3.Kapitola

3.Kapitola

---

"A ideme dievčence s úsmevom na perách! Práva, ľavá, pravá, ľavá." Štebotala telocvikárka až Rukiu z toho nadrapovalo. Prečo si len nezašla k doktorke, aby ju dokonca jej mizerného života neuvoľnila z telesnej?! Ichigo to mal úplne super. Ten bol uvoľnený. Zašvitoril učiteľke tým mäkkým hláskom, že si ide kresliť do lesíka a zdrhol. No, ale zas na druhej strane ich cvičný úbor bolo krátke biele tričko a modré kraťasy. Všetci by si hneď všimli, že niečo mu medzi nohami "trčí". V tom Rukia zakopla a skoro padla na ústa, ale zachytila sa rukami. "Kuchiki-san si v poriadku?" Dobehli k nej ostatné dievčatá. "Áno, nič mi nie je bežte ďalej. Zakopla som o šnúrku, musím si ju zaviazať." Zašomrala a oni sa rozbehli ďalej. Začala si viazať šnúrku, keď si všimla, že sa nachádza pri lesíku na mieste, kde do neho vbehol Ichigo. Poobzerala sa na všetky strany. Nikto nikde nebol tak skrčená vošla do neho a stromy ju za sebou zakryli. Postavila sa a začala kráčať dopredu obzerajúc sa pritom na všetky strany. "Ichigo!" Kričala.

"Tu som trpaslík!" Ozval sa jej jeho krásny hlboký mužský hlas a ona si ho všimla ako sa neďaleko nej opiera o strom vo svojom dievčenskom prevedení a niečo čarbe do notesu. "Nie som trpaslík ty mrkvová hlava!" Zahromžila a pristúpila k nemu. Uškrnul sa a vystrel k nej ruky. Chytila ich a on ju potiahol úplne k sebe až k svojej hlave. "Hej, čo to..." Nestihla dopovedať lebo jej jazykom začal prechádzať medzi nohami. Aj cez kraťasy a nohavičky ho jasne cítila a prehltla v sebe ston. "Ichigo nerob! Zostane mi fľak na kraťasoch a..." Celá sa červenala, ale on jej s úškrnom kraťasy aj nohavičky stiahol a vnikol do nej jazykom. Zastonala, cítila ako sa jej podlamujú kolená a tak sa chytila stromu. Prechádzal po jej klitorise, krúžil v nej jazykom a nechal naň padať jej šťavu. Z hrdla sa jej dralo jeho meno, čo ho prinútilo kmitať jazykom rýchlejšie. O chvíľku sa celá roztriasla a vyčerpane si sadla do jeho lona. Cítila aký je dole tvrdý. "Chutíš výborne." Oblizol si peru a ona ho dravo pobozkala. Zmes jeho slín sa miešala s jej vlastnou šťavou. "Kurosaki-senpai!" Ozvalo sa zrazu z ničoho nič a oni sa obidvaja od šoku strhli. Rukia si rýchlo zdvihla nohavičky a kraťasy a sadla si vedľa neho. Ichigo si k sebe pritisol kolená. Dobehla k ním Riruka. Keď zbadala Rukiu zamračila sa. "Ty tu, čo robíš Kuchiki?" Spýtala sa jej. "Ja...ja som...pozerala nádherné diela, ktoré Ichigo kreslí." Vyhabkala zo seba a snažila sa skryť ešte stále červenú tvár. Riruka znovu venovala pohľad Ichigovi. "A čo teraz kreslíš Kurosaki-senpai? Tvoj posledný obrázok, kde si nakreslila svoju malú sestričku bol naozaj okúzľujúci." Usmiala sa a Ichigo jej úsmev opätoval. "Kreslím Rukiu-chan." Zašvitoril sladkým hlasom a ukázal jej portrét Rukie dívajúcej sa niekde do boku. Rukii padla sánka až k zemi. Ten obrázok bol úplne dokonalý, vyzeral ako čierno biela fotka. Koľko ho už asi tak kreslí? Rirukou prešla vlna zúrivosti, ale podarilo sa jej vystrúhať úsmev. "Nádherné ako vždy Kurosaki-senpai." Potom fľohla opovržlivý pohľad na Rukiu. "Mala by si sa vrátiť na bežeckú dráhu." Zasyčala a sama sa rozbehla preč. Rukia si vydýchla a pozrela na Ichiga. "Kreslíš nádherne." Zašepkala a on sa usmial. "Ďakujem." Zase prehovoril svojim pravým hlasom, čo bolo dosť zvláštne, keď vyzeral ako nevinná dievčinka. "Ale čo iné čakať od niekoho s tak rozkošným menom." Rukia si myslela, že jeho meno je vymyslené, a že sa v skutočnosti volá inak, nejak mužskejšie. Ale keď s úplne vážnou tvárou vyhlásil, že je to jeho skutočné meno musela sa začať smiať. Ibaže on sa naozaj naštval, pretože to meno mu vybral jeho milovaný starší brat Kaien, ktorý zomrel, keď mal jedenásť a znamenalo to chrániť jednu vec. Odvtedy si ho Rukia moc nedoberala. "Už som ti povedal, čo to znamená, plochá hruď." Odbil ju a ona sa nadurdená pred neho postavila. Vyhrnula si hore svoje tričko aj s podprsenkou a rozbehla sa preč. Už aj keď bola ďalej od neho počula ho ako sa nahlas smeje. Také niečo isto nečakal, uškrnula sa.

