The Prisoners (4.Kapitola)
Táto časť je čisto IchiRuki a UlquiHime :-)
4. KAPITOLA
***ZATIAĽ***
Sedel na posteli a premýšľal nad tým ako by sa vyspal s Rukiou tak aby si to vedela vychutnať a aby sa ho nebála. Po chvíli mu nad hlavou zasvietila žiarovka.: "To je ono!" odbehol si.
**********
Orihime si smutne stískala ruky a premýšľala čo sa bude diať. Po tom ako si ju Ulquiorra vybral za partnerku k nej neprejavil absolútne žiadne city. Akoby je vôbec nepoznal. Jedine čo z neho cítila bol chlad a prázdno. Pripadala si ako piate koleso na voze. "Žena..." otvoril naraz dvere a vstúpil do miestnosti. "Vyzleč sa." Boli jeho ďalšie slová. Prekvapene sa jej rozšírili oči a srdce jej vynechalo úder. "Nie..." Zašepkala, ale on sa tváril, že ju nepočuje. Pristúpil k nej a zakliesnil ju pod seba. "Nie, nie, prosím nie!" Z očí sa jej začali rinúť slzy a celé jej telo sa nekontrolovateľne triaslo, keď z nej strhával oblečenie. "Nemôžeš si ma takto zobrať! Prosím! Nelám mi srdce!" Plakala a to jedno, jediné slovo ho zastavilo. S neutrálnou tvár pozrel do jej oči a ruku si priložil na miesto, kde jej divoko bilo srdce. "Kokoro." Zašepkal a znovu na ňu pozrel. "Čo je to srdce? Prečo sa tvárite akoby to bolo miesto plné citov? Je to len orgán vďaka, ktorému žijete, nič viac." Bola tak vyvedená z miery, že mu na to nevedela odpovedať. Zdvihol sa z nej a pozrel niekde bokom. "Ja nemám srdce." Zašepkal a odišiel preč. Orihime si pochvíľke skryla hlavu do dlaní a rozplakala sa. "Hlúpak." Zašepkala. "Každý ma srdce, len ho musí nájsť." Povedala ticho slová, ktoré jej ležali na jazyku, ktoré chcela povedať jemu.
**********
Keď sa vrátil aj s darčekom pre Rukiu podoprel sa o stenu a zatvoril oči. Dúfal, že mu to vide, nechcel jej proste ublížiť. Nemohol... Kedysi dávno sa stretli obaja v boji. Ich meče sa skrížili a bojovali o život a smrť proti sebe. Ale vtedy sa niečo zmenilo. To dievča.... Nedokázal jej ublížiť, síce ju nepoznal ale ako ju po prvé videl pochopil, že ju nemôže zabiť. Chcel to ukončiť on. Narazil na mocnú prekážku, ktorú nechcel zdolať ani preraziť. Pochopil ako sa behom chvíľky dokáže stať úplne zraniteľným. Nenávidel to čím je tak prečo by mal proti nej bojovať? Vzdal sa a vtedy sa stalo niečo nemožné. Rukia sa nad ním zľutovala a nechala ho žiť. Ani ona to nedokázala. Prečo?? Chcela nebodaj tým Ichiga trápiť? Aby žil život, ktorý nenávidel? Nerozumel tomu. Celé dni nad tým premýšľal celý ten čas videl v myšlienkach jej tvár. Až pokiaľ Arrancari nevyhrali vojnu nad Shinigami. Chcel jej tým tak trochu oplatiť dlh aby jej nikto neublížil, vybral si ju. Pozrel sa na Chappyho a napäto sa nadýchol. Blížilo sa niečo čo musel spraviť a nebol z toho moc nadšený.
Rukia len sedela na gauči a pozerala sa neprítomným pohľadom pred seba. Niekde hlboko vo svojej duši bola šťastná, že si ju vybral práve on ale v tejto chvíli bol strach väčší. Vedela čo Arrancari plánujú. Nedokázala sa s tým zmieriť, že by mala mať dieťa s niekým koho ani nepozná a že nemôže byť slobodná.
"Juhuu!" ozvalo sa pri dverách a Rukia preorientovala na ne zrak. Nikoho tam nevidela až kým sa nevykuklo niečo chlpaté. Najprv videla uška, hlavičku a potom celé telíčko a ona pochopila, že to je.: "Chappy!" ohúrene si pomyslela, pretrela si oči či dobre vidí a potom sa zaujato pozerala na plyšiačika. "Ahoj Rukia!" zakýval jej a potom ho Ichigo schoval za stenu. Ona sa postavila a spravila pár krokov dopredu. Veľmi sa ho túžila dotknúť. Vyzeral tak hebučko a zlatučko. "Haloo??" prehovorila do ticha. Vedela, že to je Ichigo ale nerozumela o čo sa pokúša. Ako vedel, že ma rada Chappy?? "Rukia!" jeho hlas bol vábivý a volal ju. Mala chuť za nim bežať. "Po-počkaj!" odhodlala sa a vyšla na chodbu kde sa porozhliadala.: "Kde si??"
