5. Kapitola

5. Kapitola

---

Na druhý deň ešte stále pršalo. Rukia si zrovna čítala nejakú romantickú knižku a Ichigo len tak sedel a díval sa na kvapky. Z celej duše neznášal dážď. Spájali sa mu s ním samé zlé veci a túto si k ním môže s kľudom pripísať.

"Ichigo neveril by si, čo sa práve stalo! Darcy požiadal Elizabeth o ruku a ona ho odmietla! Chudáčik," vzdychla si a Ichigo zašomral.

Už od rána mu rozpráva obsah celého toho hlúpeho románu. Sem-tam si dá prestávku, aby mohla nakresliť nejakú priblblú Chappy kresbičku a zase pokračuje. Presne ako, keď je u neho doma. Vždy roztreskne ten šatník s takým rachotom, že mu skoro srdce vyskočí len, aby mu povedala, čo sa nové v knihe stalo. Alebo, on leží na posteli a počúva MP3 a ona sedí za jeho stolom alebo sa rozvaľuje na zemi a každých desať sekúnd jeho pesničku prerušuje tým, že mu hovorí novinky v deji. Vážne, vypočuť si pri nej pieseň až dokonca je umenie. Ešte, že nemohla vidieť ako sa usmieva. Správa sa akoby sa nič nestalo.

Prečo? Nechápal to. Prečo sa tak k nemu správa? Prečo sa k nemu správa ako k "normálnemu" človeku? Díva sa mu priamo do očí, smeje sa, kreslí si svoje kresbičky, číta, nadáva mu, bije ho, hneď na to mu zase rozpráva o všetkom možnom čo by chcela, čo videla, čo zažila. Ako kedysi, keď nebol "monštrum". Chytil si miesto, kde mal dieru na hrudi. Keby mohol tvárou vyjadrovať pocity Rukia by zbadala ako trpko sa pousmial. Teraz už chápe ako sa cítil Ulquiorra, doslova prázdno. Neuveriteľne prázdno... V tom zacítil na rukách dotyk. Pozdvihol hlavu k Rukii, ktorá na neho vážne pozerala.

"Ty nie si prázdny Ichigo. Nie, Ichigo ty si človek s tak veľkým srdcom, že dokážeš nájsť v každom kúsok dobra, že dokážeš zachrániť celý svet. A to je to, čo si ja na tebe vážim a čo si ty musíš vážiť sám na sebe. A ak sa ti bude zdať, že si prázdny, a že si sám spomeň si na mňa, pretože ja budem vždy na tvojej strane." Povedala vážnym, ale úprimným hlasom a za jeho jasno žltými očami zažiarili tie jeho hnedé. "Rukia..." Zašepkal aj keď vedel, že z neho vychádzajúce len otrasné zvieracie zvuky. "Ďakujem..." Povedal a ona si vzdychla. "Sme kamaráti a tí si pomáhajú." Usmiala sa, pretože aj keď jediné, čo počula bolo zvláštne zvieracie vrčanie dobre vedela, čo jej hovorí, pretože poznala jeho vnútro. Poznala Kurosaki Ichiga.

V tom ju silno objal. Prekvapene zažmurkala, ale nepokúsila sa z jeho objatia vytrhnúť. Potreboval ju cítiť blízko pri sebe. Počuť tlkot jej srdca, pretože mu to pripomínalo, že ešte stále nestratil svoju ľudskosť, že dokáže cítiť.

Rukia mu pochvíľke objatie opätovala. Pozrel na kvapky dažďa padajúce na zem. Odkedy stretol Rukiu vždy, keď mu dážď spôsobil smútok prišla ona a mraky sa pretrhli. Dážď zmizol a ona s ním zažehnala všetku jeho bolesť. Vždy stála pri ňom a pomáhala mu, tak ako nikto iný. Chcel jej to oplatiť, chcel jej vždy byť na blízku tak ako ona jemu.

Zrazu si uvedomil, že ju ešte stále zviera v náručí a aj keď to nebolo teraz možne odprisahal by, že mu celá tvár sčervenala. Rukia si to tiež uvedomila a obidvaja sa od seba odtrhli. Ona však nemala ako svoje rozpaky skryť tak pozrela niekde do boku.

"No vieš rozmýšľala som, lebo sa mi zdá, že sa nudíš...nechceš, aby som tú knihu čítala nahlas?" spýtala sa a on prikývol.

Aj tak to vyzerá, že bude celý deň pršať.

