6. Kapitola

6.Kapitola

---

Ichigo sa na druhý deň večer naštvane pozrel na červenú pilulku. Nie, že by tá ryba, ktorú mali zase na obed nebola chutná, ale...nenasýtilo ho to. Ešte stále potreboval toto.

"Čert to ber!" zavrčal a hodil pilulku na druhý koniec jaskyne, na to mu v hlave pristál zošit s Rukiinými kresbičkami.

"Idiot! Okamžite to zjedz!" schytila pilulku, rozbehla s ak nemu a začala mu ju pchať pred ústa.

"Nechcem to!" vrčal.

"Musíš to zjesť!" nedala sa odbiť.

"Nie!" trval si na svojom.

"Nebuď ako malé decko!" zakričala po ňom.

"Ja..." chcel jej protirečiť, ale hneď ako otvoril ústa mu do nich napchala pilulku, zavrela mu ich a pritlačila si na ne svoju ruku. On to aj tak odmietal zjesť tak mu zapchala aj nos.

"Ak to okamžite nezješ. Zadusím ťa!" vyhrozila sa, ale on nechcel povoliť. Nakoniec však pilulku prehltol a...padol v bezvedomí do jej náruče.

Prekvapene zažmurkala a potom zapišťala.

"Ichigo!" začala s ním triasť až jeho dlhé oranžové vlasy poletovali zo strany na stranu.

"Ja som ťa nechcela naozaj zadusiť! Prepáč! No tak dýchaj!" Už sa mu chystala dať umelé dýchanie, keď sa nahlas rozosmial. Šokovane na neho pozrela, a keď zbadala jeho pobavený úškrn navrela jej na čele žila.

"Si sa zľakla čo?" pobavene povedal, keď mu v tom v tvári pristála taká päsť, že skončil naspäť na zemi aký dlhý taký široký.

"Idiot!" zavrčala, ale potom sa usmiala.

"Prečo sa usmievaš?" nechápavo sa k nej zdvihol.

"Vieš...je dobré vidieť ťa zase...veselého. Odkedy sa to stalo býval skoro stále smutný a...nerada ťa takého vidím. Je skvelé, že sa znovu usmievaš," pozrela na neho a jeho oči sa prekvapene rozšírili. Mala o neho až takú starosť?

"Prepáč, nechcel som ti spôsobiť problémy," zašepkala a dotkol sa jej pleca. Pokrútila hlavou.

"Nespôsobuješ mi problémy," pozrela na neho a len trošku, koncami prstov sa dotkla jeho ruky. Vtedy akoby ním prešiel príjemný prúd. Jej dotyk spôsobil, že mu telo začalo zaplavovať príjemné teplo a tak si s ňou preplietol prsty.

Rukia zostala úplne prekvapená, keď ich prsty preplietol a potom sa k nej naklonil, položil si na jej plece hlavu a perami začal jemne bozkávať jej krk.

"I-Ichigo, čo to...robíš?" zašepkala celá červená, no on ju nepočúval. Akoby bol v nejakom tranze. Tuho ju objal odokryl jej zahalené plece a začal jej bozkávať aj to.

"No tak Ichigo!" odtrhla ho od seba a šokovane zistila, že jeho oči sú zase žlté a zúžené ako nejakej šelmy.

"Ichigo..."

"Rukia chcem ťa," zašepkal.

"Chcem ťa mať celú," znovu zašepkal zastreným hlasom a začal sa k nej približovať. Chcela utiecť, nie mala by mu jednu vraziť, aby sa prebral, ale...miesto toho zostala sedieť a vyšla mu v ústrety bozku. Jazykom skúmala jeho ústa a ticho vzdychala. Prečo to robí? Prečo sa nebraní. Pazúrom jej pretrhol uniformu a celú ju zahŕňal bozkami. Presunul sa medzi jej nohy a jazykom sa začal hrať s jej klitorisom. Zavzdychala a rukami sa zaborila do jeho dlhých vlasov.

Tentokrát jej jazykom vošiel dovnútra. Hral sa s ňou, maznal sa s ňou. Rukia ticho mrnčala, cítila, že sa blíži jej vyvrcholenie a keď prišlo slastne nahlas zastonala. Ichigo sa nad ňu naklonil a chystal sa do nej vojsť, keď mu zrazu oči prestali žiariť a zostali zase hnedé. Prekvapene na ňu pozrel.

"Rukia..." vyhabkal celý sčervenel.

"To som...och, čo som to..." umlčala ho bozkom na ústa.

"Prosím, neprestávaj teraz," zašepkala a silno ho objala. Ichigo sa pochvíľke usmial a pomaly do nej vnikol. Obidvaja zastonali. Začal sa v nej pohybovať pričom nechty zaryl hlboko do zeme, pretože sa bál, že keby ju teraz objal tými pazúrmi ublížil by jej. Priadla mu do ucha jeho meno, bozkala ho na krku. Začal sa v nej rýchlejšie pohybovať. Ruky zaboril ešte viac do zeme. Cítil, že sa blíži jeho vyvrcholenie a pochvíľke obidvaja slastne zastonali a objali sa v spoločnom kŕči.

Ichigo sa zvalil vedľa nej a pochvíľke na ňu pozrel. Prisunula sa k nemu a stočila sa do klbka. Pousmial sa a natiahol sa pre spacák, ktorý rozopol a prikryl ich ním obidvoch.

Nežne ju objal a zaboril si hlavu do jej vlasov.

"Nemôžem uveriť, že sme to urobili," zašepkala.

"Ani ja a že som to urobil...tak náhle," zašepkal aj on.

"Nadržanec," zašomrala.

"To nie ja, to ten hollow!" bránil sa.

"Jasné. Dobrú noc," usmiala sa,

"Dobrú noc aj tebe," trošku sa pomrvil a pochvíľke unavený zaspal.

Keď sa ráno prebudil zistil, že Rukia už je hore a hladká ho po tvári.

"Ako vždy, prvá hore," zašepkal ešte stále zachrípnutým hlasom zo spánku a ona sa usmiala.

"Aký nezvyk ťa vidieť s krátkymi vlasmi," povedala a on sa prekvapene posadil. Pozrel na svoje ruky, už neboli bledé, mali svoju prirodzenú farbu. Dotkol sa vlasov, naozaj boli krátke a keď mu Rukia podala zrkadlo zistil, že má zase svoju tvár a nemal už ani dieru v hrudi.

"Som to zase ja," usmial sa.

"Presne, takže....môžeme ísť domov," zdvihla sa, ale on ju chytil za ruku.

"Čo tak aspoň jedno na rozlúčku s týmto miestom?" spýtal sa a ona sa uškrnula.

"A že vraj nie si nadržanec," naklonila sa k nemu a pobozkala ho.

O týždeň neskôr

Rukia ležala na posteli vedľa Ichiga zatiaľ, čo on sa učil angličtinu. Pochvíľke ho však ako vždy vyrušila zhrnutím obsahu kapitoly.

"Bože, Rukia! Daj mi teraz pokoj," zašomral.

"Ale, keď Hana..." začala horlivo rozprávať a on na ňu s povzdychom pozrel. Potom sa však usmial a objal ju. Ona sa naozaj nikdy nezmení. Bol rád, že má pri sebe niekoho kto mu tak rozumie, kto sa ho nebojí nech je hocijaký, kto je vždy na jeho strane a vždy sa bude môcť na neho spoľahnúť.

"Ďakujem ti Rukia," zašepkal a ona sa k nemu pevnejšie privinula.

"Nie to ja ďakujem tebe," pohladkala ho s úsmevom po vlasoch.

THE END