Riruka po celý čas v škole zazerala po Rukii a rozmýšľala aký plán vymyslí, aby sa jej pomstila za to, že si tak moc získala jej najobľúbenejšiu a najmilovanejšiu Kurosaki-senpai. Niečo predsa musí existovať... v tom si všimla náhrdelník s hlavou zajačika na Rukiinom krku. Ten nosí neustále, uvedomila si v tom momente.

Ichigo si napustil horúcu vodu a vliezol do vane. S úľavou si vydýchol. Išiel sa v tej debilnej škole zblázniť. Najradšej by zobral nohy na ramená a ušiel. Dobre vedel, kde by išiel. Do chaty, ktorú si potajme kúpil. Bola to veľká útulná chata pri jazere. Áno, tam by sa skryl, lovil by ryby a predával ich, aby si zarobil alebo by si proste našiel prácu v neďalekej malej dedinke, kde ho dobre poznajú a majú ho radi takže by mu isto nejaké miesto na prácu našli. Ale...ujsť nemôže. Jeho rodičia by mu to nikdy neodpustili a isto by ho našli a čo ak by náhodou niekto zistil, že sa prezlieka za dievča, aby mohol študovať na tejto škole? A čo jeho sestrička? Ponoril sa viac do horúcej vody. Nespravodlivý svet, pomyslel si. Ale teraz to tu nie je také hrozné. Nie, keď prišla Rukia dni sa stali oveľa príjemnejšími, hlavne dni strávené na izbe, tie boli k nezaplateniu. Predtým ho išlo roztrhnúť od nudy, prišiel si sám, nemal komu povedať o tom hnusnom veľkom tajomstve, bolo to na hodenie si slučky okolo krku, ale keď prišla ona... Usmial sa, odkedy tu bola usmieval sa veľmi často. Ta malá, tvrdohlavá, ironická a hlavne drzá dievčina ho zachránila.

"Hej, Ichigo som tu! Bola som ešte na krúžku maľovania a potom som si skúšala streľbu z luku, skoro som profesorke odpálila hlavu, ale nevadí." Štebotala.

"Škoda, že len skoro! Som v kúpeľni, nechceš sa pridať?!" Zakričal, aby ho počula, no hneď si strelil ruku na ústa. Nemôže tu tak hlasno vyziapovať svojim hlasom, niekto by ho započul a urobil by poplach, že na intráku je chalan. Dvere sa otvorili a Rukia vošla dovnútra. Usmiala sa na neho a začala zo seba zhadzovať oblečenie. Sadla si vedľa neho, no potom sa k nemu pritisla, čo najbližšie. Začala ho bozkať na krku a hrudi, jazykom mu prechádzala po bradavkách. Slabo zavzdychal a keď sa začala obtierať o jeho stoporený úd musel si zahryznúť do pery, aby nevydal hlasnejší ston. "Ichigo." Zašepkala jeho meno a pomaly na neho nasadla. Obidvaja zastonali a on sa jej prisal ku krku. Potom jej chytil boky a začal jej udávať tempo. Narážala na neho tvrdo, obidvaja zo seba vydávali tlmené stony, no keď dosiahli spoločný orgazmus nestihli zabrániť silnému stonu, ktorý sa z nich vydral. Obidvaja pochvíľke vyliezli z vane, trochu sa usušili a nahý sa spoločne usalašili do postele. Keď si ju Ichigo k sebe privinul uvedomil si aká je drobná. Bez problémov sa mu zmestila do jeho náručia, bola ľahučká ako pierko až sa čudoval, že ju ešte svojou váhou nerozdrvil. Doteraz ju vnímal len ako silnú ženu s malým vzrastom, ale teraz keď sa túlila v jeho náručí a vychutnávala si jeho nehu uvedomil si aká je zároveň krehká. Pobozkal ju na čelo a ešte pevnejšie si ju k sebe privinul, až takým ochranárskym spôsobom akoby jej chcel dať najavo, že s ním sa nemusí ničoho báť.

"Rukia od koho máš ten prívesok so zajačikom, ktorý neustále nosíš na krku?" Spýtal sa jej pochvíľke. "Od mojej mamy, dostala som ho, keď mi bolo šesť. O rok na to zomrela aj s otcom pri autonehode, je to moja najvzácnejšia pamiatka na ňu." Zašepkala smutne. "Prepáč, to som nevedel." Zašepkal ospravedlňujúco a ona ho nežne pobozkala. "Nemusíš sa mi ospravedlňovať, hlupáčik." Povedala a začala ho hladkať po vlasoch. Úplne ho to ukľudnilo a uvoľnilo, cítil ako sa mu viečka sami od seba zatvárali a nedokázal tomu zabrániť. Nakoniec sa podvolil spánku. Rukia sa ne neho usmiala, keď spal vyzeral byť o niekoľko rokov mladší presne tak ako, keď sa prezliekol za dievča, objala ho a aj ona zatvorila oči. Chvíľku počúvala jeho tlkot srdca, no potom aj ona zmorená z dnešného dňa zaspala.