The Prisoners (16.Kapitola)

16.KAPITOLA

---

Nnoitra s Neliel vošli do kuchyne svojho domu a on si vzdychol. No super, doteraz mal pocit, že je ten ktorý vyhráva a teraz sa zas karta obratí. S Neliel bojoval odkedy sa stretli prvýkrát. Bola tak mocná, tak vznešená, tak veľkolepá. Štvalo ho to, že nie je ani z časti tak silný ako ona a zároveň ho jej veľkoleposť ohromovala. Všetko sa v ňom vždy miešalo, keď ju videl. Nenávisť, zlo a láska. Áno, vždy ju túžil mať ako ženu. Bol to jeho prirodzený inštinkt. Inštinkt Arrancara. Chcel mať tu veľkolepú ženu, ale nemohol ju mať a preto s ňou bojoval, bojoval stále dookola a dookola a aj keď mala toľko príležitosti ho zabiť neurobila to. Vždy mu hovorila: "Uvidíme sa, keď budeš silnejší Arrancar."

Jej veľkoleposť. Pozrel na ňu a oči sa mu zhrozene rozšírili. Stála tam pred ním dobitá, zničená, zlomená. Veľkoleposť, ktorú tak obdivoval zmizla. Prečo? To on ju zničil, zničil čo tak obdivoval. Pocítil hnus sám nad sebou, nechcel ju mať takúto, chcel tu veľkoleposť, ktorú poznal, ale...veď ani len nebol schopný si ju zobrať nežne, znásilnil ju, pretože ju...miloval a nikdy ju nemohol mať, a z toho vznikla tá nenávisť. Cítil jej strach, jej bolesť, ktoré hneď po označení ignoroval. Vzdychol si. "Aizen určil trest." Rozpažil ruky. "Rob si, čo chceš. Môžeš mi to všetko vrátiť." Povedal a ona prekvapene zažmurkala očami. Áno, nech ho zbije, zmláti, nech ho rozdrví, len nech znovu vidí jej veľkoleposť. Cítil, že jej strach nahrádza zlosť, neuveriteľná mocná zlosť miešajúca sa so sklamaním a bolesťou. "Ty..." Zavrčala. "Ty bastard!" Zvrieskla a chytila kuchynský nôž. Rozbehla sa rovno na neho a odsotila ho na zem, až sa musel čudovať, kde sa tá sila v nej vzala. Začala nožom bodať do jeho hrude a pritom kričala z plného hrdla. Nadávala mu všetkými možnými spôsobmi, plakala...všetky pocity nechala vyplávať na povrch. Nôž sa zarýval bolestne a hlboko do jeho mäsa. Aj keď ho toto nemohlo zabiť, na to by potrebovala poriadne zanpakuto, podarilo sa jej dokonca nožom mu zlomiť tri rebrá, no potom sa zatupil, kvôli tvrdej Arrancarskej koži a zlomil sa. Polovica z neho zostala zapichnutá v jeho hrudi. Neliel nahlas dýchala. Ruky zašpinené jeho krvou sa jej nekontrolovateľne triasli. "Hnusíš sa mi ty bastard! Hnusíš sa mi ty odporná sviňa! Ako si len mohol? Ako si len mohol?!" Vrazila mu päsťou do tváre. Nevydal zo seba ani hláska len na ňu pozrel prázdnym pohľadom. "Bola si tak veľkolepá, až príliš dobrá pre mňa. Rozčuľovalo ma to a zároveň fascinovalo. Vždy si ma nechala žiť, aj keď si ma mohla hocikedy zabiť. Štvalo ma to, pretože si mi tým dokazovala, že na teba nikdy nebudem mať, že ťa nikdy nebudem môcť mať." Dopovedal a ona na neho prekvapene pozrela. Zdvihla sa a odišla preč, no v kuchynských dverách sa ešte otočila. "Je jedno aký trest ti Aizen určí, je jedno ako dlho ťa budem mučiť, nebude to stačiť. Jediné čo chcem je vypadnúť od teba, aby som ťa už nikdy nemusela vidieť, jediné čo chcem je byť voľná! Voľná čo najďalej od teba!" Zvrieskla a odišla preč. Nnoitra zostal doráňaný ležať na zemi. Od pása hore ho všetko neuveriteľne bolelo. Zavrel oči a vzdychol si. "Voľná..." Zašepkal.