"Rukia...!" započula opäť jeho volanie. Nečakala a rýchlo utekala za hlasom. Otvorila dvere a vošla do spálne kde stál Ichigo a kmital plyšiakom.: "Ahoj." pousmial sa a položil ho na posteľ kde boli ďalší dvadsiati. Keď ich zbadala jej oči až zažiarili. Na chvíľu si prišla ako v nebi. "Nechcem ti ublížiť..." prehovoril na ňu opatrne Ichigo. Rukia sa naňho pozerala pri tom sa pomaly posúvala k posteli. Keď bola pri nej skočila medzi plyšiakov a pozrela sa na Ichiga ako reaguje. "Chcem aby sme sa spoznávali... Prosím neboj sa ma..." spravil pár krokov k posteli. Rukia sa posadila a trochu cúvla. Ichigo sa zastavil a pomaly sa posadil chrbtom otočený k nej. "Vieš ja..." Začal. "Viem, že situácia, ktorá nastala je pre vás...hrozná...ale ja..." Nadýchol sa a pozrel na ňu. "Vtedy...si mi zachránila život, neviem prečo si to urobila, ale...od toho dňa...som vedel, že ťa chcem chrániť..." Zašepkal, znovu pozrel na stenu oproti sebe a Rukiine oči sa prekvapene rozšírili. Bol k nej tak úprimný a bol tak sám. Videla to na ňom už vtedy, keď spolu prvýkrát bojovali. Bol smutný, mračil sa, ale odkedy si ju zobral k sebe mal na perách stále úsmev, to preto, lebo mal len ju. Pochopila to. "No takže začneme s tým pomalým zoznamovaním...no moje meno je Kurosaki Ichigo, ale to už vieš. Ako Arrancar som sa narodil 15. Júla. Aj keď mi Arrancari nemusíme jesť ľudské jedlá, mám veľmi rád pikantné jedlá a čokoládu a..." Vtom sa sekol a prekvapene otvoril oči do korán. Rukia ho zozadu pevne objala. "Vieš prečo som ťa vtedy nechala žiť? Mal si v očiach toľko bolesti a smútku, vítal si smrť s otvorenou náručou, ale...chcela som ti dokázať, že život je krásny, že sa oplatí žiť, že máš žiť, pretože..." Zaborila si hlavu do jeho chrbta. "Som nechcela, aby si zomrel." Zašepkala a on by na chvíľku odprisahal, že mu prestalo biť srdce. Potom sa k nej však otočil a na tvári sa mu vykúzlil slabý úsmev. "Ďakujem ti Rukia, preto chcem, aby si aj ty videla aký je život krásny, aj keď sa stalo toto. Prisahám, že budeš so mnou šťastná, budeš mať krásny život, ktorý si zaslúžiš." Opatrne sa dotkol jej líca a keď sebou nemykla ani neustúpila pohladkal ju po ňom. "Tie Chappy, to si prichystal pre mňa?" Spýtala sa a on sa uškrnul. "Áno, zistil som si, že ich miluješ, chcel som, aby sa ti tu páčilo." Povedal, pretože jemu sa v skutočnosti tie zajace nepáčili, ale pre ňu by nimi vyzdobil kľudne aj celý dom. Zasmiala sa, ale potom stíchla. "Dovolím ti dostať sa na prvú métu." Zašepkala a on znovu prekvapene zažmurkal. "Čo?" Spýtal sa akoby zle počul. "Môžeš ma pobozkať." Povedala celá červená a keď tú informáciu spracoval usmial sa a naklonil sa k nej. Najprv si o ňu len neisto obtrel pery, ale keď zacítil, že s očakávaním pootvorila ústa, nechal do nich vojsť svoj jazyk. Rýchlo sa zapojila aj ona svojim jazykom a rukami sa mu zaborila do vlasov. Pochvíľke sa od sebe oddialili a Rukia si s rumencom na tvári zakusla do spodnej pery. "Rukia..." Ozval sa a ona na neho pozrela. "Vieš ešte som si ťa neoznačil, pretože som sa bál, že sa ma zľakneš a znenávidíš ma, ale prosím ťa dovoľ mi to, aby ti iní Arrancari neublížili." Povedal a ona po chvíľke prikývla, odhrnula si vlasy z krku a pozrela mu do očí. Usmial sa, priblížil sa k nej a nežne jej krk pobozkal, potom sa jemne zakusol do jej kože. Bola to len chvíľka, nechal do nej vniknúť kúsok svojho reaitsu, aby ho ostatní Arrancari z nej vycítili a nechali ju na pokoji, pretože nikto si nechcel začať s ním, vedeli aký je silný, hlavne, keď sa rozzúri. Keď svoje zuby opatrne vytiahol z jej kože, krvavé miesto jej oblizol a pobozkal. Pozrel do jej modro fialových očí, ktoré ho tak hypnotizovali a znovu ju pobozkal. Tentokrát vášnivejšie. "Štvrtá méta." Vydýchla mu z ničoho nič do úst a on zostal ako obarený. "Štvrtá akože..." Pozrel do jej červenej tváre. "Áno, sme partneri a...ja viem, že mi neublížiš a...tak nemám dôvod utekať pred tebou." Zašepkala a on sa znovu pousmial. "Ďakujem Rukia." Zašepkal a položil ju na posteľ. "Ďakujem." Zašepkal znovu a začal ju pomaly medzi bozkami vyzliekať.
Komentáre
Zverejnenie komentára