Bleach High School Never Ends! (9.Kapitola)

Ďalšie pokračovanie BHSNE. Užite si ho :-)

9.Kapitola

---

"Pohyb! Pohyb! Pohyb! Neulievame sa bežíme vy zmrdi!" Vrieskala po chalanoch Halibel, ktorá im dala dvadsať trestných koliečok za to, že sa medzi sebou pomlátili. Ichigo dychčal ako o život, ale snažil sa stále napredovať nad Renjim, ktorý ho nebezpečne dobiehal. Ulquiorra sa snažil tváriť pokojne a chladne ako vždy, ale medzi tým ako dychčal sa mu to nedarilo. Grimmjow vedľa neho nadával ako pohan až tak hrubo, že keby ho počula Orihime rok si nezasexuje. Hisagi sa rozčuľoval, že si chce zapáliť, čo absolútne dožieralo Ggia, ktorý sa s tým snažil prestať. Yumichika plakal, že jeho vlasy sú úplne zničené, podobne plakal aj Szayel ibaže on do toho pridal aj svoj zašpinený úbor. Ikkaku sa silno pokúšal predbehnúť Nnoitra a tak do seba silno drgali až nakoniec skončili na zemi a ďalej sa už iba plazili. Toushirou sa už ani nesnažil bežať.

"Vy plesnivé prasce! Pohnite nemáme na to celý deň!" Vrieskala po nich ďalej Halibel a keď si všimla, že Toushirou nebeží pohrozila mu lámacím nožom. Akoby sa v ten moment do neho vliala nová energia, rozbehol sa ako o život. Stark pokojne bežal ďalej akoby snáď ani nebol unavený. Vycvičený, pomysleli si ostatní chalani. Yylfordotovi sa podarilo aspoň raz si potiahnuť z cigarety predtým než mu ju Halibel odstrelila a Zommari meditoval aj pri behu takže mu bolo všetko ukradnuté.

"Chudáci." Šepkala Orihime pritom ako hrala s ostanými dievčatami volejbal. "Sami si za to môžu veď sa s áčkarmi do seba pustili ako besné zvery." Odfrkla Soi Fon. "Ale veď vieš aké majú medzi sebou vzťahy a navyše..." Orihime si spomenula, čo minulý rok Nnoitra urobil Grimmjowovi a naplnila ju zlosť.

"Nech si to teraz riešia spolu, je to na nich." Uškrnula sa Soi Fon a odrazila loptu.

***

"Je to na nič Toushirou. Mám toho plné zuby. Zase na mňa naziapali len pretože im babka natrepala nejaké kraviny. Už ma to nebaví." Vzdychla si Hinamori. Toushirou ju pevne chytil za ruku. Hinamori sa narodila svojim rodičom, keď jej otec mal osemnásť a jej mama sedemnásť. Nemali na ňu vôbec čas. Škola bola prednejšia a ťažko sa im vzdávalo bezstarostného študentského života. Hinamori prakticky vychovávala jej babka, ktorá ju neznášala. Pre ňu bola len omylom. Hinamori sa veľmi rýchlo musela sama postaviť na nohy a starať sa sama o seba. Keď jej rodičom konečne začala tykať biologické hodiny spravili si ďalšie dieťa. Hinamori mala vtedy jedenásť. Jej brat si užil všetko, čo ona nemala. Poznal rodičovskú lásku, o ktorú ona bola ukrátená. Toushirou vedel, že aj keď sa mu to snažila nezazlievať nevedela sa prinútiť mať ho rada, až moc na neho žiarlila. Jej rodičia si zvykli aj na to, že má brigádu, aby si zarobila nejaké peniaze a preto jej nedávali žiadne. Keď minule od nich pýtala peniaze, aby si mohla dobiť kartu na autobus odvrkli jej, že si má vybrať zo svojich a pritom jej bratovi kupovali každú hlúposť, na ktorú si ukázal a ona od nich nedostávala skoro nič. Navyše tá stará krava, ktorá si hovorí jej babka sa na ňu v jednom kuse sťažuje aká je drzá a vymýšľala si najrôznejšie veci len, aby Hinamori dostala nejaký trest a vždy to docieli. Rodičia jej vždy vynadajú alebo rovno dostane zákaz. Toushirove vzťahy s rodinou po smrti jeho otca boli všelijaké, ale vždy tu pre neho bola jeho staršia sestra, ktorá by ho nedala za nič na svete a Gin, ktorého vnímal ako brata, kamaráta a otca v jednom.

