3. Kapitola

3.Kapitola

---

"Kade teraz?" Rukia si prezerala mapu. "Asi by sme mali ísť tadeto." Ukázala prstom doprava.

"Asi? Nemala by si to vedieť?" Zašomral si Ichigo sám pre seba a ona na neho pozrela.

"Ten tón dobre poznám! Odpusť si tu iróniu!" Vychrstla na neho a on jej vytrhol mapu z ruky.

"Máme ísť vľavo." Ukázal prstom doľava.

"Ani nápad! Doprava!" Trvala si na svojom.

"Doľava!" Zvýšil hlas až sa vtáky na okolí jeho zvieracieho revu zľakli a odleteli.

"Doprava! Čo nevieš čítať z mapy?!" Pokúsila sa mu ju vytrhnúť z rúk, no on ju pevne držal tak ju tým silným šklbnutím roztrhla. Na chvíľku nastalo ticho, ale potom Rukia zúrivo zavrčala.

"Pozri, čo si urobil?!" Zvrieskla na neho.

"Ja?! Obviňuješ mňa?! Je to tvoja chyba ty trpaslík!" Vybafol na ňu a aby lepšie pochopila jeho narážke rukou prešiel od jej hlavy po svoje prsia. Okamžite jeho narážku pochopila a od zlosti až sčervenala. "Ja nie som trpaslík ty mrkvová hlava!" Vyletela na neho a od zúrivosti mu päsťou vrazila do spodku brady. Nič sa však nestalo, jej päsť vďaka tvrdej koži necítil za to jasne počul veľmi známe nepríjemne prasknutie, ktoré dobre poznal z vlastnej skúsenosti. Rukia si s bolestivým krikom chytila ruku, ktorú mala ešte stále zovretú v pästi a kľakla si k zemi.

"Rukia!" Preľakane sa k nej skrčil a pozrel na jej ruku, ktorá jej celá opuchla. "Do čerta, nemôžem ju vystrieť." Zašepkala a druhou zdravou rukou si pevne držala zápästie, ktoré sa jej od bolesti nekontrolovateľne triaslo. Vedel presne, čo sa stalo. Pomliaždila si a zlomila kosti, kvôli nemu!

"Rukia prepáč! To som nechcel! Je to moja chyba..." Poslednú vetu previnilo zašepkal. Rukia sa pozrela do jeho svietiacich žltých očí, za ktorými však dobre videla tie jeho pravé. "Ty za to nemôžeš. Je to moja chyba, pretože som sa naštvala, že sme kvôli mne zablúdili a nechcela som si to pripustiť. Preto som na teba tak vybehla, keď si mi ukázal opačný smer. Prepáč." Pokúsila sa o úsmev, ale vďaka príšernej bolesti, ktorá jej pulzovala z dlane jej to moc nevyšlo.

"Za všetko môžem ja." Trval aj tak na svojom. "Vždy...vždy len každému ublížim." Sklonil hlavu a na to sa Rukia dotkla jeho ruky. Pozrel do jej modrofialových očí. "Každý za to z časti môžeme, pretože si vždy musíme trvať na svojom a neurobíme žiadne ústupky. Sme proste blbí." Vyhlásila a potom z jej zdravej ruky začala vychádzať zelená žiara reaitsu, ktorou si začala zlomené a pomliaždené kosti liečiť. "Asi sa mi to nepodarí úplne dať do poriadku, ale aspoň trochu. Pozrel by si sa v ruksaku po nejakom obväze a aj po vode?" Spýtala sa ho. Podišiel k jej ruksaku, ktorý si sňala z chrbta a začal sa v ňom hrabať. Netrvalo dlho a vylovil lekárničku. Keď ju otvoril prvé čo zbadal bol biely list prelomený napoly. Udivene si ho premeral v rukách a potom ho roztvoril.

Milá Kuchiki-san,

Keďže ste s Kurosakim tak neskutočne zohraný tím a zhodnete sa úplne vo všetkom (dúfam, že čítaš tú iróniu medzi riadkami) je mi jasné, že ani tentokrát tomu nebude inak. Takže, keď mu vrazíš päsťou medzi oči alebo ho kopneš medzi nohy a zlomíš si pritom kosti (je mi jasné, že v zápale hnevu si neuvedomíš, že jeho koža je tvrdá ako šutre pretrvávajúce v jeho hlave na miesto mozgu od jeho narodenia) tak použi tú masť v tej modrej škatuľke. Je kostihojová (a tým nemyslím tie fejky, ktoré predávajú v ľudských lekárňach) Ale nemáš jej nekonečno takže nabudúce, keď budeš chcieť Ichiga zmlátiť ovaľ ho panvicou, ktorú som ti do ruksaka tiež pribalil.

S láskou,

Urahara

Ichigo naštvane rozdrapol papier na márne kúsky. Takže on má podľa neho v hlave miesto mozgu kamene?! Však počkaj, keď sa dostane z týchto problémov bude Urahara ten, ktorému pristane šuter v hlave!

Pozrel do lekárničky a vytiahol z nej modrú škatuľku. Pristúpil s ňou k Rukii, otvoril viečko a strčil jej ju k zdravej ruke, ktorou si stále liečila zlomeniny. Prekvapene na neho pozrela.

"Mám si tým natrieť tu pomliaždenú ruku?" Spýtala sa ho a on prikývol. Opatrne si zobrala trochu masti na prsty a začala si ju jemne zotierať po opuchnutej a sfialovenej dlani. Účinok bol takmer okamžitý. Opuchnutie začalo ustupovať a fialové zafarbenie bledlo. "Funguje to!" Usmiala sa na Ichiga a naniesla si masti viac. Netrvalo dlho a jej ruka zase bola taká aká mala byť. Pár krát pokrútila zápästím, skrčila a vyrovnala prsty a potom s veľkým úsmevom na perách pozrela na Ichiga. "A je to zas v poriadku. Môžeme na to zabudnúť." Vyhlásila a potom pozrela okolo seba.

