Bleach High School Never Ends! (15.Kapitola)

A po dlhej dobe pokracovanie :D

15. Kapitola

---

"Je mi to naozaj veľmi ľúto oyaji," zašepkal Ichigo a sklonil sa na znak ospravedlnenia. Rukia, ktorá stála vedľa neho sa usmiala. Isshin si len vzdychol a postrapatil ho po hlave.

"To nič. Aj mne je ľúto synak, že som ti to hneď nepovedal," povedal Isshin a Ichigo na neho pozrel.

"Obidvaja sme debili," zašomral a Isshin sa zasmial.

"Áno, v tom sme si veľmi podobní," uškrnul sa.

"Takže dáš Yoshiko a mne šancu?" spýtal sa ho pochvíľke a Ichigo prikývol. Karin s Yuzu sa tiež usmievali. Konečne sa tí dvaja uzmierili.

****

"Takže sme teraz vlastne nevlastní bratia však?" spýtal sa na hodine japončiny Grimmjow.

"Tak to ani náhodou, kretén," Ichigo ho prepichol pohľadom a Grimmjow sa uškrnul.

"Láskavo ma oslovuj Grimmjow nii-sama," jeho škodoradostný pohľad sa zapichol do Ichiga.

"Jeagerjaquez vidím, že ti je tam nejako veselo tak poď odpoveď miesto Abaraia nech ho tu už zbytočne netrápime," usmiala sa na neho Yoruichi a Renji si vydýchol.

"A Abarai ty tu nevzdychaj ak si myslíš, že si z toho vykĺzol tak jedine tak s päťkou," zazrela na neho a on sklamane zašomral.

"Veľa šťastia braček," tentokrát sa Ichigo škodoradostne uškrnul na Grimmjowa a ten ho prepichol pohľadom. Vybral sa k tabuli šuchtavým krokom a s pohľadom v ktorom sa dalo prečítať, že nič nevie pozrel na Yoruichi.

"Tak mi povedz niečo o Tróji," na perách jej tak isto ako Ichigovi svietil škodoradostný úsmev.

"Mali tam koňa...dreveného koňa," spresnil a Ulquiorra si tresol po čele.

"Nemôže byť predsa tak sprostý, aby nevedel aspoň niečo málo o Tróji," zašomral si sám pre seba.

"Vidím, že nemá cenu ťa trápiť ťažkými otázkami tak ti to zjednoduším. Povedz mi meno jedného s hlavných hrdinov vďaka, ktorému vzniklo slovné spojenie achillova päta," pozrela na neho a on sa zamyslel.

"No jasné! To bol ten oný...ten čo ho mater namočila do vody, ale jeho pätu namočiť zabudla lebo ho za ňu držala a preto to bolo jeho jediné smrteľné miesto vďaka, ktorému na konci príbehu zomrel. Ale ako sa volal...to fakt neviem," povedal úplne vážne a celá trieda vybuchla smiechom.

"Ty debil, však Achilles!" vyhŕkol Ulquiorra, ktorý mal pocit, že ho namieste porazí.

"Aha, vlastne áno," bliklo Grimmjowovi, no an to už bolo neskoro.

"Vidím, že ste všetci veľmi múdry z celej antiky. Šesť vyvolaných žiakov, šesť pätiek. Nabudúci týždeň v utorok bude sex na sucho tak sa pripravte," povedala hrôzostrašne Yoruichi a všetkým úsmevy na perách zamrzli.

"Už zase ďalšia písomka, vidím to tak, že v utorok budem chorý," zašomral Hisagi.

***

Toushirou pomaly vošiel do nemocničnej izby, kde na lôžku sedelo malé bielovlasé dievčatko, ktoré malo osem rokov. Keď ho zbadalo fialové očká jej šťastím zaiskrili.

"Tou nii-chan!" napriahla k nemu ruky a Toushirou ju objal.

"Ahoj Fumie ako sa máš?" spýtal sa jej.