"Hinamori ak chceš môžeš prísť kľudne bývať k nám." Povedal a ona na neho prekvapene pozrela. "Nie, to nemôžem takto sa k vám priživovať navyše teraz, keď bude mať Rangiku dieťa." Pokrútila hlavou.

"Čo blázniš?! Ježiš, máme dom obrovský ako svet. Pre desiatich ľudí je veľký a aké priživovanie?! Nebuď smiešna, vieš, že ťa všetci máme radi. Gin, Rangiku a najviac ja." Uškrnul sa a ona sa zasmiala.

"Ďakujem Toushirou." Zašepkala a pevnejšie stisla jeho ruku.

***

"Ichi pozli." Ginrei podal Ichigovi do ruky svojho plyšového psa. "Teda! Ty máš nové zvieratko! To je, ale super. A čo to je?" Spýtal sa ho Ichigo a Ginrei sa usmial. "Hav!" Povedal a Ichigo prikývol. "Presne havo!" Postrapatil ho po čiernych vlasoch, chlapček sa usmial a tleskol drobnými ručičkami. Potom začal Ichiga nemotorne ťahať ku klietke s Chappy a slabo po nej buchol. "No, čo je to?" Spýtal sa Ichigo. "Zaj." Zašvitoril chlapček a Ichigo sa usmial. "Presne zajko. A vieš ako sa volá? Chappy." Povedal s úsmevom a chlapček ho pritom pozorne počúval. "Apy." Snažil sa zopakovať po ňom a Ichigo sa zasmial. "Skoro správne." Žmurkol na neho. Rukia sa na nich len s úsmevom pozerala z postele. "Si tak rozkošný Ichigo." Povedala a on sa na ňu uškrnul. "Ale nehovor." Zobral Ginreia na ruky a prisadol si k nej. "Zajtra prídeš k nám na večeru. Kaien nám chce predstaviť svoju nastávajúcu. Príde sem zajtra za ním." Povedal a ona prikývla. "Je mi jasné, že ma presvedčíš, aby som u teba aj prespala." Dodala a on sa začal smiať. "Presne tak." V tom sa dvere otvorili a dovnútra vošla Hisana. "Je čas ísť spať Ginrei." Usmiala sa na svojho syna, ale ten sa na protest zamračil. "No tak Ginrei musíš už ísť aj Ichigo a Rukia chcú spať." Povedala. Ginrei prekvapene pozrel na Ichiga a Rukiu, ktorí nasilu zazívala. Keď to videl, ustúpil a Hisana ho zobrala na ruky. "Daj im pá, pá." Povedala a Ginrei im zakýval. S úsmevom mu odkývali. "Dobrú noc." Zaželali mu a on niečo zašvitoril vo svojej detskej reči, čo malo asi znamenať tiež dobrú noc. Keď s ním Hisana vyšla na chodbu pristúpil k ním Byakuya. "Tata!" Zasmial sa Ginrei. Byakuya sa na neho tiež usmial a potom zazrel na Ichiga. Ten mu vražedný pohľad opätoval a naschvál objal Rukiu a prilepil sa na jej krk, aby ho naštval. Byakuya mu nenápadne naznačil, že ho pozorne sleduje, a že ho jedného krásneho dňa zabije. Ichigo mu na to chcel nenápadne naznačiť nech si trhne nohou, ale to už Hisana zavrela dvere do izby. Rukia sa na neho uškrnula. "Vy dvaja s tým nedáte pokoj." Povedala a on si vzdychol. "Je to kretén." Zašomral.

