Chrono

Prepáčte, že som sa tu minulý víkend neozvala, ale nemala som vôbec čas. Ochorel mi môj zajačik Chrono a tak som sa o neho starala. Najprv mal len zapálené očko a tak sme mu to natierali masťou lebo sme si mysleli, že mu do neho nafúkalo, pretože kým bolo teplo býval na balkóne a tak koncom septembra sme ho až do stredu mája nechávali v našej detskej. No, ale potom začal chudnúť aj keď jedol. Bola som s ním minulý piatok u veterinára a ten mi povedal, že má črevných parazitov. Predpísal mi lieky povedal, že sa z toho dostane pretože aj keď bol chorý bol dosť čiperný, pokúsil sa párkrát utiecť z krabice u veterinára, asi tušil, že sa blíži injekcia xD Potom som išla na intrák, lieky začali zaberať ako veterinár hovoril a samozrejme som volala domov každý deň ako sa má a vyzeralo, že sa to zlepšuje. V utorok večer, keď som volala s mamou som sa na neho pýtala a ona mi povedala, že vyzerá lepšie len teraz na večer trochu stíchol, že je asi unavený, povedala, že ho má sestra zrovna na nohách položeného, a že jej na nich odpočíva a potom ma z ničoho nič zrušila so slovami, že prestal dýchať, už som vedela, že je zle... a potom mi tak o desať minút zavolala naspäť, že je koniec. Veľmi ma to zaskočilo, proste som to nečakala, keď to vyzeralo, že je na tom už lepšie. Ani vám nemusím hovoriť ako ma baby na izbe museli tíšiť, ale kým som bola na intráku nejak som si to neuvedomovala a nepripúšťala, keď tam nebol so mnou a teraz v piatok som prišla domov a klietka, ktorá mala byť v našej izbe tam nebola, ale bola na balkóne prázdna, len so senom a pilinami, ktoré v nej po ňom zostali a zrazu to nejak na mňa doľahlo... zrazu som sa s tým musela zmieriť. Viem, že niektorí si poviete, že to bol len zajac, ale pre mňa to bol kamarát, člen rodiny a niekto kto ma mal rád, podľa mňa nikto nevie prejaviť väčšiu, úprimnejšiu a čistejšiu lásku ako zvieratká. Vždy sú vašimi priateľmi a nikdy vás nezradia. Chrono bol úžasný, keď mal niekoho rád olizoval mu ruku, behal po klietke ako zjašený keď som za ním prišla a keď som ho pustila motkal sa stále okolo mňa... proste mi je z toho veľmi zle, pretože som mu nedokázala pomôcť, keď trpel, podcenila som jeho chorobu, nepodchytila som ju prv a kvôli tomu už tu teraz nie je. Prídem si akoby som ho zradila, vždy mi prejavoval svoju lásku a keď ma naozaj potreboval nedokázala mu nijako pomôcť. A niekedy ma tak dokázal vytočiť, keď v noci trieskal do klietky a vždy ma zobudil... a teraz by som za to dala čokoľvek. Bol inšpiráciou pre moje poviedky, moja bútľava vŕba, môj "nufáčik". Mrzí ma aj to, že som nebola pri ňom, keď zomieral a nemohla som ho ísť ani pochovať, lúčila som sa s ním v nedeľu presvedčená, že ho v piatok uvidím... jediné, čo ma na tom utešuje je, že nezomrel sám, že naposledy vydýchol v sestrinom náručí. Zajtra musíme tu klietku umyť a odložiť čo bude pre mňa také definitívum, že je naozaj preč takže sa mi moc do toho nechce, ale nechať ju tam tiež nemá zmysel.

Prepáčte, že vám to tu píšem, ale potrebovala som to zo seba dostať, aby sa mi uľavilo.

Chrono ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa spravil a odpusť mi ak si, si niekedy prišiel sám a opustený. Dúfam len, že aj napriek tomu, že sme ťa niekedy hnevali sa ti s nami páčilo a bol si u nás šťastný. Zbohom, mám ťa rada.