God Eater (4.Kapitola - part 1)

4.Kapitola

---

"Je to magor, jasné?! Totálny magor! Je mi jedno, čo o ňom hovoríš! Však Eric tam skoro včera zomrel!" Hádala som sa so Sakuyov a pritom likvidovala Aragami. "Ja neviem prečo to Soma spravil, ale isto by nedopustil, aby ten chlapec zomrel." Hovorila úplne kľudne kým vo mne kypel hnev. Naštvane som sa na ňu otočil. "Sakuya on na nás čumel z toho prekliateho mostu a nepohol ani prstom!" Rozhodila som voľnou rukou. Prečo si toho kreténa tak zastáva? Sakuya mi nič nepovedala, len namierila Jinku na miesto, kde som stála a vystrelila. Rana preletela okolo mňa a zničila Aragamiho, ktorý sa na mňa zozadu vrhal kým som sa soptila nad včerajškom. Prekvapene som pozrela zo Sakuyi na Aragamiho a potom naspäť na ňu. "Nemala by si sa toľko rozptyľovať a mala by si dávať väčší pozor." Usmiala sa. Vzdychla som si. To bol posledný Aragami. "Ale on ma tak vytočil." Zamrmlala som a podišla som k jednému z tiel Aragami, aby ho moja Jinka mohla požrať. "On dokáže ľudí vytočiť, ale ver mi, keď ho lepšie spoznáš tak zistíš, že..."

"Nie, nie je milý a ako povedal Kouta, nemám záujem ho bližšie spoznávať." Odvrkla som. Sakuya si len vzdychla a obidve sme sa vybrali naspäť na základňu Dena. "Vieš, že Soma je syn Johannesa von Schicksala, šéfa Dena?" Spýtala sa ma a ja som na ňu prekvapene pozrela. "Nie, nevedela som, ale teraz už aspoň viem prečo je tak namyslený." Neodpustila som si štipľavú poznámku. Sakuya sa trpko zasmiala. "Tak to sa teda veľmi mýliš. Johannes sa za svojho syna moc nepriznáva. So Soma sú si úplne cudzí. Vieš, Soma sa vlastne ani nemal narodiť..."

"Hej, ako väčšina deciek." Prerušila som ju. Jasné, že väčšina z nás vznikla náhodou. Buďto nebola ochrana, alebo bolo veľa vypitého alkoholu. Sakuya si vzdychla. "Kruté, ale máš pravdu a nemala by si skákať do rečí." Upozornila ma a ja som zahanbene sklonila hlavu. "Prepáč." Zamrmlala som. "V poriadku." Usmiala sa a ďalej pokračovala. "Mama Soma, Aisha, bola veľmi milá žena, ibaže podľa nej bolo zlé priviesť Soma na svet plného zhuby, nenávisti a smútku. Sveta plného Aragami. Ale aj tak Somovi dala dar života. Tehotenstvo bolo v poriadku, no keď sa Soma narodil... Nikto nevie ako sa to stalo, ale v ten deň nemocnicu napadli Aragami. Nejakým zázrakom bol Soma jediný, ktorý prežil. Zaprisahal sa, že každú z tých oblúd, ktorá sa mu postaví do cesty zničí. Stal sa z neho mladý geniálny bojovník, ale jeho vzťah s otcom bol mizerný. Vždy sa k sebe správali ako cudzí." Dorozprávala a nastalo hrobového ticho. Jeho osud, jeho prísaha. Boli podobné ako moje. Prišlo mi ho ľúto, ale aj tak. Nech to mal v živote akokoľvek ťažké nedáva mu to právo, aby sa takto správal k iným.

***

Týždenný tréning prešiel ako voda. Soma má už našťastie potom incidente nezaúčal, ale mala som ešte jeden tréning s Rindouvom a potom lídrami druhého, štvrtého a šiesteho oddielu, ale ani s jedným z nich som si nerozumela tak dobre ako s Rindouvom alebo Sakuyov. Tí dvaja mi naozaj prirástli k srdcu. Spolu so mnou, Petrom a Koutom s nami raňajkovali a večeriavali, na obedoch sme sa moc nestretávali keďže každý mal iné misie. Nastal deň aby sme sa dozvedeli kto bude do akého oddielu priradený...