Ichigo si ani neuvedomil ako sa mu podarilo pri Rukiinom čítaní zaspať, ale prebudil sa až na ďalší deň. Vonku už svietilo slnko.

Posadil sa a bolestivo sa chytil za hlavu pričom zamrnčal. Prečo ho bolí hlava? Má pocit akoby po nej dostal poriadnu ranu.

Poobzeral sa dookola. Rukia nikde nebola, no až potom si uvedomil, že vonku praská oheň.

Vyšiel von a hneď ho napadlo ostré slnko.

Ruky si vystrel pred oči, aby si aspoň trochu skryl zrak. Nie je predsa možné, aby ho takto štípali oči zo svetla!

Všimol si Rukiu, ktorá si močila nohy v menšej rieke, ktorá tade pretekala. Asi nachytala pár rýb, pretože teraz sa piekli nad ohňom.

"Pečieš ryby? Ale teda. Nepovedal by som, že si taká kuchárka," neodpustil si malú rýpavú poznámočku.

"Ha, ha, ha. Ako vždy si veľmi vtipný. Uvidíme či ti bude tak veselo, keď ti tú rybu pretlačím celú krkom," zašomrala, ale v tom akoby do nej udrel blesk sa prudko otočila a oči sa jej rozšírili šokom.

"Ichigo!" vyhŕkla a on prekvapene zažmurkal.

"Čo sa deje? Prečo sa tak tváriš?" spýtal sa jej.

"Ty hlupák, už si to zase ty," zasmiala sa.

Ichigo si až teraz uvedomil, že rozpráva, že mu rozumie. Až teraz si uvedomil, že keď sa dotýka svojej tváre cíti mäkkú pokožku, že vôbec cíti, ale...

Pozrel na svoje ruky, ešte stále boli neprirodzene biele a tiež zistil, že jeho vlasy mu zostali rovnako dlhé ako keď bol vo Vasto Lordo forme.

"No ešte nie si úplne ako ty, ale už máš k tomu blízko," Rukia mu hodila zrkadlo, ktoré našla v ruksaku a on sa do neho pozrel. Áno, ešte stále nevyzeral tak akoby si želal. Nechty stále pripomínali pazúry a dokonca mal aj dieru v hrudi, ale oči. Oči, tie boli naspäť. Jeho hnedé oči.

"Už máš zase naspäť šteňacie oči," usmiala sa Rukia a začala mu naťahovať líca, aby si ho aj ona lepšie prezrela.

"Hej, ja nemám šteňacie oči," ohradil sa a zhodil zo seba jej ruky, ktoré mu stále útočili na tvár. Nahlas sa zasmiala a on na ňu prekvapene pozrel.

"Prečo sa smeješ?" nechápal.

"Len som šťastná. Dáš si tej ryby?" spýtala sa a on pochvíľke s úsmevom prikývol.

"Takže Kurosaki sa nám už vracia do normálu? To je skvelé! Vlastne z testov som zistil, že tak do troch dní zase bude sám sebou. A mám aj ďalšie skvelé správy. Podarilo sa mi ukľudniť Seireitei a všetko im vysvetliť. Rozkaz zabiť ťa už neplatí, sám Kuchiki Byakuya sa o to postaral, pretože by tým pádom rozkaz platil aj na jeho sestru, ktorá s Kurosakim ušla. Mimo to, nie je z toho bohvieako nadšený," dohovoril Urahara a obidvaja si vydýchli, že už po Ichigovi nejdú, aj keď teda Ichigo vedel, že ho osobná pomsta u Byakuya neminie.

"Samé dobré správy. Som rada, že sa to konečne ukľudňuje," povedala Rukia, keď odložila mobil a on prikývol.

"Dúfam, že čoskoro už budem kompletne naspäť," pozrel na svoje telo.

"Neboj sa budeš, ale zatiaľ..." vytiahla pred neho papier.

"Čo hovoríš na moju kresbu Chappy ako chytá ryby? Pracovala som na tom kým si spal," povedala so žiarivými očkami a s úsmevom na perách.

"Prečo tie ryby vyzerajú tiež ako krpaté zajace? Ach, tie tvoje detinské kresbičky," zašomral a hneď na to od nej schytal po hlave.

"Ty si detinský!" ohradila sa zatiaľ, čo on si šúchal hrču.

Potom sa však usmial.

"Rukia, ty sa nikdy nezmeníš," zašepkal.