veď hovorím, že som sem tam začul len nejaké to šomranie." Zasmial sa a potiahol si z cigarety. "Práve som sa dozvedel čo moja milá sestrička vyviedla." Vzdychol si Peter. "No ako keby ty si bol od narodenia svätý." Odvrkla som.

"Hej, tí dvaja sa do seba pekne pustili." Rindou sa s úškrnom poškrabal po hlave.

"Okej, okej ušetrite ma ďalších vážnych slov, že som to prehnala. Hneď zajtra ráno sa mu ospravedlním." Nemienila som celú noc počúvať aká som zlá.

"To sa mi páči." Peter mi ukázal zdvihnutý palec, ale ja som si len niečo zahundrala popod nos.

"Som rád Biba, že si tá rozumnejšia. A za Soma sa ospravedlňujem ja viem, že má naozaj blbú povahu, no ale..." Stopol sa.

"Ja viem keby som ho spoznala lepšie tak zistím, že je fajn. Dobre, pokúsim sa a teraz dobrú chlapci zajtra ma čaká tvrdé ráno." Ani som nečakala kým mi zaželali dobrú noc, zabuchla som za sebou balkónové dvere. Ešte chvíľku som počula tlmené rozprávanie sa, ale aj oni sa už potom vybrali spať.

Ráno som si privstala, pretože od Natsuya som zistila, že Soma chodí na raňajky o 6:30, v čase kým ostatní ešte len vstávajú. K jedálni som išla fakt s ťažkým srdcom. Čo mu mám povedať? Ako sa mu mám ospravedlniť? Vlastne je to asi jedno aj tak ma pošle do čerta, možno, že ešte aj hlbšie. No nič tak zase pred ním urobím zo seba úbožiačku. No a čo? Život ide ďalej hádam sa svet nezrúti kvôli jednému arogantnému magorovi. Ale bola by som rada keby sme sa zmierili lebo si neviem predstaviť našu spoluprácu pri bojoch. Nohy mi pred jedálňou oťaželi a ja som zostala stáť. Pozerala som na veľké čierne dvojkrídlové dvere do jedálne a nebola som schopná ich otvoriť. No tak Biba ty to zvládneš! Dvakrát som sa nadýchla a chcela som vojsť dovnútra, keď sa jedno krídlo dverí rozrazilo a z nich vyšiel Soma. Nevenoval mi ani jeden jediný pohľad. Prešiel okolo mňa akoby som bola vzduch. Najprv som tam stála zarazené ako kôl v plote, ale nakoniec som sa spamätala a rozbehla sa za ním. "Soma!" Zakričala som, ale on sa nezastavil. Stále si pokojne kráčal ďalej akoby ma nepočul. "No tak Soma čakaj!" Predbehla som ho a postavila som sa mu do cesty. Konečne sa zastavil a hodil na mňa svoje nenávistne chladné modré oči.

"Čo chceš?!" Zavrčal.

"Ja..." Zasekla som sa, ale hneď som sa dala dokopy.

"Prepáč mi ten včerajšok. Nemyslela som to tak. Povedala som to, pretože som bola naštvaná. Bolo to odo mňa hnusné. A máš pravdu do takých vecí ma nič nie je. Fakt ma to mrzí." Spustila som zo seba reč, ktorú som si pripravovala celú noc, ale myslela som to vážne zo srdca. Nastalo ticho. Bez žmurknutia sme hľadeli jeden na druhého. Napätie medzi nami by sa dalo krájať. Je to jasné. Pošle ma do čerta. "Zabudnime nato." Povedal nakoniec a moja tvár sa zmenila na prekvapenú.

"Vážne?" Spýtala som sa a on si vzdychol.

"Áno, vážne." Zamumlal.

"To som rada." Vydýchla som si.

"Super." Povedal ironicky a prešiel okolo mňa.

"Ako vidím kamoši ešte stále nie sme." Obzrela som sa za ním a on sa zastavil.

"Nie, to teda nie sme." Pozrel na mňa a ja som sa usmiala.

"Uvidíme dokedy." Povedala som.

"My nikdy nebudeme kamoši." Posledné slovo zdôraznil.

"Nikdy nehovor nikdy." Uškrnula som sa.

"Už zase s tým začínaš." Vzdychol si a odišiel preč.

Spokojná som sa vybrala na raňajky a zamierila som hneď k svojmu obľúbenému vanilkovému pudingu. Tento deň predsa len začína dobre. Keď som už jedla do jedálne vošiel Kouta. Zobral si chleba s maslom a kakaom a sadol si ku mne. "Tak čo ako?" Spýtal sa ma nedočkavo.

"Odpustené." Usmiala som sa.

"No to som rád. Takže na misii už budete snažiť vychádzať? Pri bojoch sa s ním celkom dá, pretože sa riadi Rindouvymi stratégiami." Odhryzol si z chleba.

"No hádam budeme vychádzať." Ukradla som mu kakao a odpila si z neho za čo mi náležite odjedol z pudingu. Obidvaja sme sa na tom začali smiať.

Dnes ma čakala moja prvá misia v oddiely a ja som sa jej nevedela dočkať.

*************************************************************************

Johannes

Paylor