2. Kapitola

2.Kapitola

---

Byakuya si bez záujmu premeral Urahara a absolútne ignorujúc jeho smiešne slová vystrel ruku pred seba. Tisícky ružových lupeňov sa ako na povel pohli k ním. "Ako publikum stojíš za nič, ale nevadí. Čáry-máry Urahara ti rozoženie z tváre chmáry!" Zarecitoval ako pravý kúzelník a urobil rukou kruh vo vzduchu. Na to lupene padli k zemi akoby boli len bezvládne zoschnuté lístie. Byakuya zostal úplne prekvapený. Čo sa to stalo. Na to sa Urahara uškrnul a vyhodil klobúk do vzduchu. "Hókus pokús zmizneme ako Potterov plášť...kus!" Predniesol a z klobúka s praskotom vyšlo veľké množstvo dymu, ktoré ich zahalilo. Keď dym ustúpil boli preč.

Všetci sa silno rozkašlali z dymu, ktorý ich ešte obklopoval, no keď ustúpil zistili, že si v Uraharovom obchode. "Ako...ako sme sa sem dostali?" Zašepkal Rukia. Ichigo sa tiež prekvapene poobzeral okolo seba a potom pozrel na Urahara, ktorý sa tváril dosť zachmúrene. "To druhé sa mi vôbec nerymovalo. Musím to ešte domyslieť." Zašomral, oprášil si klobúk a nasadil si ho na hlavu. Potom pozrel s úsmevom na Ichiga a so záujmom si ho premeral. "No Kurosaki toto vyzerá na poriadny problém. Ako vidím si pri zmysloch si, ale mohlo by to byť diskutabilné." Pri tých slovách Ichigom trhlo. Ako to diskutabilné? To by akože mohol tomu monštrum prepadnúť a zase napadnúť svojich priateľov? "Urahara na to nemáme teraz čas. Proste mu zober krv alebo neviem čo a musíme ho niekde zašiť. Tu je moc nápadný, Shinigami ho hneď nájdu a pochybujem, že to uhráme a nakecáme im, že je to náš domáci maznáčik." Do miestnosti vošla Yoruichi.

"Máš pravdu. No Ichigo nastrč mi paprčku." Usmial sa Urahara a Ichigo nastrčil ruku, aj keď za tu paprčku mu mal chuť poriadne vynadať. Urahara spod svojho plášťa vytiahol obrovskú ihlu, ktorá preryla jeho tvrdú Arrancarskú kožu ako nič. Ichigo zreval ako ranené zviera. To naozaj bolelo! Ale odporne moc bolelo! Keď Urahara vytiahol ihlu spod jeho kože všimol si, že mu nezobral krv, ale reaitsu. "Tak sa na to pozrieme, ale najprv ťa budeme musieť skryť..." V tom sa sekol a pozrel za Ichigov chrbát. Ten sa tiež otočil a zbadal Orihime, Ishidu a Chada. Aj keď sa všetci traja snažili tváriť pokojne všimol si aký bezpečný odstup si od neho udržiavali. Aj keď ho to pichlo pri srdce nečudoval sa im, hlavne Orihime a Ishidovi.

"Kurosaki-kun." Zašepkala Orihime a spravila k nemu pár opatrných krokov. Ani sa nepohol len hľadel do jej očí, no ona potom uhla pohľadom. "Neboj my ti pomôžeme sa z toho dostať." Povedala nakoniec odhodlane a znovu na neho pozrela. Ishida si len vzdychol a napravil si okuliare. "Ty sa vždy musíš dostať do nadrozmerných problémov, a to doslova, idiot." Premeral si ho od hlavy až po päty a Ichigo na neho zavrčal.

"No dobre takže Ichigo skryjeme ťa do tajného lesa." Urahara veselo zamával vejárom a všetci na mu venovali pohľad.

"Tajný les?" Spýtala sa Rukia.