**********

Nastalo ráno a Tsuki vyšla z izby pri tom sa držala za hlavu. Toto fakt nečakala. Proste nečakala! Grimmjow šiel za ňou a víťazoslávne sa vyškieral.: "Krásne sme si v noci užili čo??"

"Ty perverzák!!" zastala, otočila sa a zapišťala naňho.: "Perverzák! Perverzák!! Perverzááák!!! Nemôžeš ma aspoň v sne nechať?!! Nie ty sa musíš rýpať aj tam a ťahať ma do postele!"

"Veď sa ti snívala nejaká kokotina ako naháňaš netopiere. Nie je sex lepší??" nahodil na ňu sexi pohľad a olizol si pery. Tsuki stíchla a cúvla.: "Tche!" odpochodovala smerom ku Toushirovi. "Hej, hej! Kam ideš?" chytil ju za ruku. "Na pohreb, choď sa obliecť do čierneho za chvíľku ti zomrie ten tvoj bastard..."

"Žiadny pohreb sa konať nebude." usmial sa.: "Ty máš teda zmysel pre humor." Niečo si zamrmlala a trhla sebou aby ju pustil.

Mihla nosom a zavrtela sa v posteli. Tušila, že je už deň, ale chcela si ešte vychutnať pohodlie a spánok, ktoré sa jej naskytli. Nikdy človek nevie kde zase skončí... Ako odpočívala sprevádzal ju nepríjemný pocit, ako by ju niekto sledoval. Pootvorila oči a zbadala pred sebou Toushira ako na ňu zazerá. "Ah-." chcela vykríknuť, ale on jej rukou zapchal ústa. "Nekrič! Pssst... Čo sa lákaš? To je v pohode. Teraz ťa pustím..." pomaly ju pustil a ďalej sa na ňu pozeral. Chcela sa od neho vzdialiť, ale na miesto toho ho ťahala za sebou až kým sa nezaprel a neostal sedieť ako kôl v zemi. "Pusť ma a nečum tak po mne!" snažila sa vytrhnúť z reťaze. "Kľud. Ublížiš si." trhol rukou dozadu a tým ako ju stiahol neodhadol silu a Shandris ho s otvorenou náručou nechtiac objala. "Uhm...?" prekvapene otvorila oči a zbadala sa tvárou pritlačená ku jeho hrudi. Cítila jeho tep, ktorý sa mu rázom zrýchlil a potom prekvapene pozreli po sebe. V tej chvíli mala pocit, že jej horia líca, ale prečo?? "T-to..." rýchlo sa narovnala a zatriasla hlavou.: "Neznášam ťa!!! zasyčala po ňom. "Myslíš, že ja teba mám rád? Oveľa viac ťa nenávidím... Ty si ma objala!! " prekvapene na ňu vyhŕkol. "Niee! To-to bolo nechtiac! Spravil si to schválne! Však si si ma pritiahol!"

"No to isto. Už len po tebe túžim...." naraz sa postavil a začal ju ťahať. "Hej!! Po-počkaj!" ledva sa stihla postaviť. Už sa videla na zemi ako ju bude po nej ťahať. "Čo je? Som hladný. Ideš variť..." zastal. "Variť??" zaklipkala očami.

Vyšli z izby a Shandris sa furt spierala. Nechcela sa vzdať, už len ta predstava si naňho spomenúť jej bola nepríjemná nie to ešte byť zviazaná pri ňom. "Čo to je??" vošli Tsuki do cesty ktorá si všimla medzi nimi reťaz. "Prekvapená?? Ženské súkromné rečičky sa akurát skončili. Nepustím ju ani na sekundu. Budeme stále spolu. Tešíš sa?? Budeme spolu jesť, spať, kúpať sa, milovať sa." uškrnul sa na Shandris a to posledné povedal tichšie a vábivejšie. Shandris naňho smutne zazrela.: "Nieeee!!!" nešťastne skríkla. "Čože?! Tak to teda nie! Počúvaj ma ty biela oščinoha, okamžite ju pusti lebo tu tento modro vlasý moribundus bude skladať dokopy časti tvojho tela!" Zvrieskla a obidvaja na ňu prekvapene pozreli. "O-Oščinoha?!" Toushirou nadvihol jedno obočie.