Nervózne som do seba tlačila už štvrtý vanilkový puding a ostatní na mňa prekvapene civeli. "Krpec budeš tučný. Nejedz toľko." Zamrmlal Rindou. "Jasné, oci." Zamumlala som s plnými ústami. Liezli mi na nervy tie jeho nekonečné rady mimo boja, ktorými ma zasypával a jeho prezývka pre mňa: "krpec". Ako keby som bola malé decko. "Rindou má pravdu a navyše bude ti z toho zle." Pridala sa Sakuya. Samozrejme aj ona mi podávala zbytočné rady každú možnú minútu. "Jasné, mami." Odbila som aj ju. Obidvaja na seba s povzdychom pozreli, ale potom sa Rindou uškrnul, pritiahol si stoličku k Sakuyi a ovinul si ruku okolo jej pliec. "Srdiečko naše dieťa nás vôbec nepočúva." Povedal predstieraným žalostným tónom a Sakuya celá očervenela. Všimla som si to a nedalo mi neusmiať sa. Tí dvaja spolu isto niečo majú! V tom ma niečo napadlo. Položila som lyžičku do prázdneho kelímku z pudinga a s úškrnom som na nich pozrela. "Mami, oci a čo tak mi spraviť malú sestričku?" Spýtala som sa a im padli sánky skoro až k zemi. Rindou spustil svoju ruku zo Sakuyinych pliec a naklonila som ku mne. "No počkaj. Ja ti dám sestričku, krpec." Povedal so zabijáckym pohľadom a ja som vystrelila ruky do vzduchu akože sa vzdávam. Všetci sa začali smiať. "No dúfam, že jedného z vás priradia k nám do oddielu." S nádejou povedal Kouta, ktorého pred dvoma dňami priradili do prvého oddielu, kde bol líder Rindou a jeho ďalšími členmi bola Sakuya a namyslenec Soma. Kouta sa mne aj Petrovi pri našich večerných rozhovoroch na balkónoch sťažoval, že Soma je fakt čudný a namyslený, a že nechce byť s ním v týme sám. Síce je tam aj Rindou a Sakuya, ale keď sa začnú baviť o veciach, ktoré ho nezaujímajú alebo sa ho netýkajú musí ísť vzadu so Somom, ktorý ho ani len v oddiely neprivítal nieto, aby s ním viedol nejaký rozhovor. "No jeden z vás isto bude v našom oddiely lebo máme málo členov a ten druhý isto skončí v druhom lebo aj tí majú málo členov." Usmial sa Rindou a s Petrom sme na seba smutne pozreli. "Nebudeme spolu v oddiely braček." Zašepkala som trochu sklamane. Bol to také divné, taký nezvyk, pretože s Petrom sme vždy všetko robili spoločne, všade sme išli spolu, boli sme ako neodlučiteľné dvojčatá. Peter len tiež sklamane prikývol. "Ale, ale, čo to za smutné tváričky veď sa nelúčite nadobro len budete v iných oddieloch, ale stretávať sa aj tak budete každý deň." Rindou k nám pristúpil zozadu a objal nás. Obidvaja sme sa usmiali. Má pravdu, veď to, že nie sme spolu v oddiely neznamená, že nastane koniec sveta. "Tak čo ste pripravený na nástup do oddielov?" Spýtal sa nás pochvíľke a my sme prikývli. "Jasne." Povedali sme jednohlasne.

Johannes von Schicksal, šéf Dena, bol vysoký muž s bledou pleťou, blonďavými vlasmi a očami medovej farby. So svojim synom nemal absolútne nič rovnaké, teda ak nerátam ten chladný postoj. Prešiel okolo mňa a Petra a my sme si mohli všimnúť erb šabľozubého tigra, ktorý mal na chrbte bieleho plášťa. Postavil sa pred nás a jednu ruku si strčil do vrecka dlhej modrej košele pod plášťom. Bol to fakt elegantný človek. Za ním stal divný týpek v dlhých handrách, ktoré mi skôr pripomínali prúžkovaný farebný koberec, v čiernom plášti a okuliarmi na nose. Odkedy vstúpil do miestnosti mal na perách neustále primontovaný úsmev. Ako ho to len môže baviť? Stále sa usmievať.

"Palácky Peter, Krandová Bibiána." Až ma zarazilo s akou ľahkosťou povedal naše celé mená. Väčšinou mali cudzinci problémy s našimi priezviskami alebo s celým menami, veď Petrove meno dokonca vyslovovali po anglicky, ale on to vyslovil úplne jednoducho v našom rodnom jazyku. Keď videl ako prekvapene sa tvárime usmial sa. Isto si to nacvičoval celú noc pred zrkadlom.