"Ale nie je. Len ho treba lepšie spoznať." Obhajovala ho.

"Áno, samozrejme. Poďme sa radšej lepšie spoznávať medzi sebou my dvaja." Zvodne sa na ňu pozrel a ona sa zachichotala.

***

"Mám toho plné zuby!" Zaziapala Hinamori na rodičov, ktorí jej zase nadávali za to, že mala pomôcť babke, ale vykašľala sa na ňu. "Nerozprávaj sa s nami takýmto tónom!" Pohrozil jej otec.

"To vy ste začali! Stále niečo proti mne máte! Vždy sa postavíte na JEJ stranu!" Naštvane ukázala na babku, ktorá na ňu zazrela. "Ale nikdy nie na moju! A pritom som vaša dcéra! Nič iné som od vás v živote nechce len, aby ste boli aspoň raz na mojej strane!" Do očí sa jej hrnuli slzy. "Aha, takže nám chceš naznačiť, že si už dospeláčka a dokážeš sa postarať sama o seba." Povedala štipľavo jej mama. V prvej chvíli jej chcela odvrknúť nech všetko nezveličuje a nepretáča, ale nakoniec z nej vyšli úplne iné slová: "Presne. Vždy som sa spoliehala len na seba, či pred troma rokmi, keď som si našla brigádu, či pri výbere školy, s ktorou ste mi absolútne neporadili, vo všetkom, pretože vy ste na mňa nikdy nemali čas! Predtým vám boli prednejší kamaráti a diskotéky a teraz môj brat!" Vyhŕkla a na to jej v tvári pristála taká facka, že jej od štipľavej bolesti vyhŕkli slzy. "Toto si prehnala ty malá odporná žaba!" Vyštekol na ňu otec. V miestnosti nastalo ohromné ticho, bolo počuť len vzlyky jej mamy, ktorá sa po jej slovách rozplakala. "Tche, nenávidím vás." Zašepkala Hinamori a rozbehla sa hore schodmi. Nahádzala si do ruksaku zarobené peniaze, oblečenie a prehodila si ho cez chrbát. Vybehla na chodbu, kde sa stretla so svojim sedemročným bratom. "Nee-chan kde ideš?" Prekvapene na ňu pozrel, no ona mu neodpovedala len naštvane do neho strčila tak, že skoro padol na zem. "Aj teba nenávidím!" Zvrieskla na neho a chlapček sa hlasno rozplakal. Rýchlo zbehla dole schodmi, kde sa stretla s rodičmi, ktorých privolal plač ich syna. "Kam ideš?!" Vyhŕkla prekvapene jej mama. "Preč od vás!" Vykríkla a chcela sa rozbehnúť, no ruka jej otca ju zastavila. "Tak na to zabudni, čo to..."

"Dajte mi svätý pokoj! Dokážem sa postarať sama o seba tak ako vždy! Nechcem tu byť s vami! Nechcem byť s niekým kto ma považuje len za omyl! Dajte mi pokoj!" Kričala s plačom. Podarilo sa jej vytrhnúť z otcovho zovretia a rýchlo vybehla z domu. Než ju stihli chytiť zmizla im z dohľadu. Vedela presne, kde ide. Zastavila sa až pred bránou, za ktorou sa nachádzala obrovská vila. Zobrala mobil a zavolala Toushirou. "Hinamori, čo sa deje?" Okamžite sa ozval jeho prestrašený hlas. "Toushirou stojím pred tvojím domom...ja...ušla som...proste...som to nevydržala..." Vzlykala.

"Neboj idem za tebou." Zrušil telefón a o chvíľku už otváral bránu. S plačom sa mu hodila do náruče a on ju silno objal. "Neboj bude to dobre. Máš mňa." Šepkal jej.

"Poď pôjdeme dovnútra." Potiahol ju dnu.

"Ďakujem Toushirou." Zašepkala a on si ju k sebe láskyplne privinul. "Nemáš mi začo ďakovať." Usmial sa na ňu a ona mu úsmev cez slzy opätovala.