"Už oveľa, oveľa lepšie. A ty Tou nii-chan? Dlho som ťa nevidela, od leta. Prečo si ma neprišiel pozrieť skôr?" vyčítavo na neho pozrela.

"Prepáč Fumie, ale bol som preč," zaklamal jej a ona chápavo prikývla. Toushirou z tašky, ktorú priniesol vytiahol plyšového sloníka a dal jej ho. Fumie oči zase šťastím zažiarili a silno si plyšiaka k sebe pritisla.

"Tou nii-chan to je krásne. Ďakujem!" usmiala sa na neho a on jej úsmev opätoval. Dobre vedel, že Fumie ma veľmi rada slonov. Mala doma celú zbierku.

Ešte chvíľku si sloníka prezerala a potom mu začala rozprávať, čo všetko sa jej udialo od prázdnin.

Asi tak po pol hodine sa dvere otvorili a dovnútra vošiel Kokuto. Keď zbadal Toushira oči sa mu prekvapením rozšírili.

"Nii-chan, pozri kto prišiel," usmiala sa Fumie. Toushirou sa postavil a pristúpil ku Kokutovi.

"Môžeš nachvíľku so mnou?" spýtal sa ho a Kokuto pochvíľke prikývol

"Fumie vydrž chvíľku, ideme si kúpiť čokoládu do automatu. Chceš aj ty?" spýtal sa jej Kokuto a ona pokrútila hlavou.

"Už som mala," usmiala sa a začala sa hrať so sloníkom.

"Tak čo?" spýtal sa Kokuto, keď už obidvaja sedeli oproti automatu na čokoládu.

"Ako čo? Prečo si mi nepovedal, že Fumie má leukémiu?" zazrel na neho a Kokuto si vzdychol.

"Chcel som ale..." sekol sa.

"Ale čo? Zľakol si sa? Panebože, Kokuto sme bratranci, sme skoro ako bratia a ty mi takúto vec zamlčíš?" hovoril vyčítavým tónom.

"To preto sa teraz správaš ako úplne kretén? Čo si myslíš, že keď budeš ako namyslený sopliak Fumie sa vylieči?"

"Tak to nie je!" zvrieskol Kokuto hlasnejšie ako chcel a všetci naokolo na nich pozreli.

"Keď Fumie ochorela...všetko sa zmenilo. Zistil som aké sú peniaze nevyhnutné. Predtým mi bolo ukradnuté, že som z bohatej rodiny, nekládol som im veľký význam ale...keď Fumie ochorela a my sme chceli, aby rýchlo dostala kostnú dreň, aby ju doktori liečili na najnovších prístrojoch, najnovšími metódami museli sme platiť veľké množstvo peňazí, obrovské úplatky. Iba peniaze môžu Fumie zachrániť," šepkal a ruky zovreté v päsť sa mu triasli.

Toushirou si vzdychol a potľapkal ho po chrbte,

"Áno, peniaze sú dôležité. Gin by ti vedel rozprávať, dokázal by podplatiť aj diabla len, aby získal to čo chce," Toushirou sa uškrnul a Kokuto sa tiež úškrnu neubránil. Typický Gin.

"Ale vieš, čo ešte Gin hovorí? Že sú veci, ktoré si za peniaze nekúpiš. Dobrú rodinu, pravú lásku a bohužiaľ niekedy ani to zdravie," smutne na neho pozrel.

"Lenže ty a aj Fumie máte úžasnú rodinu a aj lásku, máte nás," potľapkalo ho po pleci a Kokuto sa pochvíľke usmial.

"Toushirou, ďakujem a prepáč, za všetko," pozrel do zeme.

"Nič si z toho nerob. Ja to chalanom vysvetlím," povedal.

"Vážne?" Kokuto na neho prekvapene pozrel.

"No jasné. Veď rodina je tu od toho aby si pomáhala," usmial sa na neho.