"A čo teraz? Mapu nemáme a už sa začína stmievať. Asi by sme sa tu mali utáboriť." Zašepkala a pozrela na Ichiga. Mala pravdu na tento deň už toho aj tak bolo až moc. Rukia založila oheň a zjedla jeden ryžový chlebíček. Potom pozrela na Ichiga, ktorý sedel obďaleč a hľadel pred seba. Vedela ako ho to všetko musí veľmi trápiť a zosmutnela. Potom však vstala a podišla k nemu. "Ichigo." Chytila ho za plece a on sa na ňu pozrel. Vyšli z neho zvieracie zvuky, ale neboli strašidelné. Bol to skôr taký zranený hlas. Áno, aj tento tón dobre poznala. Hovoril ním, keď ho niečo veľmi trápilo.

"Čo sa deje? Čo ťa trápi?" Spýtala sa ho a on sa slabo dotkol jej dlane a potom si ukázal na miesto, kde mal miesto srdca dieru. Už vedela, čo to je. Necíti teplo jej dlane. "Ichigo..." Sadla si k nemu a dotkla sa jeho ruky. "Nemaj strach to sa spraví. Hlavne si prestaň namýšľať, že sa z teba stáva bezcitný človek..." Keď povedala slovo človek nahlas si odfrkol a ona zazrela. "Samozrejme, že si človek! Čo iné asi tak si? Prestaň sa ľutovať len preto, že si uviazol vo Vasto Lorde forme lebo pod týmto všetkým si tam stále ty. Ale ak na to zabudneš stratíš tu ľudskosť. Tak prestaň takto o sebe zmýšľať!" Vyštekla na neho a tresla ho po hlave sandálov, ktorú si vyzula. Niečo zamrmlal ako nespokojná mačka a potom od nej odvrátil tvár. Vzdychla si a chytila ho za ruku. "Máš ju teplú." Zašepkala a on sa na ňu znovu pozrel. "Tvoja ruka je teplá. Žiari teplom. Keby si bol monštrum ako tvrdíš bola by chladná až ľadová." S úsmevom na neho pozrela a on pozrel na svoje dlane. "Neboj bude to všetko dobré. Spolu to vyriešime." Ubezpečila ho a z neho vyšlo vrčanie, s tónom, ktorý tiež veľmi dobre poznala, pretože jej to hovoril vždy, keď ho povzbudila: "Máš pravdu."

V tom začal fúkať studený vietor a ju striaslo. "Začína sa nám nejak ochladzovať. Pôjdem si ľahnúť." Vyhlásila a odišla sa zababušiť do spacáka, ktorý mala rozložený pri ohni.

Aj keď z ohňa šľahali horúce plamene a spacák bol tiež veľmi teplý ostrý ľadový vietor to úplne prebil. Rukia sa triasla od zimy a nevedela akoby sa vo vaku usalašila, aby jej konečne prestala byť zima. Okolo polnoci sa tak ochladilo, že sa tá zima už nedala zniesť. S drgotaním sa posadila a začala si horúcim dychom zahrievať ruky a potom ich šúchať o seba, no nič nepomáhalo. V tom začula Ichigove vrčanie, v ktorom sa niesol tón otázky. Isto sa jej pýtal či jej je zima. Pozrela na neho a vzdychla si. "Je mi príšerná zima. Urahara nás mohol varovať, že sú tu noci tak chladné." Aj pri rozprávaní jej drgotalo zubami a už si vôbec necítila ruky a nohy. Ichigo niečo zavrčal, ale vôbec nevedela čo jej hovorí. No jeho tón sa jej zdal byť nejaký ostýchavý. "Prepáč Ichigo, ale vôbec neviem, čo si mi povedal." Zašepkala. Na to si sadol a trochu opatrne potľapkal miesto vedľa seba. Rukia rozmýšľala len chvíľu nad jeho gestom, keď si uvedomila...

"Ty chceš, aby som si ľahla k tebe?" Spýtala sa a priam cítila ako oheň prezrádza jej červenú tvár. Ichigo len niečo zamrnčal a poškrabal sa za hlavou. Rukia zostala bez pohnutia sedieť. Má ísť za ním? A nie je to blbé? No potom sa jej zima ešte viac zaryla pod kožu. Je to len preto, aby jej bolo teplo takže je to vlastne v poriadku. Presvedčila samú seba, vyšuchla sa zo spacáka a podišla k nemu, znovu sa zababušila a pomaly si ľahla. On si ľahol vedľa nej tak, aby vietor narážal do neho a nie do nej a trochu neohrabane si ju k sebe privinul. Keď zacítila teplo jeho tela celá sa začervenala a zima hneď zmizla. Vďaka tomu, že urobil zo svojho tela stenu sa k nej už nedostával ani ten príšerný studený vietor. "Nie je ti zima?" Spýtala sa ho a on naštvane zavrčal typom: "Ja toho teraz moc veľa necítim, tak sa ma nepýtaj sprostosti!" No aj tak jej to nedalo a ešte sa ho spýtala či sa nechce aspoň prikryť druhým spacákom, ktorým im Urahara zabalil, no keď jej neodpovedal iba sa usmiala. "Dobrú noc." Zaželala mu. On len ticho zavrčal, ale dobre vedela, čo jej hovorí: "Dobrú noc Rukia."