"Áno, vytvorili sme ho s Yoruichi. Nedá sa v ňom vystopovať reaitsu, skvelé miesto, keď som sa s ňou chcel milovať." Uškrnul sa za čo dostal od Yoruichi takú päsť, že preletel cez celú miestnosť ako kus handry.

"V skutočnosti sme ho vytvorili pre Vizardov, keď ich sem Urahara doniesol." Povedala.

"Zoženieš si tam všetko, čo k prežitiu potrebuješ a neboj budeme s tebou neustále v kontakte a budeme tam chodiť za tebou." Žmurkla na neho. Ichigo bol rád, že mu zohnali miesto, kde sa môže skryť a že sú na jeho strane, ale byť sám v lese ako nejaké odvrhnuté zviera ho moc nelákalo. No bolo to jediné možné riešenie a bez hocijakého rizika, pretože nechcel už nikomu z blízkych ublížiť.

"Ja pôjdem s ním!" Ozvala sa z ničoho nič Rukia a všetci na ňu prekvapene pozreli. "Ale Kuchiki to..." Začal Urahara, no ona ho stopla. "Nenechám ho v štichu samého. Idem s ním." Povedala tónom, ktorý nezniesol odpor a Urahara sa usmial. "No dobre ideme vám teda nabaliť, jedlo, vodu, spacáky a komunikačné prístroje.

"Ale Rukia...zbláznila si sa?! Je to nebezpečné ísť so mnou! Nie som malý! Dokážem sa o seba postarať sám!" Kričal Ichigo úplne ignorujúc, že jediné, čo z neho vychádza je iba monštruózny škrek. Na to ho Rukia ovalila po hlave svojou sandálov. Ichigo zostal bez jediné zvuku zarazene stáť. Nie preto, že by ho to bolelo. Práve naopak. Skoro nič necítil. Vlastne...necítil ani teplo a ani zimu.

"Ichigo!" Z premýšľania ho vytrhla Rukia. "Prestaň sa so mnou hádať! Idem s tebou a basta! A nechcem počuť ani mäkké f!" Zazrela na neho. V miestnosti nastalo hrobové ticho až sa nakoniec z Ichiga ozvalo nejaké divné slabé vrčanie, ktoré skôr znelo ako rezignujúci súhlas. Rukia sa usmiala a pozrela na Urahara, ktorý k nim podišiel s veľkým ruksakom. "Tak Kuchiki to je pre teba a tu máš mobil. Každý deň ti budem volať, čo ako. A Ichigo," Pozrel na neho.

"Viem, že teraz necítiš ani hlad, ani zimu, ani teplo, ale pozor raz ten hlad príde a keďže si vo Vasto Lorde forme musíš jesť reaitsu. Nuž v lese je dosť hollow, tak dobrú chuť." Usmial sa na neho a keby Ichigo mohol tvárou vyjadriť emócie videli by ako zhrozene sa tvári. Má sa živiť hollowmi?

"Neboj Ichigo len, keď budeš veľmi hladný, aby si náhodou nenapadol niekoho iného." Urahara nenápadne hodil pohľadom na Rukiu, aby Ichigo pochopil.

"Tak čo Ichigo ideme?" Rukia k nemu pribehla a on prikývol. Obidvaja pozreli na Urahara a ten sa usmial. Zložil si svoj plášť a vyhodil ho do vzduchu.

"Čáry máry v zelenom lesíku Ichigo s Rukiou si užijú rodovánku velikú." Predniesol, plášť dopadol na Ichiga a Rukiu a tí zmizli. "Ako ste to spravili Urahara-san?" Spýtala sa ohúrená Orihime.

"Som proste talent. Mal som ísť fakt za kúzelníka." Zdvihol povýšenecky hore nos.