"Moribundus?!" Vyhŕkol Grimmjow. To snáď nie je pravda?! Kde na tie nadávky chodí počul už snáď všetko na svoju adresu od kokota cez šmolka až po pomaranč, ale ona si vždy vymyslí niečo nové! Kde na to chodí, že by v tých svojich šibnutých snoch o netopieroch? "Tak to si vyprosím! Nikto mi nebude hovoriť oščinoha!" Zvrieskol Toushirou a Shandris sa zasmiala. "Och, mne sa to páči. Idem variť." Potiahla ho ku kuchynskej linke tak silno až ho vykotilo na zadok na čom sa zase začala smiať Tsuki. "Shandris ja nebudem jesť nie som moc hladná. Zoberiem si iba puding." Vytiahla si z chladničky čokoládový puding a rozbalila si ho. "Dobre." Usmiala sa na ňu Shandris a Tsuki hodila škodoradostný pohľad na Toushira a Grimmjowa. "Prečo sa tak na nás díva?" Spýtal sa Toushirou. "Neviem...niečo chystá." Premeral si ju nedôverčivo Grimmjow.

Po pol hodine zistili prečo sa tak uškierala a prišli aj na to prečo nechcela jesť. Shandris pred nich položila bublajúcu čierno zelenú tekutinu. "Dobrú chuť." Usmiala sa na nich a oni nahodili znechutené ksichty. "Chce nás otráviť?" Spýtal sa Grimmjow. "Určite, to jej nedarujem." Zašomral Toushirou, ale keď ona začala s veľkou chuťou jesť obidvom padli sánky k zemi. Prekvapene na nich pozrela. "Prečo nejete? Nechutí vám to?" Smutne sklopila oči. "Ale nie kdeže. J-Je to dobré." Grimmjow si vložil do úst malé množstvo a mal, čo robiť aby hneď na mieste nevyvracal všetko, čo včera zjedol. "Mňam." Vyšlo z neho a do očí mu vyhŕkli slzy. Ako to, že to ona je akoby to bola najlepšia vec na svete? Veď to by ani túlavému psovi nedal žrať! Toushirou si tiež nabral. Mal chuť to vyhodiť, ale keby to spravil bola by nešťastná a negatívne emócie zle vplývajú na dieťa a to on nechce riskovať. "Hýbe sa to." Zašomral Grimmjowovi a ukázal mu ako sa tekutina divne trasie na jeho lyžičke. "Len si daj." Precedil medzi zuby Grimmjow a Toushirou to opatrne strčil do úst. Hneď v tom momente ho naplo, ale prekonal sa a nechal si tu slizkú vec stiecť dole krkom. Grimmjow to za ten čas, čo sa Shandris nedívala vyhodil von oknom. "Čo v tom všetko je ak sa môžem spýtať?" Pozrel na Shandris a tá sa zamyslela. "Dala som tam čokoládu, uhorky, čili, lentilky, salámu, maslo, kečup, horčicu, šľahačku a chleba." Vymenovala všetko, čo tam vložila a Toushira znovu nadrapilo. "Hej, hej pozrite čo mám!" V dverách sa z ničoho nič objavila Tsuki a zamávala obálkou, ktorú vytiahla zo schránky. Keď videla zelené tváre Toushira a Grimmjowa znovu sa uškerila. "Čo to je?" Spýtala sa Shandris. "Matsumoto a Starrk nás pozývajú na oslavu počatia ich bábätká. Takže sa oblečte a hor sa na nakupovanie darčekov!" Veselo pretancovala do izby prezliecť sa.

Toushirou sa postavil keď ho Shandris stiahla pomocou reťaze, ktorú mali cez ruky späť na stoličku.: "Najprv doješ..." zabodla sa mu zamračene do oči. "Eh....to nemyslíš vážne..." na silu sa zasmial. "Grimmjow zjedol všetko... Prečo ty nie? Možno keby ješ ako on nebol by si taky krpatý..." "Čože?!!" navrela mu žila na čelo. To dievča mu tak strašne liezlo na nervy. Mal chuť po nej kričať aspoň pol hodinu ale v záujme dieťaťa si zahryzol do jazyka a na sucho preglgol. Nechápala to. O čo mu šlo? Mohla robiť všetko možné, ale on jej nič nepovedal. Však ešte pred pár dňami ju šiel rozdrapiť. Pozorovala ho ako sa snaží prehltnúť jedlo a tváriť sa pri tom normálne. "No čo ideme??" vystrčil Grimmjow hlavu a usmieval sa na Toushira ako trpí. "Hej ideme." naraz sa postavil a čapol so sebou aj Shandris. "Pusť ma!!" "Neťahaj ju ako by nemala mozog!" vyletela z poza rohu Tsuki a dala päsťou Toushirovi presne do nosa. Bolestne si chytil nos a pozrel na ňu.