"Vaše výsledky z týždenného tréningu boli veľmi dobré. Nepochybujem o tom, že sa k nám dostali veľmi talentovaní a silní bojovníci God Eater, ale to mi bolo od začiatku jasné. Lukáš vychováva samé talenty." Keď spomenul meno nášho bývalého šéfa naplnil má dobre známy radostný a pritom bolestný nostalgický pocit. Áno, Luky robil vždy všetko preto, aby každý zo základne God Eater, Guardians na Slovensku prešiel tým najlepším tréningom a stal sa silným bojovníkom. Bolo to preto lebo chcel, aby sme sa pred Aragami vedeli brániť, aby nás nevidel umierať. "Takže Peter." Pozrel na môjho brata a ten sa vystrel v celej svojej kráse.

"Ty budeš zaradený do druhého oddielu." Povedal.

"Áno, pane." Peter pôsobil ako pravý vojak. Johannes presunul svoj pohľad na mňa.

"Bibiána." Napodobnila som bratove vyrovnanie sa. "Ty budeš zaradená do prvého oddielu..."

"No to je super! Takže budem s Koutom, Rindouvou a Sakuyou?! Ó, mama moja, díky!" Na rozdiel od Petra som po formálnej stránke absolútne zlyhala a zachovala som sa ako úplný idiot. Ach, do kelu prečo neviem svoju radosť viac držať na uzde? Toto bolo absolútne nevhodné! Strelila som si ruku pred ústa, aj keď som vedela, že je už neskoro. Všimla som si, že sa Petrovi pri mne trasú plecia ako sa snažil zadržať smiech. "Och, ja do kelu, teda um...ja to som fakt nechcela...ja..." Smiech Johannesa ma zastavil v mojom nepodarenom pokuse o výhovorku. Mal krásny smiech. Úplne som cítila, že je to smiech zo srdca, taký veselý, živý. Musela som sa pousmiať. Muž za ním sa tiež neubránil smiechu a nakoniec sa neudržal ani Peter. "No Paylor, takú radosť a nadšenie som už dávno nevidel u žiadneho bojovníka." Johannes sa otočil na muža v okuliaroch. "Ani ja, Johannes." Súhlasil s ním. "To je moja sestrička." Peter ma objal okolo pliec. "Áno s neprerezanou pusou, zabudol si povedať." Podotkla som. "No bojovníci tak dobre som sa už dávno nezasmial." Johannes si odkašľal a s prívetivým úsmevom na nás pozrel. "Želám vám veľa šťastia v oddieloch. Nech sú všetky vaše misie úspešné." Povedal a tentokrát som aj ja formálne dokázala povedať. "Áno, pane, ďakujeme vám."

S Petrom sme kráčali po chodbe a zastavili sme sa pri rozdvojených schodoch. Na konci jedných stál prvý oddiel a na konci druhých druhý oddiel. Prišli sem, aby sa zvítali so svojimi novými členmi. V druhom oddiely boli len traja členovia, jedno dievča, jeden chlapec a starší čiernovlasý muž s takisto čiernymi očami asi tak v Rindouvovom veku, ktorý bol ich líder. Jeho meno bolo Suzuki Kouga. Pôsobil fakt drsne, keď sa naštval rozbíjal všetko okolo seba, ale na svojich ľudí nikdy nedal dopustiť a tí čo sa ho nebáli spoznať vedeli, že je to milí chlap, ktorý sa srandy neštíti. S Petrom sme sa na seba pozreli. "No takže braček toto bude naša prvá samostatná cesta," Zašepkala som. "Ale nepreháňaj. Veď vieš, že vždy tu budem pre teba." Buchol ma po pleci a ja som sa zasmiala. "Jasné, stanú sa z nás silní bojovníci." Povedala som. "A nezabúdaj, že ja budem ten najlepší líder na svete." Povýšenecky vystrčil nos do výšky a ja som v jeho modrých očiach zbadali známe veselé iskričky, ktorý mi vždy vedeli dodať odvahu. "Blonďák." Uškrnula som sa. "Krpec." Oplatil mi to a nastavil ruky v pästi pripravený na naše súrodenecky gesto. Tiež som zovrela ruku v päsť a buchla ju o tú jeho. "Bratum, sistrum, švac a pac!" Naše otvorené dlane do seba narazili a po tomto geste sme sa každý vybrali k svojmu oddielu.