Než sa Ichigo stihol spamätať z prvotného šoku, že ich Urahara zase nechal zmiznúť pomocou kúzel alebo skôr pomocou sklápacích dverí v podlahe nasledoval ďalší šok, lebo ako obvykle ho vypustil vo vzduchu. Než si to uvedomil už sa rútil k zemi a Rukia vedľa neho s krikom tiež. No rýchlo sa spamätal a už pomocou reaitsu brzdil až sa nakoniec zastavil a potom sa odrazil, aby zachytil Rukiu. Doskočil s ňou na zem a položil ju. "Ďakujem." Oprášila sa a pozrela na neho. "Yoruichi hovorila, že do ruksaku nám zabalila mapu, kde je vyznačená jaskyňa, v ktorej by sme sa mali ukryť. Tak sa na to pozrime." Povedala, stiahla si ruksak z chrbta a začala sa v ňom hrabať. "Ach, tu je!" Vytiahla ju a rozostrela ju na zemi. Ichigo sa k nej tiež naklonil a obidvaja ju začali študovať. "Podľa tohto by sme mali ísť na sever." Vyhlásila a ukázala pritom pred seba pričom si to ešte pre istotu znovu pozrela na kompase, ktorý spolu s mapou vybalila. Obidvaja sa po tichu vybrala smerom, ktorý určoval kompas. Ticho trvalo veľmi dlho veď, čo by jej už len povedal. Keď v tom...

"Rukia." Zašepkal, ale na jeho sklamanie z neho vyšiel znovu len monštruózny zvuk, no ona sa na neho pozrela. "Práve teraz si povedal moje meno však?" Spýtala sa ho a on prikývol. Usmiala sa. "A isto chceš vedieť akoto, že ti rozumiem?" Spýtala sa ho znovu a on zase prikývol pričom ju užasnuto sledoval. "No musím sa priznať, nie všetkému rozumiem, ale aj keď počujem z teba len slová, ktorým nerozumiem viem si domyslieť, čo si mi chcel povedať. Vieš, poznám ťa už dosť dlho na to, aby som vedela na čo myslíš a navyše, aj keď slovám nerozumiem podľa tónu tvojho hlasu viem určiť, čo chceš povedať. Napríklad teraz, keď si ma oslovil. Ten tón pre moje oslovenie používaš vždy, keď ťa niečo trápi alebo sa ma chceš niečo vážne spýtať, ale nevieš ako. Vtedy na tom bojisku, keď ťa Renji a Nii-sama napadli tón tvojho hlasu bol zúfalý ako keď...ako keď ma brali na popravu do Seireitei alebo keď uniesli Orihime a Yamamoto ju vyhlásili za zradcu. A potom, keď som sa ťa spýtala na to či si to urobil schválne mal si taký zapálený horlivý tón, ktorý mávaš, keď sa mňa alebo ostatných snažíš presvedčiť o tom, že máš pravdu." Pousmiala sa. Ichigo bol tak prekvapený, že skoro zabudol dýchať. Pozná ho tak dobre? V duchu sa pousmial. Ani sa tomu nečuduje. Sám ju má prečítanú na dlani. Veď spolu trávia toľko času. Bol nesmierne rád, že teraz keď to tak veľmi potrebuje mu niekto rozumie.

"Ale Ichigo keby som niečo nechápala tak posunková reč tiež neuškodí." Uškrnula sa a on jej prstom ťukol po čele. Prekvapene si čelo chytila a potom sa rozosmiala. Keď ju videl tak sa smiať neudržal sa aj on sa zasmial. Uvedomil si, že keď sa smeje monštruózne zvuky nie sú také strašidelné, nie neboli vôbec strašidelné vlastne veľ mi dôverne pripomínali smiech. Rukia na neho veselo pozrela. "Teraz si sa zasmial! Tvoj smiech by som spoznala všade. Nesmeješ sa často, ale keď sa zasmeješ stojí to za to, vždy mi tým zdvihneš náladu." Žmurkla na neho a on sa zase v duchu usmial. "Ďakujem ti Rukia." Pomyslel si.